Kameraman a režisér Ladislav Šidelský: „Väčšina z tých, s ktorými som začínal už dávno pôsobí v nebeskej televízií“. Spomenie si na desiatky a desiatky spolupracovníkov, ktorí prišli pracovať do košického televízneho štúdia po ňom, ale dnes už nie sú medzi živými. On zostal a pamätníka tých priekopníckych čias, kedy sa rodilo televízne vysielanie z nášho mesta nebolo ani ťažké nájsť. Prešlo síce viac ako polstoročie, ale Ladislav ŠIDELSKÝ si stále dobre pamätá na ľudí i udalostí. Na riaditeľov, redaktorov, kameramanov, zvukárov, technikov, režisérov, hercov, asistentov réžie, kamery a produkcie, osvetľovačov i šoférov a mnohých ďalších bez ktorých jednoducho žiadne poriadne televízne štúdio nemôže existovať. Veď predsa on tu bol už pred tým dňom D, kedy sa začali písať dejiny televízie v Košiciach a na východnom Slovensku. Plné slávnostných udalostí i úspechov, ale zároveň i tápania, hľadania, prešľapovania na jednom mieste, niekedy i prehier.

Cesta tohto umelca, ktorý v auguste bude mať 82 rokov, z rodného Prešova do blízkych Košíc bola pomerne dlhá a kľukatá. Ako tínedžer už mal o svojej budúcností jasné predstavy – bude filmový kameraman. Aby sa ním stal čo najskôr musel absolvovať Strednú priemyselnú filmovú školu v Čimeliciach v Česku, pričom sa mu pošťastilo praxovať aj vo Filmových ateliéroch na Barrandove. Nasledovali dva roky pôsobenia v Spravodajskom filme v Bratislave ako asistent kamery, potom prestup do bratislavskej televízie a koncom roka 1961 príchod do Košíc s úlohou podieľať sa na príprave zriadenia televízneho štúdia.

„Spočiatku sme boli iba dvaja – Ján Vrábeľ vo funkcii redaktora a neskôr prvého riaditeľa košického televízneho štúdia a ja, do tretice potom pribudol šofér. Jano Vrábeľ bol vynikajúci chlap a skúsený profesionál, i keď prišiel z rozhlasového prostredia. Skromný a nenápadný, aj keď predtým pôsobil v Moskovskej redakcii Československého rozhlasu. V rámci možností mal možnosť spoznať život v Sovietskom zväze, teda vedel svoje a preto zo seba nikdy nerobil angažovaného komunistu, pre ktorého bolo najdôležitejšie presadzovať vedúcu úlohu strany a plniť uznesenia zjazdov“, spomína L. Šidelský.

Na stretnutie s nami prišiel tento elegán, ktorý v obleku a košeli s kravatou na krku chodí dokonca aj v najhorúcejších dňoch s tropickými teplotami, s dvoma zoznamami. Na jednom mal mená režisérov, s ktorými pri nakrúcaní umeleckých filmov, inscenácií či filmových dokumentov spolupracoval spoza kamery. Na druhom boli uvedení riaditelia počas jeho polstoročného pôsobenia v košickom štúdiu Československej a neskôr Slovenskej televízie. Medzi režisérmi boli skutočné osobnosti, či už to bol Z.Podskalský, J.Jakubisko, D.Klein, P.Opálený, I.Krajíček, K.Spišiak, M.Fischer, J.Palka, L.Haľana, Ľ.Fifík, J.Kerekeš, O.Katuša, I.Toronský, J.Poljaček, M.Košický, J.Schmidt...  „Tých riaditeľov som zažil až trinásť, ale dovolím si tvrdiť, že väčšina z nich pre našu televíziu neboli žiadnym prínosom. Niektorí, konkrétne M.Magura, D.Konček, Š.Oľha a R.Herrgot sedeli na riaditeľskej stoličke iba niekoľko mesiacov, teda ani celý rok, ale taký J.Kováč, bol rekordérom, až 19 rokov. Bol to však typický stranícky nominant, ktorý iba poslúchal príkazy svojich ideologických šéfov, práci, ktorú mal robiť, ani po toľkých rokoch nerozumel. Na základe osobných skúseností, môžem povedať, že najlepším riaditeľom bol ten prvý, teda Ján Vrábeľ. Počas jeho osemročného pôsobenia vo funkcii došlo k najväčšiemu rozmachu štúdia“, hovorí L.Šidelský.

Celé roky mu rukami prechádzali noví kameramani. Bolo ich veľmi veľa, jední prišli, niečo sa naučili, potom odišli, ale samozrejme, mnohí zostali. „Zavolal som Paľa Mészárosa, toho som poznal už z Čimelíc, prišiel napríklad Milan Štelbaský, ten pôvodne o kamere nevedel nič, bol to úplný začiatočník, ktorý však vyrástol na veľmi dobrého kameramana a neskôr aj režiséra. Jednoducho, nie všetci sa uchytili, mnohým chýbal talent, chuť učiť sa, pracovať celé dni v teréne či v štúdiu“, zamyslel sa človek, ktorý nakrútil kilometre a kilometre filmu. Ani on však nedokáže zrátať koľko ich vlastne bolo.

Na pohľad tento salónny kameraman a režisér nemal problémy so svojim pracovným nástrojom zdolávať tatranské štíty, absolvovať náročné trasy v obľúbených Poloninách a Pieninách, či na ďalekých Špicbergoch, alebo v afrických púštiach. Sám je hrdý na svoju prácu v lete 1968 pri nakrúcaní reportáži zo stretnutia najvyšších predstaviteľov ZSSR a ČSSR v Čiernej nad Tisou, nad filmami a dokumentami Sneh nad limbou, Cesta do Paríža, Slovenské unikáty či Spišský hrad, ktorý v roku 1999 získal Cenu Filmservice Internacional za najlepšiu národnú prezentáciu. „Autorom scenára bol Jozef Mríz, veľmi dobrý publicista a redaktor. Po roku 1968 musel však z televízie odísť, vrátil sa však v roku 1990 a jeden čas vykonával dokonca funkciu námestníka riaditeľa. Aj na jeho prípade vidieť čo všetko sa dialo za stenami nášho štúdia, nebol však jedinou obeťou politických represálií v časoch normalizácie“, zdôrazňuje bard košickej televízie. Tvrdý kritik, ale komu patrí česť, tomu česť... Tá patrí od neho aj tvorcom a účinkujúcim dlhoročného /nielen/ podľa neho najúspešnejšiemu projektu v celých dejinách košického štúdia Čs. televízie – detskému hudobnému programu Zlatá brána.

Čo veští dnes už štúdiu RTVS v Košiciach do ďalších desaťročí? „Nechcem byť zlým prorokom, ale nie som optimista. Podľa mňa sa tu už žiadne inscenácie nakrúcať nebudú, možno iba detské programy a samozrejme, zostane spravodajstvo. Sám som síce prišiel z bratislavskej televízie, ale aj ja som pocítil to podceňovanie od Dunaja, tie pohľady zhora. Niekedy sme museli byť aspoň dvakrát lepší než Bratislavčania a až potom si nás všimli. Toto zaznávanie zrejme zostane aj v budúcnosti a záleží len od našich nástupcov ako sa s ním vyrovnajú...“.