Včera (rozumej 22. októbra toho roku – poznámka autora) mi doručila zhovorčivá poštová doručovateľka tučnejšiu obálku, do ktorej mi jeden z mojich žijúcich učiteľov svetom žurnalistiky, PhDr. Jozef Kuchár, stále aktívny šéfredaktor internetových novín Slovenský rozhľad, mimochodom spoluzakladateľ Únie slovenských novinárov pribalil pedantne spracovaný obšírny materiál pod názvom: „Prešovský šport historickým fotoobjektívom Milana Kaľavského.“

Pána, ktorý sa dožil pekného životného jubilea – osemdesiatych narodenín. Naostatok som sa s týmto skúsenosťami a životom prevereným človekom stretol pred pár rokmi, keď  osemdesiate narodeniny oslavoval práve PhDr. Jozef Kuchár. Tam som sa dopracoval k overeniu myšlienky, ktorá je titulkom môjho dnešného, isto nevšedného príspevku. Rozhodne nepatrím ani nechcem patriť medzi pesimistov, skôr sa snažím reálne vnímať názory múdrejších a preverených časom. Preto patrím  medzi stúpencov mnohých myšlienok slávneho futbalistu, neskôr úspešného futbalového trénera, Holanďana Johana Cruijffa, ktorý okrem iného povedal aj toto: „Kvalita bez výsledkov je k ničomu. Výsledky bez kvality sú nudné.“

A práve pán Milan Kaľavský ponúkol nie raz zásluhou svojho fotoaparátu a ľudského dobra mnohým ľuďom aj z oblasti športu, toho prešovského zvlášť, mnoho zdokumentovanej športovej kvality stoviek, ba možno aj tisícok osobností. Napriek tomu, že väčšiu časť svojho pracovného času prežil na fotodokumentačnom oddelení Krajského múzea v Prešove.

Keď som sa zadíval na fotografiu, ktorou približoval atmosféru prvoligového zápasu Tatran Prešov – Baník Ostrava a nad hlavami preplnenej tribúny pútal vtipný, ale veľmi motivačný text: Laci nestrac hlavu, bo mušime vyhrac nad Ostravu, pochopil som lepšie a hlbšie, kde všade naberal Jozef Kuchár čriepky  humoru, ktorý sa stal sprievodcom jeho života.

A práve počas osláv osemdesiatin Jozefa Kuchára mi vážne hovoriaci pán Milan Kaľavský prezradil, že pre Jozefa zvlášť sa stal humor a jeho situačné životné príbehy v kruhu kamarátov, teda jeho srdcu blízkych ľudí korektúrou jeho vybočení z radu všedných. Keďže v rozhovoroch s oboma som mal možnosť pochopiť, že pravý humor je dobrovoľná križovatka výsmechu a súcitu, ľahšie sa mi pozerá na tie snímky zaznamenané fotoobjektívom Milana Kaľavského, na ktorých približuje napríklad zranenia výborných športovcov, ba aj ich pohyb s barlami či pri iných možno aj humorne, ale rozhodne výchovne pôsobiacich foto záberoch.

„Profesionálny fotoobjektív Milana Kaľavského, vzácneho človeka, ktorý toť nedávno prekročil prah osemdesiatky je hodnotným dokumentom doby, keď v Prešove mali šport, turistika a telesná výchova výnimočné postavenie. Bolo to vďaka obetavosti tisícov ľudí z rôznych oblastí a odborov, ktorým športovanie učarilo na celý život“- citujem z analýzy práce spomenutého jubilanta očami, mysľou i osobným poznaním práve Jozefa Kuchára.

Nemám ambície ani schopnosť robiť kurátora uverejnených fotografií v šestnásť stranovom periodiku na kvalitnom papieri, ba to ani nie je potrebné, lebo fotograf a publicista Milan Országh, mimochodom tiež občan Prešova telom a dušou to textami pod mnohými fotografiami Milana Kaľavského urobil, ale jedno mi nedá, pán Milan Kaľavský prispel veľmi k obohateniu a zdokumentovaniu dejín športu nielen mesta Prešov, ale aj súbojov či už futbalistov Tatrana, bývalých prvoligových hádzanárok, dokonca aj výborných vodných pólistov, reprezentantov mužskej hádzanej v dresoch Tatrana i špičkových športovcov z iných druhov profesionálneho športu, ale i športu amatérskeho s ich kvalitnými súpermi a so samými sebou.

Pozeral som sa napríklad na fotografiu zo VI. ročníka Večerného behu víťazstva v Prešove pri svetle reflektorov, uvedomil som si, že ten fotograf sa musel v každom športe a každej situácii zorientovať, no zároveň v hĺbke srdca zostať aj ľudským či empatickým, keď zaznamenával toľkú krásu skrývajúcu sa za hrdým názvom z minulosti Prešov – mesto športu a športových osobností. Práve vďaka tomu sa stal vzácnou osobnosťou aj samotný jubilant.

Vzhľadom k uvedenému i neuvedenému, ale v našich srdiečkach nezamlčanému som cítil pokoj v duši, keď novinárska organizácia pod názvom Únia slovenských novinárov ocenila Milana Kaľavského Cenou Gabriela Zelenaya. V nej je skryté aj ocenenie jeho statočnosti a rytierskosti v živote, ktorý bol plodným a zostáva dodnes úspešným a hodnotným.

Takže, ešte veľa krásnych fotografií aspoň takých aké sú napríklad z futbalistov Tatrana Prešov po jednom z úspešných prvoligových zápasov aj vďaka realizácii vtedajšej koncepcie hry pána trénera – Milana Moravca. Tá s fotoobjektívom druhého Milana – Kaľavského skrýva v sebe popri radosti pre iných aj veľkosť človeka hodnotou jeho mysle a srdca.

O takých ľuďoch sa píše vždy s radosťou, ale i veľkou zodpovednosťou a predovšetkým s úprimnou vďakou za školu, ktorá sa nám od nich dostáva.