„Starí rodičia boli gorali. Po nich som vlastne gazda. Po otcovi, podľa toho, čo po ňom ostalo, dalo by sa povedať intelektuál. Ale otec žil tridsaťtri a stará mať deväťdesiatšesť. Vyrastal som u nej v Podolínci pod Tatrami. Čo by človek s takým pôvodom a najmä výchovou robil v Bratislave? Voľakedy som do Bratislavy chodil častejšie. Nosiči na tatranské chaty zvyčajne bývali vysokoškoláci, z času na čas som prijal ich pozvanie. Neviem, prečo boli presvedčení, že najvzrušujúcejšie na bratislavskom živote je pripité hulákanie pri burčiaku.

Mne bolo lepšie pri Dunaji. Mám rád vodu vo všetkých skupenstvách. Na čo by som ta chodil, keď tomuto prostrediu vďačím za všetko silné, čo som doteraz prežil? V horách sa cítim najlepšie. Bez nadneseného ochkania a achkania chcem povedať, že pocit domovskej príslušnosti je pre mňa podstatný. Tá Bratislava by sa ľahko mohla stať namiesto mekky , mäkkou* môjho charakteru i celého literárneho snaženia.“

Belo Kapolka

BELO KAPOLKA zomrel pred tridsiatimi rok­mi, 18. apríla 1994. Po dvad­siatich rokoch od tragic­kej udalosti JÁN ČOMAJ do Slovenských národných novín napísal: ,,Podvečer sa v Smokovci stretol so svojím najobľú­benejším diskutérom z noč­ných polemík, s horským vodcom a dlhoročným záchranárom PAĽOM RAJTAROM. Ten ho pozval do Grandu na kávu a kus re­či. Belo odmietol. Išiel práve z posilňovne, dobre by mu padlo sadnúť si, ale chcel ešte do tmy vyviezť tovar, čo mal v aute, do skladu na Hrebienku, aby ho od rána mohli nosiči vynášať hore.

Len nedávno ho kamaráti upozorňovali, že by si mal dávať pozor, keď ide z chaty dolu aj s tržbou. Vše­lijakí ľudia sa tu dnes mocú. A Belo priateľom ukázal, že má za opaskom devinu, riadne povolenú, bez toho by už dnes nemohol byť na chate sám...

Vyviezol tovar na Hrebienok, za chatou, ktorá bola v prestavbe, mal malý sklad. Vyložil ťažké škatule a šiel späť do auta. Ako si sadol, zbraň sa nejako spriečila. Chcel ju asi posunúť, zrejme vtedy ju nevdojak odistil. A keď si sadol, vystrelila. Do tepny v slabinách.

Pribehol strážnik zo stavby. Preložil Bela na ved­ľajšie sedadlo a kričal, tlač si to, tlač! Nevedel zaradiť na Belovej lade spiatočku. Mordoval sa s tým hodnú chvíľu, potom sa hnal autom dolu serpentínami na po­likliniku... Kým ta došli, Belo vykrvácal.“

Priatelia nezabúdajú

Bela Kapolku pochovali na cintoríne v Starom Smokovci. Na Symbolickom cintoríne pri Poprad­skom plese pod stenou Ostrvy pribudla ďalšia pamät­ná tabuľa pripomínajúca osudy ľudí, ktorí vo Vyso­kých Tatrách zahynuli.

Krátko nato vyšla, s mojou autorskou spoluúčasťou, kniha DRAHOSLAVA MACHALU Kapolkov chod­ník. Ako člen Spolku slovenských spisovateľov s ďalší­mi priateľmi navrhoval, aby sa takto nazýval chodník vedúci z Hrebienka na Téryho chatu. V inštitúciách, ktoré oslovoval, ohlas nenašiel. Združeniu literátov SVOJPOMOC, ktoré založil IVAN HUDEC, sa po­darilo aspoň schválenie na umiestnenie pamätnej tabu­le v Téryho chate, kde pracoval celé štvrťstoročie. Zho­tovil ju akademický sochár MILAN ORMANDÍK, kráčali sme s ňou Malou Studenou dolinou s JOZE­FOM ČERTÍKOM a PETROM HOLKOM. Spotených nás schladil, hneď ako sme vošli do jedálne, MIRO­SLAV JÍLEK, ktorému zverili správu chaty po Kapolkovi, otázkou. Čo sme si to vlastne zmysleli? Uplynulo práve sto rokov od postavenia Téryho chaty, ak už te­da, mali sme myslieť na jej zakladateľa. A aj iní chatári majú nehynúcejšiu slávu...

Mladý chatár sa správal tak horúčkovito, že najrad­šej by bol spálil list s povolením od správcov chaty, Klubu slovenských turistov a Slovenského horolezec­kého spolku JAMES. Nechcelo sa nám veriť ponižujú­cemu vyšetrovaniu „hostiteľa“. Napätie zmierňoval je­ho otec, jeden z tamojších chatárov, no nezbavil nás ne­pekného pocitu - ako keby z priestorov vyháňali ľud­ský dych svojho predchodcu. Napokon sčasti presadili svoje, tabuľu neumiestnili na priečelie chaty, lež zvnút­ra nad vchodové dvere. Tam je prítmie, viacerí návštev­níci prichádzajúci dovnútra ani schádzajúci po schodí­koch von šiju všimnúť ani nemusia.

Vrúcne prichýlenie v rodisku

Belovi Kapolkovi sa Vysoké Tatry stali trvalým do­movom. Škoda, že mesto sa pri osobnostiach, čo v tom­to prostredí zanechali svojou prácou výraznú stopu, ne­zaujíma o ich nadčasové odkazy. Inakšie by v niekto­rej zo stavieb (čo boli, povedzme, zbúrané, aby „ne­pripomínali totalitu“, alebo pútajú pozornosť charak­terovou horskou architektúrou) už dávnejšie založili tr­valú muzeálnu expozíciu so životnými príbehmi ľudí v konkrétnych osadách, objektoch, údoliach, dolinách, hrebeňoch - prirodzene, s chatami pod ich končiarmi.

Sympatickú poctu vzdali Belovi Kapolkovi v Hostí, kde sa narodil. Úctu k spisovateľovmu dielu vyjadrili udelením čestného občianstva in memoriam a každo­ročným turistickým podujatím Chodník Bela Kapolku.

Podnet na pripomínanie spisovateľa prišiel vo Vy­sokých Tatrách pri storočnici postavenia Téryho chaty od starostu Hostia MICHALA GODINU na stretnu­tí s jeho rodinou nadväzuje naň a rozvíja ho súčasný starosta PETER STEPIANSKY s pracovníkmi a akti­vistami obce. V obci sa v apríli každý rok domáci, tu­risti z okolia, príbuzní a priatelia spisovateľa schádza­jú pri dome s pamätnou tabuľou venovanou tatranské­mu spisovateľovi. Od neho sa vydávajú Chodníkom Bela Kapolku do krajiny, obklopenej svahmi Inovec­kého a Tríbečského pohoria. Prechádzajú chodníkmi a cestičkami s ovocnými stromami a vinicami, odpo­činú si pri zrúcaninách gotického hradu Hrušov, kde dobrovoľníci z občianskeho združenia Leustach ob­novujú a konzervujú jeho zachované múry a vnútor­né priestory. Odtiaľ pokračujú lesnou cestou k lúkam, na ktorých sa pasú koníky Národného žrebčína z ne­ďalekých Topoľčianok.

Pri strome v osobnom vlastníctve učiteľa

Túto jar pre chorobu lesnej zveri nebolo v Tríbeči a jeho okolí dovolené pohybovať sa voľne. Účastníci sa, ako vždy, spoločne odfotografovali pri miestnom kos­tole pri mohutnom cerovom dube. Všeobecne sa kon­štatuje, že strom zasadili v čase, keď kostol postavili, teda koncom 18. storočia. Podstatnejšia je skutočnosť, že stále rastie do krásy, hoci začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia obecná rada vyslovovala oba­vy, že strom rozvetvenou korunou nebezpečne zasa­huje do strechy kostola. Aby predišli možnému ohro­zeniu, navrhovali ho zoťať. Strom pred zrúbaním za­chránil mladý správca miestnej školy. Kúpil ho od ob­ce do osobného vlastníctva. Hostiansky cerový dub sa tým zaradil medzi najvzácnejšie chránené stromy v tomto kraji.

Nezvyčajný skutok zostáva symbolom všestranne užitočného pôsobenia MICHALA KAPOLKU v ob­ci. Na učiteľskú misiu nastúpil na začiatku školského roka 1930/1931 s manželkou PAULÍNOU. Pridelili im bývanie v dome vo vlastníctve cirkvi. Vyrastali v ňom ich dievčatká Jolka, Terka, Gitka a Belko ako najmlad­šie dieťa.

Kapolkovci boli z prvých generácií rozhľadených učiteľov na Slovensku, pripravovaných v pedagogic­kých ústavoch na svoju misiu v národnom duchu. I s ve­domím a presvedčením, že prichádzajú do vidieckeho prostredia nielen vyučovať deti, ale aj prakticky pomá­hať ich rodičom a ostatným obyvateľom. M. Kapolka neúnavnou všestrannosťou popri zodpovednej výučbe pripomína plnohodnotnú prácu osve­tového činovníka. Bol organistom v kostole, do ktorého zabezpečil zo Spiša prevoz funkčné­ho organu. Stal sa ochotníckym divadelníkom. Dievčenský spevácky zbor viedol s takým zanie­tením, že si trúfol prísť s ním na celoštátnu súťaž učiteľských zborov do Prahy. Už pohľad na diev­čatá vyparádené vo vidieckych krojoch bol ho­den zaznamenania. A keď porota vyhlasovala v rozhlase, že víťazom prehliadky sa stal práve zbor z malej obce Hostie, Kapolkovci roztvorili okno a naplno pustili rádio, aby sa o tejto radost­nej správe medzi prvými dozvedeli aj domáci.

Spomínanie sestry Terky na génia loci záhrady so včelami

Do Hostia sa rada vracia Terézia Sloviaková, prostredná z dievčat Kapolkovcov. Tento rok sem znovu prišli manželka Bela Kapolku Vio­la, jeho syn Martin a prvý raz syn Matej. Teré­zii sa aj po dlhých desaťročiach v spomienkach zakaždým vynárajú obrazy a príbehy s takou plasticitou, ako ich prežívala v svojich detských a prvých škol­ských rokoch. Pri otázke, na čo myslí v tej chvíli, sa­močinne vyslovila slovo med. Otec odkiaľsi z neznáma doniesol včelie úle, umiestnil ich v záhrade za domom. Úľov bolo zo dvanásť, deti pri nich pozorne sledovali, ako sa zapĺňajú včelstvom. Po zime vylietali za prvý­mi kvietkami, v lete celou záhradou znelo včelie bzu­čanie. Dievčatká sedeli na rebríku a pozorovali, kedy sa začnú rojiť. A keď tá chvíľa nastala a hromadne sa vznášali, akoby sa zberali na let podobný sťahovavým vtákom, rozbehli sa na ulicu a cez celú dedinu kričali:

„Včely sa roja, včely sa roja!“ Skúsený včelár, volali ho pán Fejfar, prišiel a pozbieral ich na úžitok ďalších včelárov, ktorých v dedine pribúdalo.

„Voňalo to tu medom aj kvetmi, z ktorých včely zbe­rali peľ. Už pred Veľkou nocou kvitli fialky. Tak roz­voniavali, že ich bolo cítiť až k domu. A vyrábali sme z nich ozajstné voňavky. “

K domu, v ktorom bývala rodina Kapolkovcov, pat­rila rozľahlá záhrada. Michal v nej dopestoval také rajči­ny s mäsitou dužinou, že sa jedli ako dezert, vybavuje si ich chuť Terka. A keď opisuje lahodnú šťavnatosť jabĺk či hrušiek, zbierajú sa slinky i tým, čo o tom počúvajú.

Krajinu tohto údolia stáročia kultivovali pracovití roľníci, pastieri, ovocinári, vinohradníci. Pohľad na svahy nad obcou svedčí o úsilí využiť žičlivé prírodné podmienky aj na pestovanie kultivovaných plo­dín, medzi ktorými malo významné miesto vinohrad­níctvo. Nové štepy viniča priniesol do obce práve nový učiteľ a správca školy. Posadil ovocné stromčeky, ich pestovaniu a šľachteniu sa venoval s odbornou znalos­ťou, očkoval ich výnosnými odrodami. K týmto čin­nostiam viedol aj žiakov na pracovnom vyučovaní, po nedeliach ochotne radil menej skúseným záujem­com o pestovanie ovocia a zeleniny. Priam symbolic­ky o tom i desaťročia neskôr prevrávala mohutná hruš­ka v školskej záhrade.

Detské potešenia nečakane prerušené

Mnohé z usilovnej práce MICHALA KAPOLKU sa uchovalo nielen v spomienkach. Je hodno pripomínať si ju cestou popri úrodných záhradách a poliach oby­vateľov Hostia a okolia. Nebol náturista. Terka spome­nula, ako naberal praktické vedomosti z českej Zlatej knihy prírodného liečenia. Aby žičlivé prírodné pod­mienky využívali na vlastný prospech aj domáci, chcel ich o tom poučiť vlastnými odbornými znalosťami. Cez prázdniny sa chodil vzdelávať na Poľnohospodár­sku školu do Nitry. V sychravú jeseň roku 1937 sa vra­cal do Hostia na motorke, a cestou havaroval. Zranenie bolo veľmi vážne, prvý deň nasledujúceho roka zomrel.

J. Comaj v knihe Kruté osudy v časti Život pod nebesami píše, že bývanie v dome prideľovali miestne­mu organistovi, ten nastupujúci po M. Kapolkovi jeho rodinu z domu vytlačil. „Náhradný bytík bol pre ma­mu a štyri deti maličký, sama sa navyše o ten drobizg postarať nevedela, keď musela robiť, aby vyžili. Nezo­stávalo nič iné, len ísť k babke do Podolínca. Tá mala veľký dom, žila sama, ešte pomerne mladá, rada ich k sebe prijala. Mamička dolinky, Terky, Gitky a Bel­ka sa však nemohla zmieriť so smrťou svojho man­žela, zdravého a činorodého tridsaťtriročného muža.

Ani deti pár mesiacov nemala pri sebe, musela ešte učiť v Hostí, kým ju školská správa nepreložila a ne­mala za ňu náhradu. Bolo toho na ňu odrazu priveľa. Keď prišla do Podolínca, už nebola celkom pri sebe. Depresia, stavy úzkosti, nemocnica, tam dostala zápal pľúc, z neho veľmi rýchlo tuberkulózu, a ešte v tom ro­ku, práve na Vianoce, zomrela.“

Nádej sa pootvárala v kraji pod Tatrami

Keď deti odchádzali z Hostia, spomína Terka, Bel­ko mal dva a pol roka. S nezadržateľným plačom hlad­kal vlčiaka Luxa, odchádzal od srnčeka, ktorého ich tatinko našiel opusteného v lese. Aktívne krédo Bela Kapolku, ako som ho poznal, bolo žiť tu a teraz. Napí­sal: „Nepamätám si na pracovitého otca, na vôňu zre­lého ovocia v jeho ovocnom sade. Ale zaiste taký bol. Vstával skoro ráno, a keď o piatej išiel zvonár rozhoj­dať zvony, už sa mordoval vo vinici. Vraj kvôli mne. Že budem pokračovať v tom, čo on začal. “

Komnatu zvanú detstvo B. Kapolka nepotreboval pootvárať ani pri osobných rozhovoroch a priateľských posedeniach. Dozvedali sme sa o ňom od jeho sestry Terézie Sloviakovej, ktorá vyštudovala psychológiu, a Margity Krákovej, ktorá na záver svojho pedagogického pôsobenia učila biológiu na strednej škole v Prešove. Hovorieva sa, že duševné rany hojí čas, výdatnou medicínou pre siroty bol ich nezdolateľný záujem o kaž­dodenné dianie. Ten sa utešene rozrastal poznávaním Vysokých Tatier. Priťahovalo ich horské prostredie, pri­ťahoval ich príťažlivý spôsob života a nažívania, váži­li si hodnoty ľudského správania a aktívneho konania.

Terézia Sloviaková pozná viaceré horstvá, Vyso­ké Tatry („najmenšie veľhory sveta“) však v jej očiach i srdci prevyšujú i tie najrozľahlejšie územia s mohut­nými štítmi. Doma sa formoval i jej vzťah ku krajine a k priestoru, ktorému hovoríme vlasť. Trápi ju a zne­pokojuje, že Slovensko v súčasnej spoločnosti je rozde­lené na dva priam nezmieriteľné tábory. Na takzvanú elitu a na „obyčajný ľud“, ako sa o ňom tá druhá sku­pina vyjadruje, keď vlastenectvo Slovákov označuje za odhaľovanie vlastnej menejcennosti a neschopnos­ti uvažovať progresívnejšie.

„Nechcem zachádzať do politických excesov a vy­jadrovať sa k tejto klíme,“ hovorí, „ale keď prídem sem do Hostia, zakaždým zažívam to pravé ľudské a božské vlastenectvo. Prejav božského poslania člo­veka na tomto svete, kde cítiť a vidieť lásku k domo­vine. Ľudia tu žili v skromných pomeroch, neraz zá­pasili s rozličnými nedostatkami. Po nich niet už ani stopy, a to potvrdzuje úžasnú silu národa, ktorý do­spel na dnešnú úroveň. Napriek príkoriam, ktoré sme zažívali, sa mi práve tu v Hosti potvrdzuje, že pravý slovenský ľud má v sebe ohromnú vitalitu, silu a in­telektuálny potenciál. Všetci Slováci to majú v sebe. Záleží len na tom, kto tieto danosti citlivo podchy­tí a osobným príkladom pritiahne ďalších. Nehovo­rím to preto, že moji rodičia tu zanechali pamätlivú stopu. Ba vôbec netvrdím, že boli v niečom geniálni, ale že vaši predkovia boli k nim podobne ústretoví, ako je teraz aktívne vaše potomstvo. Je to skutočné vlastenectvo, ktoré sa zosobnilo vo vás súčasníkoch.“