V deň uzávierky tohto čísla sa mala konať v Trnave vedecká konferencia Andrej Žarnov, lekár, básnik, exulant. Malo to byť v Divadle Jána Palárika. Organizátori: pracovisko ÚPN, ktoré vedie Peter Jašek, Štátny archív v Trnave a Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Podujatie podporili domáci ‒ kraj a mesto. Medzinárodný rozmer dodala podpora veľvyslanectva Poľskej republiky a Poľského inštitútu v Bratislave... 

V desiatich referátoch vedkýň a vedcov mal vzniknúť faktograficky plnokrvný portrét tejto literárnej a politickej osobnosti. Jeden z príspevkov v rámci diskusie mal byt' mediálny odraz činnosti Žarnova ako patológa v rokoch 1943 ‒ 1945. Išlo o jeho účasť na zájazde, nemeckou branou mocou organizovaného, propagandisticky s goebbelsovským rozmachom, na odhalené masové hroby tisícov poľských dôstojníkov v Katyni v roku 1943. Nemci obvinili z masakru sovietov, Moskva zasa nacistov. 

Na Slovensku je to už roky téma. V marci 1965 Eugen Loebl napísal článok, v ňom sa o. i. hovorilo: „Pochopil by som polemiku okolo Katynského lesa v oblasti historiografie, ale nie v súvislosti s obsiahlou diskusiou s (západo)nemeckým spisovateľom Hochhuthom.“ 

Boli to časy, keď sme boli ako štát na prapagandistickej vojnovej nohe so západným Nemeckom. A tu sa medzi bratislavským a hamburským týždenníkom rozvinula obrovská, na európske pomery výnimočná debata. Svetoznámy nemecký autor sa dialógu venoval rozsiahlo, s plnou vážnosťou a rešpektom. Jeden z vydavateľov najvplyvnejšieho a novinársky najprofesionálnejšieho denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) Andreas gróf Razumovski nazval v podstate slovensko-západonemecký dialóg dialógom medzi Východom a Západom. Rúcali sa dovtedajšie bariéry. A kto sa ešte dnes k tomu vráti, nájde rozsiahle koncepcie diskusie so Západom z dielne najbližších spolupracovníkov Alexandra Dubčeka. Štýl uvažovania, ktorý sa potom v roku 1968 naplno prejavil. Slovenské prostredie bolo vtedy argumentačne a úrovňou polemiky a diskusie na európskej úrovni rovnocenným partnerom. 

V rámci dialógu sa zjavila o. i. výzva, ako sa vyrovnáme s Katynským lesom. Životom skúsený, len nedávno prepustený a rehabilitovaný Eugen Loebl prešiel peklom procesu so Slánského sionistickým centrom. Tam ho zaradili vedno s Clementisom. Na rozdiel od Clementisa, rodáka z Tisovca, sa tomuto rodákovi z Holíča slučka a šibenica neušli. Loebl viac ako dobre poznal sovietske pomery, už za čias prvej čs. republiky bol predsedom spoločnosti priateľstva so ZSSR. Loebl dobre tušil, prečo sa netreba púšťať na tenký ľad polemiky, ktorú treba prenechať historikom. (Čo sa mohlo s dlhým odstupom uskutočniť teraz 1. októbra 2020.) Loebl sa pýta: „Čítali sme Solženicyna a nemá teda Hochhuth pravdu...? 

Je to odozva na rozsiahlu odpoveď Ladislava Mňačka na veľký text Rolfa Hochhutha z januára 1965. Mňačko dlho polemizuie s nemeckým autorom a dospieva k záveru: „Vraždenie v Katynskom lese bolo typické pre hromadné popravy, ako boli zvykom SS, podobných hromadných hrobov rozosiali esesáci po Európe stovky... Hochhuth s určitosťou tvrdí, že to urobili Stalin a Berija... Vie, že už na mieste odmietli podaktorí novinári a vedci z okupovanej Európy potvrdiť nemeckú verziu, bolí medzi nimi aj Slováci, slovenskí publicisti a lekári, tí všetci po vojne vypovedali... ,väčšinu' zo ,svedkov‘ priviedli do lesa pod psychologickým či priamym nátlakom.“

Je toho veľa, podstata je v tom, že na samom prahu dialógu Východ ‒ Západ nám bola ‒ nie politikom, ale intelektuálom, spisovateľom ‒ postavená Katyň ako zásadná otázka. 

Čitateľ vie, že to bolo aj predmetom prudkých polemík na stránkach hneď piatich (!) vydaní matičného týždenníka v tomto roku 2020. V nej sa mi ušla akási nálepka akoby šíriteľa goebbelsovskej lži o židovsko-boľševickom zločine v Katynskom lese. 

Katyň je stále zásadná otázka. Stále platí múdra Loeblova rada, nechať to historikom, a nie propagande.