VŠETKO DO ČOHO SA PUSTIL MU VYŠLO

Športovec – tréner – funkcionár – politik – diplomat – spisovateľ

Uskutočniť rozhovor s Bc. Kamilom M. Haťapkom a publicisticky ho spracovať je veľmi jednoduchá vec. Tento jubilant – deväťdesiatnik sa vždy vyjadruje vecne, zrozumiteľne, pohotovo, zaujímavo a novinár už pri prvej položenej otázke si začne uvedomovať, že má šancu napísať niečo, čo zaujme čitateľov nielen rôzneho veku, ale i rôznych záujmov. Samozrejme, toto meno je spojené predovšetkým s úspechmi čs. cyklistiky v druhej polovici minulého storočia. V tých časoch sa denníky čítali zozadu, teda od športových stránok, bez ohľadu na to, či išlo o robotníka, alebo straníckeho funkcionára.  Preto sa s menom Haťapka stretol každý, kto vtedy sledoval také významné športové podujatia v cyklistike ako Preteky mieru /Praha – Berlín – Varšava/ v ľubovoľnom poradí týchto miest, na vysokej úrovni bolo aj podujatie Okolo Slovenska a v neposlednom rade najstaršie zápolenie v cyklistike, pozostávajúce aspoň z dvoch etáp na území Československa Košice – Tatry – Košice.  Kamil Haťapka viedol svojich zverencov aj na svetové šampionáty či významné preteky v Taliansku, Veľkej Británii... Iní však Kamila Haťapku poznajú viac ako politika, či diplomata a už je tu nová skupina ľudí, ktorá tohto veľmi známeho Slováka považuje predovšetkým za úspešného spisovateľa. Veď prvú knihu Z CYKLISTIKY DO POLITIKY napísal ešte spoločne so spisovateľom Drahoslavom Machalom, ďalšiu, ktorá vychádza z tej prvej – SERPENTÍNAMY ŽIVOTA už sám. Pritom sme ešte nespomenuli jeho úspešné trénerské pôsobenie v Maďarsku, bývalej Juhoslávii a Mexiku – a čo je úplne ojedinelé a zvláštne, do tejto Stredoamerickej krajiny sa neskôr vrátil ako diplomat!

NEJEDNÁ ŽIVOTNÁ SERPENTÍNA

Aj keď jubilanta poznám osobne už celé polstoročie a na každú chvíľu strávenú v jeho blízkosti spomínam s priateľskou úctou, napísať stručný životopis tejto osobnosti moderných slovenských dejín nie je naozaj ľahké. Už len preto, lebo tými životnými serpentínami musel prejsť veľakrát. Koľkými  musel prejsť než sa z „vojaka“ s čiernymi výložkami, teda príslušníka smutne známych PTP /pomocných technických práporov/ stal uznávaným poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, neskôr, už po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky predsedom výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, ešte neskôr významným slovenským diplomatom v Mexiku a Kostarike? Veď táto cesta viedla od baníka z prinútenia, ktorý doslova ručne kopal čierne uhlie na Ostravsku – Karvínsku  až do kancelárii a salónikov najvyšších predstaviteľov mnohých krajín. Haťapka, člen rodu hrdých Oravčanov však stále zostal tým istým: vlastencom, odborníkom na šport, teda nielen na cyklistiku, skvelým organizátorom, ale predovšetkým stále tým istým Kamilom, ktorý aj vo svojich najslávnejších časoch zostával pevne na zemi a pripravený vždy a všade v rámci svojich možností pomôcť priateľom a známym.

Kamil Haťapka sa narodil 3. marca 1932 v Spišskej Novej Vsi, kde jeho otec vtedy pôsobil ako vedúci pracovník jednej z bánk. Neskôr sa rodina presťahovala do Turčianskeho sv. Martina kde sa otec stal redaktorom Národných novín a počas Povstania sa doňho aktívne zapojil ako príslušník partizánskej jednotky Viliama Žingora. Po oslobodení Československa sa Haťapka st. stal dôstojníkom Čsl. armády, ale v dôsledku vykonštruovaného obvinenia a zatknutia V. Žingora sa za mrežami ocitol aj Kamilov otec. On sám dostal len vďaka známostiam možnosť zmaturovať na Priemyselnej škole presnej mechaniky a optiky v moravskom Přerove. Už vtedy sa venoval hokeju, tomu zostal verný aj medzi „pétepákmi“, ale po návrate do civilu prednosť dostala jednoznačne cyklistika.

Mladý Haťapka mal vrodený talent pre organizátorskú, riadiacu a trénerskú prácu, dnes by sme ho nazvali manažérom. Zvyšoval si odborné trénerské vzdelanie a pritom patril medzi zakladateľov medzinárodných cyklistických pretekov Okolo Slovenska, ktoré od 5O-tých rokov minulého storočia existujú dodnes, určitý čas stál aj na čele ich organizačného výboru.

Nemalú zásluhu má na zrode telovýchovnej jednoty  Internacionál Slovnaft Bratislava, teda aj jej slávneho futbalového oddielu a samozrejme aj cyklistického, ktorý patril medzi špičku československej cyklistiky, už vtedy na veľmi solídnej medzinárodnej úrovni. V roku 1973 sa zrodili strediská vrcholového športu ako najvyšší stupeň prípravy najlepších športovcov s jediným cieľom – pripravovať reprezentantov ČSSR, ktorí budú nosiť medaily z olympiád, svetových a európskych šampionátov. Samozrejme, Haťapka pritom nemohol chýbať a teda ani jeho zverenci.  Haťapkove trénerské úspechy si všimli aj najvyšší predstavitelia čs. cyklistiky a tak dvakrát ho poverili vedením reprezentačných tímov ČSSR v cestnej cyklistike /1970-1972, 1985-1987/.  V oboch prípadoch v reprezentácii skončil z vlastnej iniciatívy keďže bol nespokojný s rozhodnutiami často neodborníkov a iba politických nominantov v telovýchovných funkciách.  Úspechov jeho osobných i cyklistov, ktorých viedol, bolo toľko, že vzhľadom na priestor vyberieme iba tie „najsladšie hrozienka“: 2.miesto na majstrovstvách sveta družstiev v roku 1970 v Anglicku a zdupľované o 15 rokov neskôr v Taliansku, teda dve strieborné medaily zo svetových šampionátov, v roku 1972 sa Vlastimil Moravec stal celkovým víťazom Pretekov mieru a v družstvách ČSSR skončila druhá, v roku 1974 jeho zverenec Pavol Čambal sa stal celkovým víťazom pretekov okolo Slovenska, v roku 1986 bol netradične štart Pretekov mieru v ukrajinskom hlavnom meste Kyjeve, niekoľko dní po havárii v Černobyľskej jadrovej elektrárni... Jozef Regec pod Haťapkovým vedením zvíťazil v prvej etape a ešte desať dní mal na sebe žlté tričko vedúceho pretekára. Z úspechov na domácej pôde stačí za všetky spomenúť víťazstvo Interu Bratislava v časovke družstiev na 100 km v roku 1974 v Košiciach, na ktorých pretekári v žlto-čiernych dresoch vôbec nepatrili medzi favoritov, tými boli celky Dukly Brno a RH Plzeň. Z množstva osobností na bicykloch, ktorých viedol, spomeňme iba Milana Jurča, prvého Slováka, ktorý štartoval na Tour de France. Počas jeho trénerského pôsobenia v Mexiku /1989/92/ jeho zverenci na Panamerických Hrách a Hrách Strednej Ameriky získali 24 medailí a okrem toho tam založil Panamerickú cyklistickú školu.

Podobná ako trénerská a organizátorská kariéra v športe, bola v prípade Kamila Haťapku aj politicko-spoločenská. V roku 1989 pomáhal obnoviť činnosť najstaršej politickej strany u nás – Slovenskej národnej strany a o rok neskôr sa na jej kandidátke stal poslancom Federálneho zhromaždenia. Je hrdý na to a keď má hodnotiť svoju poslaneckú činnosť nikdy nezabudne zdôrazniť, že 25.novembra 1992 bez zaváhania hlasoval za prijatie zákona o zániku ČSFR.  Od roku 1993 pracoval v Kancelárii prezidenta SR Michala Kováča ako hlavný radca pre styk s verejnosťou. Zároveň sa s ním rátalo ako historicky prvým ministrom športu vo vláde Vladimíra Mečiara, ale takéto ministerstvo nevzniklo, napriek mnohým sľubom, dodnes. V parlamentných voľbách v roku 1994 bol zvolený za poslanca NR SR, ale v roku 1996 odišiel do Strednej Ameriky kde bol slovenským diplomatom naraz v dvoch krajinách – Mexiku a Kostarike vo funkcii I. zástupcu veľvyslanca.

Pôsobenia v športe sa však nezbavil, v rokoch 1991-92 bol prezidentom Slovenského zväzu cyklistiky a zároveň členom Slovenského olympijského výboru a dodnes je čestným členom Slovenského olympijského a športového výboru. Našlo sa však aj dosť tých, ktorí by ho radi videli vo funkcii prezidenta SOV hneď po prvom v tejto funkcii Vladimírovi Černušákovi.

To, že celý svoj život zasvätil mladým, športu a v neposlednom rade Slovensku, ocenili mnohé inštitúcie a organizácie. Je držiteľom štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku II.triedy /Za mimoriadne zásluhy o vznik samostatnej SR, za vrúcny vzťah k Slovensku a jeho národu./, Ceny fair-play SOV, Strieborných kruhov SOV, Ceny Martina Rázusa /Za celoživotnú vlasteneckú púť/.

-                      Mnohí odborníci i priaznivci cyklistiky vás považujú za najlepšieho československého a teda aj slovenského cyklistického trénera v dejinách tohto športu u nás. Zároveň aj vedia, že dobrý tréner musí byť často nekompromisný, tvrdý, prísny a otvorený, ako sa hovorí čo na srdci, to i na jazyku... Ide teda o vlastnosti, ktoré v diplomacii nemajú miesto. Ako sa vám darilo zvládať vaše zahraničné misie s „chorobou z povolania“- trénerstvom a ďalšími funkciami v športe?

-                      Do politiky i diplomacie som skočil rovnými nohami. Spočiatku som vychádzal z toho, že voliči mi dali svoje hlasy a ja ich nesmiem sklamať. To platilo aj v súvislosti s mojím pôsobením v rámci ministerstva zahraničných vecí. Nezľakol som sa tejto zodpovednosti a nikde neboli so mnou žiadne problémy. V zahraničí som sa cítil ako doma, moje reakcie vychádzali z toho, že dobro sa má odplácať dobrom, počas mojej diplomatickej misie sa výrazne rozšíril kruh mojich priateľov z radov pracovníkov mnohých veľvyslanectiev a konzulátov. Nikde som nič tvrdo nepresadzoval, vždy mi išlo o kompromisy a často aj o zaujatie neutrálneho stanoviska, čo som v športe rozhodne nerobil. Výnimkou bolo iba moje trénerstvo v Mexiku. Tam ma mnohí mali za akéhosi Rusa a dostal som prezývku „Červený medveď“. Tamojší obyvatelia i športovci majú inú mentalitu a tak som sa skôr ja prispôsoboval im, než oni mne. Jednoducho som musel zľaviť zo svojich nárokov, nestrácať nervy pri ich meškaniach na tréningy. Prišli neskoro, ale s odzbrojujúcim úsmevom povedali jediné slovo – trafico – vyhovorili sa teda na zápchy v uliciach. Nuž čo, musel som vziať do úvahy, že v samotnom hlavnom meste Mexika bolo v tých časoch vyše päť miliónov automobilov... Takže tu už išlo o zľavenie z nárokov a kompromisy i v športe a to sa mi potom zišlo aj v diplomacii...

-                      Kedy sa podľa vás objaví na našich cestách nový Peter Sagan?

-                      Podľa mňa sa toto pokolenie našincov už toho nedožije. Taký Sagan sa narodí raz za storočie, taký ako on je iba jeden, teda on sám. Máme však Sagana na lyžiach, Petru Vlhovú /náš rozhovor sa uskutočnil ešte niekoľko hodín pred otvorením ZOH v Pekingu – pozn. autora/ a aj dosť dôvodov k radosti. V súčasnosti však s objavovaním cyklistických talentov akosi zaostávame, veď sa nemôžeme porovnať ani so Slovinskom, ktoré je o polovicu menšie než naša republika a tých mladých, ale už kvalitných cyklistov má nepomerne viac než Slovensko. Cyklisti v Slovinsku majú tú výhodu, že majú Taliansko a jeho cesty tak blízko. Taliansko je krajina, v ktorej ľudia cyklistov milujú, šoféri na cestách sú k nim ohľaduplní, nenadávajú im. Táto krajina je pre športovcov na dvoch kolesách doslova rajom. Okrem toho by som mohol veľa hovoriť o rôznych žabomyších vojnách u nás doma medzi funkcionármi, napríklad aj v prípade výstavby cyklistickej dráhy v Prešove, o závisti, ktorá sa v našich podmienkach a pri našich charakteroch rodí tam, kde sa niekomu začne dariť... U nás aj politici, aj funkcionári v športe sa čudujú, keď im začnete hovoriť o plánovaní, o vytváraní potrebných systémov. Ale bez toho sa to jednoducho nedá a tak na nového Sagana budeme ešte dlho čakať.

-                      Vždy, keď sa hovorí a píše o náročnosti trénerov, tak sa spomínajú ich dva „pracovné nástroje“ a to cukor a bič. Ako ste ich používali vy?

-                      Aj s odstupom rokov si myslím, že niekedy je lepšie menej sladiť a mať dlhší bič. Samozrejme, musel som mať rôzne prístupy k jednotlivým pretekárom, dosť ma zaujímala aj psychológia, používal som ju v práci a aj tá ovplyvňovala výsledky mojich zverencov. Stále tvrdím, že všetky dosiahnuté výkony a teda aj rekordy začínajú v hlave cyklistu a nie v jeho nohách. Áno, tréningy v každom športe bolia a je preto dosť pochopiteľné, že športovec sa prirodzene proti nim bráni. Tam aj pramení ten večný boj medzi trénermi a pretekármi. Nečudo, že aj ja som patril medzi takýchto ich, ako sme zvykli hovoriť, triednych nepriateľov. Aj chlapci síce chceli dosahovať dobré výsledky, veď preto sa aj venovali športu, ale vo väčšine ich hláv mali uložené, že sa to dá aj ľahšou cestou. Pravda, boli aj takí profesionáli, ktorí sa dokázali vžiť do postavenia trénera, učiť sa od neho, napodobňovať ho. V podstate každý vzťah medzi trénerom a športovcom je svojím spôsobom napätý, ťažko tu hovoriť o priateľstve, ale jednoducho tak to musí byť a ja som nikdy zo svojich náročných požiadaviek nezľavoval len preto, aby ma moji zverenci chválili a hovorili, aký som dobrý. Našťastie, vždy som si dokázal presadiť svoje a presvedčiť ich, že iná cesta neexistuje. Ako som už hovoril, trochu inakšie to bolo počas môjho pôsobenia v Mexiku. Iná mentalita tamojších športovcov a tak som musel zo svojich nárokov niečo zľaviť. Doma som však bol skutočne prísny a veľmi náročný, disciplína bola základom všetkého. Veľa sa hovorilo a napísalo o mojej prísnosti, vraj dokonca prehnanej. Pochopiteľne, že pretekárom sa to vtedy nie veľmi páčilo, ale po rokoch, pri našich pravidelných štvrtkových stretnutiach, ktoré sú významnou súčasťou môjho terajšieho života, priznávajú, že tak to bolo správne. Pri inom, akomsi liberálnejšom prístupe k nim z mojej strany by určite nedosahovali také dobré výsledky na ktoré môžu byť hrdí aj s odstupom mnohých rokov. Teda, ten symbolický bič bol taký dlhý, ako mal byť a často dokonca ešte dlhší. Tak si myslím, že tým trénerom a zároveň aj nediplomovaným psychológom som asi nebol taký zlý. Udelili mi čestné tituly Vzorný tréner a Zaslúžilý tréner a i keď už nie sú v móde a neudeľujú sa, dostal som ich len a len za výsledky práce s mojími zverencami, či už v reprezentácii alebo oddieli.

-                      Akýmsi mottom vašej knihy Serpentínami života sú slova Ľubomíra Součeka, dnes mediálneho riaditeľa SOŠV, predtým redaktora denníka Šport, ktoré napísal ešte v roku 1999: „Haťapka do smrti nedá pokoj!“ Ako súvisia s dneškom, keď sa objavili v knihe, vydanej v minulom roku na takom čestnom mieste?

-                      Ako som už spomenul, vôbec sa necítim ako dôchodca v úctyhodnom veku, ktorého najaktívnejšou dennou činnosťou je podvečerná prechádzka po meste. Cítim sa skutočne ako muž stredného veku, teda 2x45 rokov a k budem pridávať +1, +2 a tak ďalej. Zaujímam sa o politiku, šport, pozorne sledujem vývoj národného povedomia nás Slovákov, blízka ja mi preto aj Matica slovenská. Ale, napríklad, ponúkol som nezištnú, teda bezplatnú pomoc z Dukly Banská Bystrica, ktorí tvoria najlepší slovenský tím. Chcel som im pomôcť mojími skúsenosťami a zároveň ja by som bol rád, že naďalej zostávam pri cyklistike. Prišiel som nie s „holými rukami“, ale s tým, že dokážem vybaviť bezplatné sústredenie v Taliansku so všetkým, čo k tomu patrí. Na moje veľké, ale hlavne nemilé prekvapenie ma odmietli! Nuž čo, len som si predstavil, ako by zatínali zuby a stonali od vyčerpania keby museli absolvovať mnou „naordinovanú“ prípravu vo Vysokých Tatrách.  Aktívne sa zaujímam o slovenské olympijské hnutie, našťastie, patrím doň už z pozície čestného člena SOŠV. Nemám nič proti našim reprezentantom, ale predsa ma dokážu zdvihnúť zo stoličky slová niektorých z nich, že si idú užiť, či už na olympiádu, alebo na niektorý svetový šampionát. Tak to teda chlapci a dievčatá nie! Na takéto podujatia sa má chodiť predovšetkým reprezentovať Slovensko a i keď užívanie si tiež patrí k športu, ale až potom, keď dosiahnete také skvelé výsledky, že si ho zaslúžite. Všetko sa musí podriadiť dôslednej príprave, tú potom zúročiť v bojoch o medaily a na akési užívanie si sa môže nájsť čas až po splnení si všetkých reprezentačných povinností. Na vlastné oči sledujem mnohé cyklistické preteky v Európe, nemôžem byť bez takého podujatia, akými sú preteky Okolo Slovenska – a tie bezo mňa, veď som bol roky ich riaditeľom. Ale ... som navyknutý denno-denne tvrdo pracovať a tak sa predsa len cítim nie celkom využitý.

Keď mi redakcia SNN ponúkla napísať príspevok o Kamilovi Haťapkovi pri príležitosti jeho významného životného jubilea, tak som sa skutočne potešil. Predovšetkým preto, lebo vtedy ešte iba budúceho jubilanta osobne poznám celé polstoročie. Je síce pravda, že naše stretnutia sa konali iba sporadicky a to pri rôznych cyklistických podujatiach na východnom Slovensku. V niektorých prípadoch išlo o prvé viacetapové cyklistické zápolenie na území Československa Košice-Tatry-Košice /zrodilo sa už v roku 1924/, preteky Okolo Slovenska, alebo o majstrovstvá ČSSR. Na niektorých z nich som viedol tlačové strediská a tak som k nemu mal o čosi bližšie než ostatní kolegovia. I keď čo sa týka Haťapku ľudia z médií nikdy nemali problém nadviazať s ním kontakt. Kamil vždy mal a dodnes má svoju špecifickú charizmu a bezprostrednosť, k tomu aj patričnú dávku úprimnosti a tak každý novinár bol rád keď ho mohol vyspovedať. Až na malé výnimky, keď ho jeho zverenci v etape trochu sklamali, vždy okolo seba šíril radosť zo života, z prežitého dňa, z neho doslova sršal optimizmus, ktorým dokázal nakaziť a druhých. Našťastie, tieto vlastnosti mu zostali aj v deväťdesiatke. Nechcem ho však uraziť, pretože on má len dvakrát 45 rokov a to je niečo iné...

P.S. Netradičné blahoželanie

Skupina Haťapkových priateľov a obdivovateľov pripája k príspevku k jeho životnému jubileu toto netradičné blahoželanie: Máš 1080 mesiacov, 4680 týždňov, 32 872 dní, 788 928 hodín, 47 335 680 minút, 2,84 miliardy sekúnd, ale zároveň si 29,6 roka prespal. Tak prestať už spať a choď svojou hlavou a skúsenosťami pomáhať slovenskej cyklistike. Veď Ťa tak veľmi potrebuje!

Čo k tomu dodať? Iba toľko, že Kamil Haťapka, ako ho poznáme, prepočíta všetky tieto údaje s cieľom, aby skontroloval či sú presné a či obsahujú aj prestupové roky. Okrem toho cyklistický mág predsa tvrdí, že si tú deväťdesiatku vôbec neuvedomuje a ani ju neprijíma, má predsa iba 45 rokov a ešte raz štyridsaťpäť...