Sú udalosti, témy aj osudy, ktoré možno nepochopím nikdy. Patria medzi ne  napríklad príbehy o tom, ako sa z gardistov a fašistických prisluhovačov mohli po vojne stať odrazu „partizáni“. Dodnes si spomínam na ten „poprask“ v polovici 80-tych rokov, keď takto minulosť dostihla dokonca niekdajšieho tajomníka  Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Dudáša, snažiaceho sa podvodom  falšovať dejiny aj svoje postoje a život... No nepochopím ani to, ako sa zarytí červení komunisti prefarbili po novembrovom prevrate v roku 1989 na akceptovaných revolucionárov,  bojovníkov za demokraciu, trubadúrov kapitalizmu či neoliberalizmu. Nie, nemyslím priamo na prvého slovenského prezidenta Michala Kováča, na súdruhov Mariána Čalfu, Miroslava Kusého ani na novinára Mariána Leška...  Máme dosť aj iných príkladov z politiky, vedy, športu ba aj z umeleckých kruhov.    

Oveľa viac mi ale vŕta v hlave  blahorečenie mučeníčky  Anny Kolesárovej začiatkom septembra tohto roku v Košiciach. Za to, že  túto mladú dievčinu v závere druhej svetovej vojny zastrelil vojak sovietskej armády. Mladé dievča radšej zomrelo, aby si zachovalo nevinnosť. Na mieste jej posledného odpočinku stojí dnes kameň s nápisom: RADŠEJ SMRŤ AKO HRIECH. Dekrét  o mučeníctve Božej služobníčky Anny Kolesárovej schválil dokonca svätý Otec František ešte  6.marca 2018. Nespochybňujem, nezosmiešňujem... Iba nechápem.  Napriek tomu, že v príprave procesu blahorečenia odoslali  do Vatikánu okolo 15 tisíc strán s opisom zastrelenia, výpovedí svedkov, vysvetľovania významu rozhodnutia nepodvoliť sa hrubej sile  (hoci pri samotnej vražde bol vraj v rodnej chalupe vo Vysokej nad Uhom iba jej otec). Buď som nechápavý, alebo sa veci a súvislosti zle verejne vysvetlili. Lebo podľa medializovaných informácii blahoslavenú Aničku ten mladý sovietsky vojak nemučil.  Zastrelil ju, keď ho odmietla  Takýto osud  ale stihol stovky ba tisíce žien počas každej vojny. Polemizovať by sa dalo aj o tom, či si poctu blahorečenia nezaslúžia naopak viac ženy, ktoré sa bránili, bojovali, škrabali, kopali, kričali, no brutalite vojakov v kadejakých uniformách mnohých armád a znásilneniu sa nevyhli? Možno sa zdvihne aj vlna masových protestov hnutia  #MeToo.  

Neviem, no som zmätený. A nielen preto, že všetko naokolo smeruje už k príprave budúceho blahorečenia. Tentoraz zavraždenej dvojice...

Zmätený som preto, že v tej mediálnej politickej cunami podozrení a obviňovania členov vlády,  informácií o tom koľko a kde chýba na Slovensku kvalifikovaných pracovníkov, že niet dostatku zdravotných sestier, sudcov, lekárov aj učiteľov. A odrazu som vo víkendovom vysielaní Správ RTVS  zachytil správu z iného košiara. Z toho cirkevného. Podľa nej sa pravoslávny kňaz J. F.  mal ešte v auguste dopustiť sexuálneho násilia voči dôchodkyni. O incidente vraj dotyčná informovala riaditeľa zariadenia hneď na druhý deň. K násiliu podľa nej došlo po tom, čo kňaz zamkol dvere a ostala s ním sama. Zverejňovanie takýchto obvinení v správach verejnoprávnych inštitúcií  považujem nielen za profesionálne zlyhanie. Kauza sa bude vyvíjať, tvrdenia z jedenej i druhej strany sa budú nabaľovať, ktosi z nich bude žiť, iní sa len priživia... Bude to tvrdenie proti tvrdeniu. Verím ale, že sa napokon pravda ukáže. No ja si už teraz kladiem otázku, koho z tejto dvojice navrhne cirkev o pár rokov na blahorečenie?