December 2021 bol v európskej tlači často plný spomienok na zánik ZSSR. Táto kolosálna udalosť bude ešte dlho témou, jedna z pozoruhodných spomienok sa objavila na stránkach viedenského denníka Kurier. Je to svedectvo očitého svedka, nielen čítavé, ale je to aj novinársky text, ktorý si dodnes zachoval sviežosť, veď preto ho redakcia po desaťročiach vo vydaní na Štedrý večer 2021 uverejnila. Je z pera autorky, ktorá bola štyri desaťročia špecialistkou toho denníka na východnú Európu, Rusko a oblasť bývalého ZSSR.

Od roku 1990 sa titulky svetovej tlače pravidelne hemžili vetami ako „Rusko hladuje“. Pod Ruskom sa rozumel Sovietsky zväz, najväčší štát na svete sa rozpadal, plánované hospodárstvo skrachovalo, rubeľ stratil hodnotu, disciplína a morálka – to boli len cudzie slová, mimoriadne ohrozená bola Ukrajina, kedysi obilnici Európy hrozila katastrofa. Už vtedy sa Západ obával vlny utečencov.

Tam nič nie je

Začiatkom roka 1992 som spontánne začala mini pomocnú akciu – až po strechu som naložila Renault 5, auto som prepchala liekmi, kávou, instantnými polievkami, hygienickými potrebami, všetko nabité až po sedadlo vodiča. A vydala som sa smerom na Východ. Na poslednej čerpacej stanici na Slovensku som ignorovala naliehavé varovania obsluhy: „nechoďte ďalej, nepokračujte ďalej, tam už nič nie je.“ Tak som ešte namáhavo ako-tak vtesnala do auta ešte jeden kanister s benzínom. Na hranici ZSSR, 600 kilometrov od Viedne prvý dojem. Železná opona sa tiahla nielen na hranici so zlým, imperialistickým Západom, ale aj k susedným bratským socialistickým bratským štátom – strážne veže, elektrické drôtené oplotenie, mínové polia.

Tam sa kradne

Prvý colník na ukrajinskej strane to nezvládol vzhľadom na do posledného milimetra nabité osobné auto ma poslal ku kolegom, ktorí preclievali nákladné autá. Po mnohom vysvetľovaní a malom podplácaní aspirínom a cukríkmi proti kašľu ma nechal prejsť, ale so žiadosťou, ba prosbou: „veci, ktoré máte, neodovzdávajte v nemocnici, tam to hneď rozkradnú, dajte to gréckokatolíckemu biskupovi, tomu práve vrátili chrám a už nemusí pracovať ako vodič autobusu. Po cestách plných jám a dier som konečne dosiahla západný cíp Ukrajiny – Užhorod. V stotisícovom meste práve vypadlo diaľkové kúrenie. Vstupná hala univerzity bola zľadovatená, profesori a študenti sedeli v učebniach v kabátoch, čiapkach s natiahnutým rukavicami. Najoceňovanejším, čo ste mohli priniesť, boli žiarovky, ale to som sa dozvedela, až keď som do Užhorodu prišla. Vo verejných budovách vrátane nemocnice ste na strope videli iba prázdne diery, žiarovky boli vykradnuté, každý kto mohol ich kradol. Aj primár nemocnice neustále nosil žiarovku vo vrecku plášťa a zašróboval ju do stropu práve tam, kde práve vyšetroval.

V obchode s topánkami v strede mesta v treskúcej zime predávali v prázdnom obchode dva páry bielych dámskych letných topánok. Asparágus v kvetináči, pôvodne ozdoba, bol zamrznutý a regály ďalších obchodov boli prázdne. Aj ponuka základných potravín bola nedostatočná, kto sa nezásobil v lete, v zime mal pôst. Lesné ovocie, plodiny, hríby, ovocie a zelenina od príbuzných na vidieku masovo zavárali alebo sušili. Záhradkári z tejto krízy ťažili najväčšmi: v prvých dňoch po zániku Sovietskeho zväzu pokrývali polovicu celkových potrieb krajiny.

10. januára 1992 dostal každý Ukrajinec 200 kupónov. Nazývali sa karbovance. Sliepka na trhu stála sto. Prechodná mena vyzerala ako peniaze v hre monopoly – nemali totiž nijaké sériové čísla. Milióny z nich nechali vytlačiť vo Francúzsku a cválajúca inflácia ich zo dňa na deň znehodnocovala viac a viac, každý deň boli bezcennejšie. „Vymením klavír za kravu, nedávajte mi nijaké peňažné ponuky, tie neprijímam,“ znel jeden z inzerátov v miestnych novinách. Hospodársky život udržoval výmenný obchod, ak niekto potreboval tehly, jednoducho odmontoval v nejakej verejnej budove radiátor a vymenil za stavebný materiál. A to neplatilo len medzi súkromníkmi, celé priemyselné odvetvia si vymieňali výrobky, dokonca vlastné fabriky závodné kuchyne zásobovali len za protislužbu. Samozrejme, bolo nemálo drobných pašerákov, ktorí vodku či nejaké výrobky vymieňali na trhu v Maďarsku, na Slovensku či vo Vedni na Mexiko platz za lacný tovar alebo džínsy.

Druhá najchudobnejšia krajina Európy

Povestné umenie ukrajinských ľudí prežiť, schopnosť improvizácie v ťažkých problémoch, je odpoveďou, prečo napriek nedostatku a vysokým cenám sú ľudia pomerne dobre oblečení a neprepukajú rebélie z hladu. S prácou na čierno sa udržuje mnoho rodín nad vodou, východ Ukrajiny pracuje v Rusku, západ zasa v Poľsku, na Slovensku či v Rakúsku. Počet obyvateľov za tridsať rokov klesol o desať miliónov. Skorumpovaní politici, bezohľadní oligarchovia pľundrujú krajinu. Ozbrojené zrážky na východe stoja veľa peňazí, Ukrajina sa nemôže postaviť na nohy, po Moldavsku je to druhá najchudobnejšia krajina v Európe.

Vybral a pre SR preložil Dušan D. Kerný