Hlavný ruský televízny program RTR Planeta vysielal 9. mája slávnostnú vojenskú prehliadku na počesť Veľkého víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne a vzápätí, 10. mája mohli začať  diváci na tomto TV programe sledovať po štyri nasledujúce dni osemdielny seriál o dnes už všeobecne známom tábore nútených prác na ostrovoch Solovky vysoko na drsnom severe. Tamojší kláštor, ktorý už od cárskych čias slúžil ako miesto vyhnanstva, sovietska moc premenila na jeden z prvých táborov nútených prác, jeden zo siete gulagov. S.L.O.N – Soloveckij lager osobovo naznačenia – je dnes turistickou atrakciou, témou reportáží a mnohých dokumentárnych kníh. O Solovkách bolo napísané a povedané azda všetko. Ako sa však ukázalo, každý môže mať svoje Solovki.

Prvý seriál o gulagu

No po prvý raz však ruská štátna televízia siahla po seriáli vytvorenom na základe knihy, ktorá o. i. vďaka predaju získala cenu za ruskú prózu  Boľšaja kniga /3 milióny rubľov/, cenu Národný bestseller, cenu SuperNacBest ako aj prestížnu cenu Jasná Poľana /10.000 US dolárov/. Autor Zachar Prilepin je dnes práve tak populárny ako aj protirečivý, stal sa politicky aktívny, založil politické hnutie. Patrí medzi tých v Rusku o ktorých sa hovorí ako o krymnašistoch, teda ľudí rozhodne podporujúcich Krym ako súčasť Ruskej federácie. Podľa toho sa aj vyrojili reakcie tak na knihu, vyšla v roku 2014 ako na aj seriál uvedený v roku 2021. Premiéra seriálu bola v apríli, potom na všeobecnej mediálnej platforme smotri.ru a napokon na celosvetovej sieti RTR Planeta.

Seriál je na smori.ru zadarmo, ide o mediálnu platformu, ktorá má prostredníctvom internetu bezbariérovo sprístupňovať programy ruských televízií, vrátane TV Kultura, ktorých TV signály v súčasnej protiruskej kampani vypínajú nielen na Ukrajine a v Pobaltí, ale aj v niektorých štátoch EÚ alebo ich miestne káblové televízie vyraďujú z nimi šírených programov napr. aj na našom území. Podobne kniha Z. Prilepina je v rôznych audioformách alebo ako audiokniha prístupná zadarmo napr. na NiceBooks.ru

Vynikajúci herci

Seriál nebol prijatý jednoznačne, ale drvivá väčšina sa zhodla na vynikajúcom  výbere hercov a ich výkonov. Opäť sa potvrdila výnimočnosť ruskej hereckej školy a jednotlivých hereckých generácií, čo sa vzťahuje nielen na film, ale na základňu z ktorej čerpá – na svetovú úroveň ruského divadla.

Treba to vidieť ale nie je to pravda o politických väzniciach, netreba to vonkoncom brať doslovne, či sa to niekomu páči alebo nie, je to o našich dejinách, ale aj ak knihu treba prečítať je jasné, že nenahradí Solženycina a Archipelag gulag, ktorý je dnes súčasťou školskej výuky, konštatujú ohlasy. Prišli v dvoch vlnách – najprv rozsiahle reakcie verejnosti i literárnej kritiky na knihu v roku 2014 a neskôr v ohlasoch na seriál, ktorý Alexander Veledinskij vytvoril na motívy Prilepinovej knihy a obsahuje scény, ktorých v knihe niet. Vonkoncom  to nie je dokument, na druhej strane sa Prilepin rozhodne bráni kritike, že ide o bielenie dejín pretože ukazuje popri krutostiach, ako tvrdia tvorcovia, o. i. akúsi „mäkkú“ éru Soloviek. Kľúčovým motívom je láska a vášeň medzi väzneným vrahom vlastného otca a čekistkou z vedenia tábora, ktorá ho miluje no popri tom žije s veliteľom tábora. Takže našinec vidí naozaj skôr seriálový príbeh zasadený do prostredia tábora v ktorom sa žije a nielen vraždí. Vidí však aj mechanizmus toho, ako sa človek prispôsobuje všetkému len aby prežil, práve tak, ako rozpoltenosť vzdelaného človeka, ktorý je ako čekista v čele tábora, do ktorého kvôli krutostiam a neľudským pomerom musí nakoniec prísť kontrola vyslaná až z Moskvy. A táto pasáž sa opiera o skutočnú správu vyšetrovania hrôzostrašných prípadoch masového násilia a zabíjania väzňov tak, že za terorizovanie a týranie v Solovkách popohnali pred súd veľkú skupinu dozorcov a pracovníkov správy tábora.

Slovenské stopy

Pre našinca je seriál pozoruhodný tým, že ukazuje a drastickú reálnosť  prostredia, napríklad majáku a meteorologickej stanice na Solovkách, kde pôsobil istý čas v začiatkoch sovietskej moci dnes chýrny Slovák, jazykový talent, vzdelaný Lipták Vladimír Krivoš – a ten Solovki prežil a potom v ZSSR pôsobil a mal dvoch synov. Niektoré scény tzv. „mäkkej“ éry Soloviek, ktoré dnes kritici považujú za úplne nereálne, nám zasa navrávajú ako sa mohli mladí ľudia odvlečení sovietskymi orgánmi so súhlasom vtedajšej čs. vlády v roku 1945 zo Slovenska po desaťročí ako rehabilitovaní vrátiť ako vzdelanci ovládajúci aktívne slovom  a písmom hneď niekoľko svetových jazykov. Scény surovostí nám pripomínajú zasa čo videli tí Slováci, ktorí prežili a po desaťročí sa vrátili ako sovietmi rehabilitovaní, ale doma predsa len neuznaní, ako špičkový rusista Mikuláš Gacek. Alebo zmizli v roku 1946 v Moskve ako Martin Mičura, právnik a politik, o. i. jeden zo signatárov Martinskej deklarácie, zrejme v masovom hrobe v Komunarke na predmestí Moskvy, kde doteraz, píše sa rok 2021, odkrývajú masové hroby.

P. S. Pokiaľ ide o Solovky jedinú priamu rozhlasovú reportáž odtiaľ urobila ešte v deväťdesiatych rokoch,  v prvých týždňoch potom, čo ruské orgány umožnili prístup na Solovky aj cudzincom, dr. Mária Mikušová, členka Únie slovenských novinárov, vôbec prvá zahraničná spravodajkyňa Slovenského rozhlasu,  takže ak sa nám podarí k téme sa vrátime.