Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava
Vladimír Dobrovič
0915 798 909
mail: skrozhlad@gmail.com
Kapolkovým chodníkom v Hostí – DUŠAN MIKOLAJ
„Starí rodičia boli gorali. Po nich som vlastne gazda. Po otcovi, podľa toho, čo po ňom ostalo, dalo by sa povedať intelektuál. Ale otec žil tridsaťtri a stará mať deväťdesiatšesť. Vyrastal som u nej v Podolínci pod Tatrami. Čo by človek s takým pôvodom a najmä výchovou robil v Bratislave? Voľakedy som do Bratislavy chodil častejšie. Nosiči na tatranské chaty zvyčajne bývali vysokoškoláci, z času na čas som prijal ich pozvanie. Neviem, prečo boli presvedčení, že najvzrušujúcejšie na bratislavskom živote je pripité hulákanie pri burčiaku.
Mne bolo lepšie pri Dunaji. Mám rád vodu vo všetkých skupenstvách. Na čo by som ta chodil, keď tomuto prostrediu vďačím za všetko silné, čo som doteraz prežil? V horách sa cítim najlepšie. Bez nadneseného ochkania a achkania chcem povedať, že pocit domovskej príslušnosti je pre mňa podstatný. Tá Bratislava by sa ľahko mohla stať namiesto mekky , mäkkou* môjho charakteru i celého literárneho snaženia.“
Belo Kapolka
BELO KAPOLKA zomrel pred tridsiatimi rokmi, 18. apríla 1994. Po dvadsiatich rokoch od tragickej udalosti JÁN ČOMAJ do Slovenských národných novín napísal: ,,Podvečer sa v Smokovci stretol so svojím najobľúbenejším diskutérom z nočných polemík, s horským vodcom a dlhoročným záchranárom PAĽOM RAJTAROM. Ten ho pozval do Grandu na kávu a kus reči. Belo odmietol. Išiel práve z posilňovne, dobre by mu padlo sadnúť si, ale chcel ešte do tmy vyviezť tovar, čo mal v aute, do skladu na Hrebienku, aby ho od rána mohli nosiči vynášať hore.
Len nedávno ho kamaráti upozorňovali, že by si mal dávať pozor, keď ide z chaty dolu aj s tržbou. Všelijakí ľudia sa tu dnes mocú. A Belo priateľom ukázal, že má za opaskom devinu, riadne povolenú, bez toho by už dnes nemohol byť na chate sám...
Vyviezol tovar na Hrebienok, za chatou, ktorá bola v prestavbe, mal malý sklad. Vyložil ťažké škatule a šiel späť do auta. Ako si sadol, zbraň sa nejako spriečila. Chcel ju asi posunúť, zrejme vtedy ju nevdojak odistil. A keď si sadol, vystrelila. Do tepny v slabinách.
Pribehol strážnik zo stavby. Preložil Bela na vedľajšie sedadlo a kričal, tlač si to, tlač! Nevedel zaradiť na Belovej lade spiatočku. Mordoval sa s tým hodnú chvíľu, potom sa hnal autom dolu serpentínami na polikliniku... Kým ta došli, Belo vykrvácal.“
Bela Kapolku pochovali na cintoríne v Starom Smokovci. Na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese pod stenou Ostrvy pribudla ďalšia pamätná tabuľa pripomínajúca osudy ľudí, ktorí vo Vysokých Tatrách zahynuli.
Krátko nato vyšla, s mojou autorskou spoluúčasťou, kniha DRAHOSLAVA MACHALU Kapolkov chodník. Ako člen Spolku slovenských spisovateľov s ďalšími priateľmi navrhoval, aby sa takto nazýval chodník vedúci z Hrebienka na Téryho chatu. V inštitúciách, ktoré oslovoval, ohlas nenašiel. Združeniu literátov SVOJPOMOC, ktoré založil IVAN HUDEC, sa podarilo aspoň schválenie na umiestnenie pamätnej tabule v Téryho chate, kde pracoval celé štvrťstoročie. Zhotovil ju akademický sochár MILAN ORMANDÍK, kráčali sme s ňou Malou Studenou dolinou s JOZEFOM ČERTÍKOM a PETROM HOLKOM. Spotených nás schladil, hneď ako sme vošli do jedálne, MIROSLAV JÍLEK, ktorému zverili správu chaty po Kapolkovi, otázkou. Čo sme si to vlastne zmysleli? Uplynulo práve sto rokov od postavenia Téryho chaty, ak už teda, mali sme myslieť na jej zakladateľa. A aj iní chatári majú nehynúcejšiu slávu...
Mladý chatár sa správal tak horúčkovito, že najradšej by bol spálil list s povolením od správcov chaty, Klubu slovenských turistov a Slovenského horolezeckého spolku JAMES. Nechcelo sa nám veriť ponižujúcemu vyšetrovaniu „hostiteľa“. Napätie zmierňoval jeho otec, jeden z tamojších chatárov, no nezbavil nás nepekného pocitu - ako keby z priestorov vyháňali ľudský dych svojho predchodcu. Napokon sčasti presadili svoje, tabuľu neumiestnili na priečelie chaty, lež zvnútra nad vchodové dvere. Tam je prítmie, viacerí návštevníci prichádzajúci dovnútra ani schádzajúci po schodíkoch von šiju všimnúť ani nemusia.
Vrúcne prichýlenie v rodisku
Belovi Kapolkovi sa Vysoké Tatry stali trvalým domovom. Škoda, že mesto sa pri osobnostiach, čo v tomto prostredí zanechali svojou prácou výraznú stopu, nezaujíma o ich nadčasové odkazy. Inakšie by v niektorej zo stavieb (čo boli, povedzme, zbúrané, aby „nepripomínali totalitu“, alebo pútajú pozornosť charakterovou horskou architektúrou) už dávnejšie založili trvalú muzeálnu expozíciu so životnými príbehmi ľudí v konkrétnych osadách, objektoch, údoliach, dolinách, hrebeňoch - prirodzene, s chatami pod ich končiarmi.
Sympatickú poctu vzdali Belovi Kapolkovi v Hostí, kde sa narodil. Úctu k spisovateľovmu dielu vyjadrili udelením čestného občianstva in memoriam a každoročným turistickým podujatím Chodník Bela Kapolku.
Podnet na pripomínanie spisovateľa prišiel vo Vysokých Tatrách pri storočnici postavenia Téryho chaty od starostu Hostia MICHALA GODINU na stretnutí s jeho rodinou nadväzuje naň a rozvíja ho súčasný starosta PETER STEPIANSKY s pracovníkmi a aktivistami obce. V obci sa v apríli každý rok domáci, turisti z okolia, príbuzní a priatelia spisovateľa schádzajú pri dome s pamätnou tabuľou venovanou tatranskému spisovateľovi. Od neho sa vydávajú Chodníkom Bela Kapolku do krajiny, obklopenej svahmi Inoveckého a Tríbečského pohoria. Prechádzajú chodníkmi a cestičkami s ovocnými stromami a vinicami, odpočinú si pri zrúcaninách gotického hradu Hrušov, kde dobrovoľníci z občianskeho združenia Leustach obnovujú a konzervujú jeho zachované múry a vnútorné priestory. Odtiaľ pokračujú lesnou cestou k lúkam, na ktorých sa pasú koníky Národného žrebčína z neďalekých Topoľčianok.
Pri strome v osobnom vlastníctve učiteľa
Túto jar pre chorobu lesnej zveri nebolo v Tríbeči a jeho okolí dovolené pohybovať sa voľne. Účastníci sa, ako vždy, spoločne odfotografovali pri miestnom kostole pri mohutnom cerovom dube. Všeobecne sa konštatuje, že strom zasadili v čase, keď kostol postavili, teda koncom 18. storočia. Podstatnejšia je skutočnosť, že stále rastie do krásy, hoci začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia obecná rada vyslovovala obavy, že strom rozvetvenou korunou nebezpečne zasahuje do strechy kostola. Aby predišli možnému ohrozeniu, navrhovali ho zoťať. Strom pred zrúbaním zachránil mladý správca miestnej školy. Kúpil ho od obce do osobného vlastníctva. Hostiansky cerový dub sa tým zaradil medzi najvzácnejšie chránené stromy v tomto kraji.
Nezvyčajný skutok zostáva symbolom všestranne užitočného pôsobenia MICHALA KAPOLKU v obci. Na učiteľskú misiu nastúpil na začiatku školského roka 1930/1931 s manželkou PAULÍNOU. Pridelili im bývanie v dome vo vlastníctve cirkvi. Vyrastali v ňom ich dievčatká Jolka, Terka, Gitka a Belko ako najmladšie dieťa.
Kapolkovci boli z prvých generácií rozhľadených učiteľov na Slovensku, pripravovaných v pedagogických ústavoch na svoju misiu v národnom duchu. I s vedomím a presvedčením, že prichádzajú do vidieckeho prostredia nielen vyučovať deti, ale aj prakticky pomáhať ich rodičom a ostatným obyvateľom. M. Kapolka neúnavnou všestrannosťou popri zodpovednej výučbe pripomína plnohodnotnú prácu osvetového činovníka. Bol organistom v kostole, do ktorého zabezpečil zo Spiša prevoz funkčného organu. Stal sa ochotníckym divadelníkom. Dievčenský spevácky zbor viedol s takým zanietením, že si trúfol prísť s ním na celoštátnu súťaž učiteľských zborov do Prahy. Už pohľad na dievčatá vyparádené vo vidieckych krojoch bol hoden zaznamenania. A keď porota vyhlasovala v rozhlase, že víťazom prehliadky sa stal práve zbor z malej obce Hostie, Kapolkovci roztvorili okno a naplno pustili rádio, aby sa o tejto radostnej správe medzi prvými dozvedeli aj domáci.
Spomínanie sestry Terky na génia loci záhrady so včelami
Do Hostia sa rada vracia Terézia Sloviaková, prostredná z dievčat Kapolkovcov. Tento rok sem znovu prišli manželka Bela Kapolku Viola, jeho syn Martin a prvý raz syn Matej. Terézii sa aj po dlhých desaťročiach v spomienkach zakaždým vynárajú obrazy a príbehy s takou plasticitou, ako ich prežívala v svojich detských a prvých školských rokoch. Pri otázke, na čo myslí v tej chvíli, samočinne vyslovila slovo med. Otec odkiaľsi z neznáma doniesol včelie úle, umiestnil ich v záhrade za domom. Úľov bolo zo dvanásť, deti pri nich pozorne sledovali, ako sa zapĺňajú včelstvom. Po zime vylietali za prvými kvietkami, v lete celou záhradou znelo včelie bzučanie. Dievčatká sedeli na rebríku a pozorovali, kedy sa začnú rojiť. A keď tá chvíľa nastala a hromadne sa vznášali, akoby sa zberali na let podobný sťahovavým vtákom, rozbehli sa na ulicu a cez celú dedinu kričali:
„Včely sa roja, včely sa roja!“ Skúsený včelár, volali ho pán Fejfar, prišiel a pozbieral ich na úžitok ďalších včelárov, ktorých v dedine pribúdalo.
„Voňalo to tu medom aj kvetmi, z ktorých včely zberali peľ. Už pred Veľkou nocou kvitli fialky. Tak rozvoniavali, že ich bolo cítiť až k domu. A vyrábali sme z nich ozajstné voňavky. “
K domu, v ktorom bývala rodina Kapolkovcov, patrila rozľahlá záhrada. Michal v nej dopestoval také rajčiny s mäsitou dužinou, že sa jedli ako dezert, vybavuje si ich chuť Terka. A keď opisuje lahodnú šťavnatosť jabĺk či hrušiek, zbierajú sa slinky i tým, čo o tom počúvajú.
Krajinu tohto údolia stáročia kultivovali pracovití roľníci, pastieri, ovocinári, vinohradníci. Pohľad na svahy nad obcou svedčí o úsilí využiť žičlivé prírodné podmienky aj na pestovanie kultivovaných plodín, medzi ktorými malo významné miesto vinohradníctvo. Nové štepy viniča priniesol do obce práve nový učiteľ a správca školy. Posadil ovocné stromčeky, ich pestovaniu a šľachteniu sa venoval s odbornou znalosťou, očkoval ich výnosnými odrodami. K týmto činnostiam viedol aj žiakov na pracovnom vyučovaní, po nedeliach ochotne radil menej skúseným záujemcom o pestovanie ovocia a zeleniny. Priam symbolicky o tom i desaťročia neskôr prevrávala mohutná hruška v školskej záhrade.
Detské potešenia nečakane prerušené
Mnohé z usilovnej práce MICHALA KAPOLKU sa uchovalo nielen v spomienkach. Je hodno pripomínať si ju cestou popri úrodných záhradách a poliach obyvateľov Hostia a okolia. Nebol náturista. Terka spomenula, ako naberal praktické vedomosti z českej Zlatej knihy prírodného liečenia. Aby žičlivé prírodné podmienky využívali na vlastný prospech aj domáci, chcel ich o tom poučiť vlastnými odbornými znalosťami. Cez prázdniny sa chodil vzdelávať na Poľnohospodársku školu do Nitry. V sychravú jeseň roku 1937 sa vracal do Hostia na motorke, a cestou havaroval. Zranenie bolo veľmi vážne, prvý deň nasledujúceho roka zomrel.
J. Comaj v knihe Kruté osudy v časti Život pod nebesami píše, že bývanie v dome prideľovali miestnemu organistovi, ten nastupujúci po M. Kapolkovi jeho rodinu z domu vytlačil. „Náhradný bytík bol pre mamu a štyri deti maličký, sama sa navyše o ten drobizg postarať nevedela, keď musela robiť, aby vyžili. Nezostávalo nič iné, len ísť k babke do Podolínca. Tá mala veľký dom, žila sama, ešte pomerne mladá, rada ich k sebe prijala. Mamička dolinky, Terky, Gitky a Belka sa však nemohla zmieriť so smrťou svojho manžela, zdravého a činorodého tridsaťtriročného muža.
Ani deti pár mesiacov nemala pri sebe, musela ešte učiť v Hostí, kým ju školská správa nepreložila a nemala za ňu náhradu. Bolo toho na ňu odrazu priveľa. Keď prišla do Podolínca, už nebola celkom pri sebe. Depresia, stavy úzkosti, nemocnica, tam dostala zápal pľúc, z neho veľmi rýchlo tuberkulózu, a ešte v tom roku, práve na Vianoce, zomrela.“
Nádej sa pootvárala v kraji pod Tatrami
Keď deti odchádzali z Hostia, spomína Terka, Belko mal dva a pol roka. S nezadržateľným plačom hladkal vlčiaka Luxa, odchádzal od srnčeka, ktorého ich tatinko našiel opusteného v lese. Aktívne krédo Bela Kapolku, ako som ho poznal, bolo žiť tu a teraz. Napísal: „Nepamätám si na pracovitého otca, na vôňu zrelého ovocia v jeho ovocnom sade. Ale zaiste taký bol. Vstával skoro ráno, a keď o piatej išiel zvonár rozhojdať zvony, už sa mordoval vo vinici. Vraj kvôli mne. Že budem pokračovať v tom, čo on začal. “
Komnatu zvanú detstvo B. Kapolka nepotreboval pootvárať ani pri osobných rozhovoroch a priateľských posedeniach. Dozvedali sme sa o ňom od jeho sestry Terézie Sloviakovej, ktorá vyštudovala psychológiu, a Margity Krákovej, ktorá na záver svojho pedagogického pôsobenia učila biológiu na strednej škole v Prešove. Hovorieva sa, že duševné rany hojí čas, výdatnou medicínou pre siroty bol ich nezdolateľný záujem o každodenné dianie. Ten sa utešene rozrastal poznávaním Vysokých Tatier. Priťahovalo ich horské prostredie, priťahoval ich príťažlivý spôsob života a nažívania, vážili si hodnoty ľudského správania a aktívneho konania.
Terézia Sloviaková pozná viaceré horstvá, Vysoké Tatry („najmenšie veľhory sveta“) však v jej očiach i srdci prevyšujú i tie najrozľahlejšie územia s mohutnými štítmi. Doma sa formoval i jej vzťah ku krajine a k priestoru, ktorému hovoríme vlasť. Trápi ju a znepokojuje, že Slovensko v súčasnej spoločnosti je rozdelené na dva priam nezmieriteľné tábory. Na takzvanú elitu a na „obyčajný ľud“, ako sa o ňom tá druhá skupina vyjadruje, keď vlastenectvo Slovákov označuje za odhaľovanie vlastnej menejcennosti a neschopnosti uvažovať progresívnejšie.
„Nechcem zachádzať do politických excesov a vyjadrovať sa k tejto klíme,“ hovorí, „ale keď prídem sem do Hostia, zakaždým zažívam to pravé ľudské a božské vlastenectvo. Prejav božského poslania človeka na tomto svete, kde cítiť a vidieť lásku k domovine. Ľudia tu žili v skromných pomeroch, neraz zápasili s rozličnými nedostatkami. Po nich niet už ani stopy, a to potvrdzuje úžasnú silu národa, ktorý dospel na dnešnú úroveň. Napriek príkoriam, ktoré sme zažívali, sa mi práve tu v Hosti potvrdzuje, že pravý slovenský ľud má v sebe ohromnú vitalitu, silu a intelektuálny potenciál. Všetci Slováci to majú v sebe. Záleží len na tom, kto tieto danosti citlivo podchytí a osobným príkladom pritiahne ďalších. Nehovorím to preto, že moji rodičia tu zanechali pamätlivú stopu. Ba vôbec netvrdím, že boli v niečom geniálni, ale že vaši predkovia boli k nim podobne ústretoví, ako je teraz aktívne vaše potomstvo. Je to skutočné vlastenectvo, ktoré sa zosobnilo vo vás súčasníkoch.“