Oboch starších vnukov sme tentoraz – v rámci našich každoročných prázdninových potuliek Slovenskom – odviezli až do najvýchodnejších regiónov vlasti. Napriek tomu (či práve preto), že len kúsok za našou východnou hranicou cerí zuby to najhroznejšie strašidlo… Len kúsok- kúsoček za takou krásou, akú vyčarili nedotknuté Poloniny. Dvanásťročných potomkov sme však s manželkou odviezli aj na Duklu a do Údolia smrti. Aby na vlastné oči videli, že sloboda i mier k nám po strašnej svetovej vojne prišla z východu. Ešte skôr, kým nejaký ministerský pomätenec (ako Jaroslav Naď), nevzdelaný úradník z „ministerstva vojny“, zblúdený aktivista  Ľuboš Lorenz a jemu podobní zaslepenci alebo dezorientovaný najnovší falšovateľ histórie Boris Filan premaľujú červenú hviezdu na zelených tankoch na bielo. Materiálovo, farbou, alebo len verbálne. Slovo má veľkú moc. Vtedy, ak ho vyslovíme či napíšeme, no i vtedy, ak ho zamlčíme alebo účelovo vyčiarkneme zo slovníka. Takým je teraz MIER. Úplne sa vytratilo zo slovníka nielen našich politikov. Boja sa ho dokonca i niekoľkí poslední vplyvní štátnici, ktorých ešte modrá planéta preťažená odpadom i nenávisťou unesie.

Ani neviem prečo, no v pamäti sa mi vybavilo, že toto leto uplynulo už 40 rokov odvtedy, čo som sa v pražskom Paláci kultúry zúčastnil na Svetovom zhromaždení za mier a život, proti jadrovej vojne. Teda žeby v polčase rozpadu? Pritom v tom období sme nepociťovali hrozbu vojnového šialenstva tak bezprostredne ako teraz. Dokonca sa nám prejavy a príhovory hostí z celého sveta, volajúce po odzbrojení a po upevnení mieru, zdali formálne. Odvtedy sa však – žiaľ – do významných a rozhodujúcich funkcií svetových a európskych organizácií, aj do riadenia štátov najmä za ostatnú dekádu dostali postupne akoby len „mešisti“.  Hovorím tak odchovancom amerického seriálu M*A*S*H, ktorý nepozorným a nesústredeným divákom (s mobilmi prirastenými  k rukám) umožnil v 256 epizódach (nakrúcaných od septembra 1972 do februára 1983) vytvoriť si dobrodružno-romantickú predstavu o vojakoch a o vojne. Literárne či filmové postavy amerických vojnových chirurgov a zdravotného personálu poľného lazaretu v kórejskej vojne pritom niesli silný protivojnový odkaz, hoci zabalený v hollywoodskom humore.

Pritom možno väčším vzorom protestu proti vojnovej agresii USA vo Vietname bola známa americká herečka Jane Fondová. Angažovala sa v 60. rokoch v politickom aktivizme v ére kontrakultúry. V roku 1972 dokonca odcestovala do Vietnamu, kde hovorila s obyvateľmi miest, zničených americkým bombardovaním. V Hanoji ju odfotili sediacu na severovietnamskom protilietadlovom guľomete, čo jej prinieslo prezývku Hanoi Jane. V celom tom dlhom období ale jej meno svietilo na čiernej listine Hollywoodu. No ani to ju neodradilo, aby neprotestovala neskôr – tiež proti vojne USA a jej spojencov v Iraku. „Make Love, not War!“

Aj naši umelci – najmä herci – by mali na čom stavať, ak by sa chceli úprimne postaviť proti vojnovému vraždeniu. No to by si museli v archíve pozrieť čierno-biely československý celovečerný filmový muzikál  Kdyby tisíc klarinetů z roku 1964. Takí herci a speváci ako Karel Gott, Waldemar Matuška, Eva Pilarová, Hana Hegerová, Jana Brejchová, Jiří Suchý, Jiří Šlitr a ďalší, reagovali na chúťky amerických zbrojárskych monopolov. Muzikál bol postavený na grotesknej možnosti premeny zbraní na hudobné nástroje. Flauty, klarinety, gitary, husle či basy nemôžu ublížiť, nemôžu nikoho zabiť. Československí filmoví vojaci veru našli v tomto druhu zbraní oveľa väčšie zaľúbenie…  „Make Music, Not War.“ Viete si predstaviť, koľko hudobných skupín, telies, orchestrov, súborov by vzniklo a mohlo roznášať po celej Ukrajine aj v Európe radosť, umenie i zábavu? No to by ale kaviarenskí umelci a zaslepení neoliberálni politici nesmeli podporovať len rozširovanie NATO, protiruské sankcie, dodávky zbraní Ukrajine a len a iba americkú politiku na oslabenie Ruska. 

„Na Ukrajine sa odohráva svetová vojna, v ktorej obhajujú svoje záujmy všetky mocnosti, nielen Rusko. Vojnu poháňajú imperiálne záujmy mocností. Národy sú pre nich až na druhom mieste“. V rozhovore so švajčiarskou televíziou RSI to ešte na jar povedal pápež František. Zopakoval pritom, že je pripravený hovoriť v auguste s ruským prezidentom Vladimírom Putinom o mieri. Vzápätí na Malte počas modlitby pontifik zopakoval: „Preto znovu vyzývam: Dosť, prestaňte, nech zamĺknu zbrane, nech sa vážne rokuje o mieri!“ 

Po triezvych vyjadreniach v americkej tlači a vo vojenských aj diplomatických kruhoch, odrážajúcich reálnu situáciu, a nie propagandistickú predstavu, pravdepodobne prelistovala Krátky slovník slovenského jazyka i prezidentka Zuzana Čaputová. Doteraz hovorila vždy len o zbraniach, o zvyšovaní finančného „výpalného“ pre NATO a len o všemožnej podpore Ukrajiny. To znamenalo schvaľovanie zabíjania, podporu zbrojárskeho biznisu a súhlas s predlžovaním vojny. V príhovore na slávnostnom gala večere k 79.výročiu SNP v Banskej Bystrici už ale riekla: „Každý človek má právo prežiť plnohodnotný život bez toho, aby doň zasiahla cudzia sila a prinútila ho bojovať o prežitie. Povstanie preto vnímam aj ako zápas za toto právo: za právo žiť v mieri a slobodne napĺňať svoje životy.“ Verme, že volanie po mieri sa rozšíri po celom svete rovnako bleskovo, ako nedávna pandémia covidu. „Make Peace, not War!“

Či už to presadí pápež, Turecko, OSN, alebo nejaká nová Jane. Najvýstižnejšie za všetkých, ktorí túžia po ukončení zabíjania a po mieri (počas Benátskej noci v Liberci), to koncom júla zakričal pred divákmi a poslucháčmi český pesničkár Jaromír Nohavica: „Ať ta válka, k…a, skončí. To není moje válka!“