Prelomové Dejiny slovenskej televízie do roku 1989

Čo sa dialo so Slovenskom a s jeho televíziou od vzniku do rokuj 1989?  Učebnicovo, kronikársky, faktograficky a svedecky to približuje  dielo Ivana Stadtruckera. Autor ho označil za náčrt vývojových tendencií kultúrnotvornej inštitúcie. Pre matičnú i nematičnú verejnosť sprístupňuje o. i. aj faktografiu o udalostiach, ktoré senzačným spôsobom zmenili pomery v niekdajšom štáte a priamočiaro viedli k zásadnej masovej zmene postojov slovenskej verejnosti a boli  pre Slovákov kľúčové v predohre zásadnej zmeny v roku 1968.

Jozef Vranka prispel svojou reportážou k meniacej sa politickej atmosfére v pätnásť miliónovom Československu. Konštatujú to najnovšie dejiny Slovenskej televízie prof. Ivana Stadtruckera. Ide o príbeh reportáží Kysuce. Vyvolali politickú búrku, viedli k priamemu zásahu najmocnejšieho muža vtedajšieho štátu, prezidenta Novotného, a vyvrcholili škandalóznou urážkou Matice slovenskej v Martine. Reportáže J. Vranku účinným spôsobom ukázali na rozmer problémov Slovenska. Prispel tým aj k narastajúcej podpore Dubčeka a jeho politiky nevyhnutnosti zmien. Najmä však demonštroval rovnocennú úroveň slovenskej televíznej publicistiky v rámci celej ČST, v porovnaní s českou a to na celoštátnom okruhu v najsledovanejšom čase. Okrem osobnej odvahy bol to o. i. najmä dôkaz o profesionálnosti slovenskej televíznej publicistiky na úrovni rovný s rovným s českou.

Rok 1968 a čistky

Jozef Vranka tak vošiel do dejín. Celé jeho počínanie je zachytené vo faktografickej a vecnej panoráme, ktorú vytvoril Ivan Stadtrucker. Niet osoby a osobnosti v rokoch 1953 – 1989 ktorá by nebola v diele zachytená a vsadená s obrovskou znalosťou faktografie a súvislostí do prvého životopisu Slovenskej televízie a televízie na Slovensku toho druhu. Ide o prelomovú publikáciu. Jej hodnota spočíva aj vtom, že je do značnej miere aj svedectvom založeným na osobnej skúsenosti človeka spojeného s činnosťou a pôsobením v televízii v rokoch 1957 – 1994. Faktograficky zachytáva vzťahy Praha – Bratislava, prináša dokumenty a konkrétne mená týkajúce sa roku 1968 ako aj následných čistiek.

Z prehistórie dejín televízie na Slovensku nás autor upozorňuje, že sa začali písať v Banskej Bystrici, kde bolo laboratórium nemeckej armády a po skončení vojny v roku 1945 sa podarilo skompletizovať zariadenie na snímanie a zobrazovanie televízneho signálu. V roku 1948 to verejne predviedli na zjazde rádioamatérov na Sliači. Prispelo to k popularizácii skúmania televízneho prenosu. V nasledujúcich rokoch sa tým zaoberalo vedenie štátu a viacero výskumných ústavov a začiatok vysielania, pravda pokusného sa stanovil na rok 1953. Bolo to zhruba v období keď k tomu pristúpili v Holandsku, či Švédsku, Nórsku, Taliansku, Švajčiarku, Poľsku. Pravidelne sa začalo vysielať v roku 1954, vtedy bolo k dispozícii vyše tisícky sovietskych televízorov Leningrad. Ale vysielanie malo dosah len v okolí Prahy, vysielalo sa v češtine pre české publikum, hoci oficiálne išlo o Československú televíziu. Autor to rozoberá, aby zdôraznil dôležitosť faktu, že pre „ korektnú periodizáciu dejín dvoch národných kultúrnych /masmediálnych/ inštitúcií/ je to dôležité a dovoľuje oddelene nazerať na vývoj televízneho vysielania v Čechách a na vývoj televízneho vysielania na Slovensku“.

Životopis televízie

Faktograficky prelomové zhromaždenie údajov „životopisu“ Slovenskej televízie tak autorovi umožňuje zvýrazniť nielen totožnosti, ale aj odlišnosti, osobitne obsahové. Tým mohol dielo uzavrieť konštatovaním, že „udalosti v televízii v období najväčšej spoločenskej zmeny na konci XX. storočia na Slovensku po roku 1989 by si zaslúžili samostatnú štúdiu, lebo je pozoruhodné a málo reflektované, že televízia na Slovensku napriek svojmu ideologicky determinovanému postaveniu nezlyhala ani v auguste 1968 a ani v novembri 1989!“

Podrobne rozdelené tri dekády sú zaľudnené, zoznamujeme sa s celou plejádou ľudí, ktorí vytvárali nielen programy Slovenskej televízie, ale aj novú komunikačnú kultúru, novú podobu žurnalistiky, publicistiky a umenia tak pred kamerami ako aj za nimi. I. Stadtrucker, pôvodne technik televíznej kamery,  sprístupnil činnosť jednotlivých zložiek televízie ako aj pôsobnosť mnohých ľudí spôsobom, ktorý je nielen prínosom pre dejiny televízie, ale vzhľadom na jej význam aj kultúrnych dejín Slovenska v širšom slova zmysle. Televízia na Slovensku začala vysielať 3. novembra 1956 – bol to priamy prenos predstavenia SĽUKU v dnes už nejestvujúcom Parku kultúry a oddychu na nábreží Dunaja. Bolo to preto, že odtiaľ televízia technika priamo „videla“ na vysielač na Kamzíku. Pre priame vysielanie naživo / inak sa vtedy nedalo, to bolo kľúčové. Naživo sa vtedy robil aj dabing zahraničných filmov. Publikácia nám umožňuje vidieť ten rozdiel a prudký technický vývoj.

Zrod národnej inštitúcie

Ale máme aj faktografický prehľad zaostávania a „zaostávania“  Bratislavy za Prahou, ako sa riešili v začiatkoch otázky prestíže medzi pražskými a bratislavskými reláciami. Nehovoriac o tom, že už vtedy žiarlivo sledované vysielanie rakúskej televízie ORF bolo takmer nedostižné. Paradoxom bolo, že sledovanie Viedne bolo úradne zakázané, ale v praxi napodobňované. Podobne sa zoznamujeme s tým, ako „jestvoval český strach, že na Slovensku sa rodí nová slovenská národná inštitúcia“ – pritom sa píše rok 1959.

Pri dnešnom rozsahu športového vysielania sa azda patrí pripomenúť, že medzi otcov športovej reportáže tak v rozhlase ako aj v televízii patrí Štefan Mašlonka , v roku 1956 s Radom Siváčkom robili prvú televíznu reportáž z Bratislavy, bolo to chýrne futbalové derby Červená hviezda – Slovan. Medzi pikošky prvých vysielaní patrí, že diváci v Čechách mali výhrady, nerozumeli slovenským komentátorom keď hovoria puk/namiesto touš/ , pripadalo im to smiešne, podobne cudzojazyčne im zneli slová futbal a volejbal namiesto kopaná a odbíjená. Trvalo vyše desať rokov kým sa jazyková bariéra oslabila – prelomový význam v tom zohral Karol Polák, A bratislavské pondelkové inscenácie.  Tie predstavujú vrchol slovenskej televíznej tvorivosti, odvysielalo sa ich za tri dekády vyše tisíc päťsto a bratislavská televízia mala na pondelkový večer výlučné vysielacie právo. Vytváral sa permanentný zápas o primerané postavenie slovenskej televízie v systéme národnej kultúry slovenskej, ale zároveň išlo aj o rovnocenné postavenie voči českej národnej kultúre a televízii.

Súčasť dejín kultúry

Prínos faktografického diela prof. Stadruckera vidno aj na tom akú pozornosť venuje ľudským osobným a profesijný prínosom technikov, ktorí sa zapísali do dejín slovenskej televízie. Podobne sa bez pohnutia nedá čítať časť o Slovenskej televízii v kritickom období , v Auguste 68, septembri 68, a v roku 1969 a potom... Autor využíva zachované dokumenty, písomnosti. Zaberá to približne tretinu publikácie. Dozvedáme sa o statočných postojoch či už Karola Poláka alebo  matičiara Romana Kaliského a mnohých iných. Publikácia obsahuje menné podrobnosti, medzi pikantéria patria o. i. súkromné, nezverejnené spomienky normalizačného riaditeľa M. Marka. Vďaka porozumeniu vydavateľstva Perfekt autor vydal svoje Dejiny vo veľmi dobrom vynikajúco prehľadnom formáte s bohatstvom údajov a veľmi prehľadným členením. Vyše tristostranová publikácia má prehľadných 37 kapitol. Dielo  zodpovedá úsiliu ukázať neznáme, ale s pohľadu vývoja Slovenskej televízie dôležité fakty a súvislosti. Vzdáva hold všetkým, ktorý pre rozvoj Slovenskej televízie pracovali. Dielo presahuje dejiny samotnej televízie. Rozširuje obzor výrazným prispením do dejín kultúry. Je veľmi konkrétnym svedectvom o veľmi konkrétnych ľuďoch. Prof. I. Stadtruckerovi sa SNN intenzívne pri jeho výročí venovali. Teraz konštatujeme, že jeho nové dielo je o. i. je dôkazom o  intelektuálnej nelenivosti dnešných osemdesiatnikov vydať svedectvo opreté o fakty a vyzývajúce súčasníkov nielen kriticky to zhodnotiť, ale aj nadviazať.