Keby sme sa chceli dostať na začiatok tohto príbehu, museli by sme sa vrátiť až do roku 1921, teda bezmála o storočie. Prešovský obchodník s elektrotechnickým tovarom, Alfréd Keller, nadšený novým technickým vynálezom, vtedy kúpil pre seba a svoju rodinu najnovší hit západného sveta, „rádiofonickú stanicu“. Bol to vynález, tvoriaci predstupeň k rádiovému prijímaču, ktorý prišiel na svet v sériovej podobe iba o niekoľko rôčkov neskôr. Keďže reproduktory, ako ich poznáme dnes, vtedy ešte asi neexistovali, počúvalo sa zo sluchátok. V podstate išlo o veľkú „krištálku“, teda jednoduchý prístroj, schopný prijímať rozhlasové vlny. Najlepšie krátke. Bolo to obdobie prvých krokov rozhlasového vysielania. Po Bratislave, začala už od roku 1927 šíriť rozhlasový signál aj košická vysielacia stanica, ktorú bolo v Prešove už báječne počuť. Takže Kellerovi obchod kvitol, ale najprelomovejší  bol zrejme rok 1929, kedy v Bratislave inštalovali rádiový vysielač s výkonom 13,5 kW, ktorý stačil na pokrytie územia celého Slovenska.

V polovici 30 – tych rokov sa rádiá stávali súčasťou čoraz väčšieho počtu rodín a firiem, rozhlasové vysielanie sa technicky štadardizovalo a bolo čoraz pestrejšie. Aj napriek tomu, že všetko sa vysielalo na živo, keďže magnetofóny vtedy ešte neexistovali. Jedinou hudobnou pomôckou boli gramofóny a platne. Pokojné počúvanie muziky  informácií z rádiových prijímačov však narušila politika. Mníchovská dohoda, zrada západných krajín na konto Československa a územné oklieštenie republiky vykonalo svoje. Aj na poli rádiového vysielania. Košice s veľkou časťou južného Slovenska zabrali Maďari, slovenské vysielanie z Košíc teda utíchlo. Rozhlasový vysielač sa po odsťahovaní z Košíc síce mal sprevádzkovať v Prešove, ale k tomu akosi nedošlo. Napriek zlému stavu sa však muž menom Anton Prídavok snažil robiť zázraky. V malej izbe prešovského hotela Savoy nainštaloval mikrofón a akúsi zosilňovaciu aparatúru, ktorá končila „tlampačom“, zaveseným na priečelí reduty Čierneho orla. Prídavok vlastne takto prenášal informácie z bratislavského rozhlasu Prešovčanom. O niekoľko dní už presťahoval svoj „vysielač“ priamo do Čierneho orla a o ďalších niekoľko dní oproti do paláca na Hlavnej 49. A odtiaľ sa 12. novembra 1938 o 18. hodine ozvalo po prvý raz  „Haló, tu Prešov“. Nebolo to síce počuť ďaleko, ale začiatok bol sľubný. Slabučký vysielač, pracujúci na „bratislavskej vlne“ z technických dôvodov síce v hlavnom slovenskom meste nebolo počuť, ale na preklenutie času do stabilizácie prešovského rádia to muselo byť nutné zlo.

Anton Prídavok, na začiatku vo funkcii „rádiové všetko“ (hlásateľ, technik, spravodajca, opravár, upratovačka aj konštruktér a riaditeľ), dával postupne dokopy kolektív prešovského rozhlasu, vybavenie štúdia, rozhlasovú dramatickú družinu, rozhlasový orchester a sólistov, technikov a inžinierov, i ostatných prevádzkových pracovníkov. Aj do dejín tejto rozhlasovej stanice vstúpili v podstate nesmrteľné mená slovenskej kultúry: Dezider Kardoš, Mikuláš moyzes, Michal Vilec, Ondrej Jariabek, Ivan Teren, Lujza Grossová, Rada Šubová...

Prešovský rozhlasový vysielač už 3. decembra 1938 vysielal na svojej samostatnej frekvencii a po umiestnení vysielacej aparatúry (výkon 1,5kW) na vodárenskej veži nad Prešovom, prestalo aj hundranie na slabú počuteľnosť. Naopak, začali prichádzať ďakovné listy, že Rádio Prešov počuť aj za hranicami Slovenska, čo oceňujú tam žijúci Slováci, bažiaci po informáciách zo „starej vlasti“.

Samostatnou časťou prešovského rádia bol presný čas. Keď v polovici marca 1939 prestala časový signál pomocou rádia celoplošne vysielať bratislavská pobočka Rádiojournalu, do riešenia tohto problému sa pustili Prešovčania. Za výdatnej podpory mestského radného, právnika a astronóma Dr. Alexa  Duchoňa to zvládol vedúci technik prešovského rozhlasu Ing. Samuel Šuba. Samotné zriadenie bolo umiestnené v Duchoňovom súkromnom observatóriu na Slovenskej ulici. Rádiový signál presného času začal prešovský rozhlas vysielať na celé Slovensko 29. mája 1939 pomocou modulačných liniek prešovskej Hlavnej pošty (dnes na jej mieste stojí hotel Dukla) cez vysielače Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a v Bratislave.

Potom prišiel rok 1944, Slovenské národné povstanie a ozbrojený konflikt s Nemcami. Po vypuknutí povstania vznikli plány na presťahovanie prešovského rozhlasu na povstalecké územie do banskej Bystrice, kým sa však myšlienka realizovala, Nemci povstanie potlačili. Anton Prídavok odišiel po vyhlásení povstania do Banskej Bystrice organizovať presťahovanie rádia, potom sa aktívne zapojil do odboja, padol do zajatia a začiatkom roka 1945 ho gestapáci umučili na smrť. Nemci presťahovali v závere roka 1944 prešovský rozhlas do Žiliny. Aj s trojicou pracovníkov, ktorí ho tam mali spustiť do prevádzky.

Rozhlasová tradícia v Prešove pokračovala zriadením štúdia národnostného vysielania košického rozhlasu. V 90- tych rokoch 20. storočia sa novučičká rozhlasová budova v Prešove dostala vďaka „úsporným opatreniam“ vedenia Slovenského rozhlasu v Bratislave za lacný peniaz do súkromných rúk. A to bol vlastne koniec prešovských celoslovenských rozhlasových tradícii. I keď jedno rádio v tomto meste ešte stále žije...!

Ak chcete o rozhlasovom dianí v Prešove pred 80 – timi rokmi a v nasledujúcom období vedieť viac, stačí dvihnúť sa počas sviatkov z gauča a vyraziť do Krajského múzea v Prešove (to platí najmä pre Prešovčanov). Zo vzácnych dobových fotografií, vystavených v jeho priestoroch, sa dozviete o vážnych aj úsmevných udalostiach. Aj o histórii rádiového vysielania v celosvetovom kontexte, ktorého 24 hodinovú prítomnosť v našom živote si dnes ani neuvedomujeme...