Stalo sa to v ére nového Slovenska  po prvý raz, že zomrel prezident, ktorý bol prvým v tejto  slovenskej novodobej  histórii.  Stal sa prezidentom v čase, keď sa rodilo nové demokratické Slovensko  a jeho  prvé roky a aj kroky boli poznamenané jeho rastom. Voľba prezidenta vtedy ešte parlamentom ako  všetky spoločensko-politické udalosti boli poznačené   tým, čomu sa hovorí „vyrastanie z plienok“ a robiť z toho div nie svetobornú históriu má málo spoločné  s realitou.

Udiali sa veci, ktoré neprispeli k dobrému štartu nového štátu na mapu sveta. A meditovať dnes o tom, kto má na tom vinu, alebo stavať na tom nejakú slávu je absolútne scestné. Isté je len to, že  obidvom novým štátom, ktoré po rozdelení vznikli, teda Českej a Slovenskej republike bola v globalistických plánoch udelená dosť veľká pozornosť, pretože stratégovia  Nového svetového poriadku /rozumej USA/ už mali hneď po zrútení sa sovietskeho bloku  plány na ovládnutie priestoru krajín na západ od ruských hraníc, či to bolo už Poľsko, do ktorého putovali miliardy dolárov, alebo príprava na ovládnutie Ukrajiny.

A samozrejme v tomto kontexte strategických plánov malo Slovensko tiež svoj svoje miesto. A preto sa ho bolo treba zmocniť a naviesť na tú „správnu stranu“ cesty. Vtedajšie  HZDS, ktoré  získalo na Slovensku popularitu aj vďaka razantnému politikovi Vladimírovi Mečiarovi  dostalo do vienka vybrať  prvého prezidenta štátu, ktorý vznikol na sklonku konca  dvadsiateho tisícročia. Mnohí dnes už ani nevedia, že v hre boli dvaja kandidáti rovnakého mena, obidvaja Kováčovia, takže v každom prípade by bol prezidentom Kováč.

A prezidentom sa stal Michal Kováč, teda finančník, ktorý pôsobil aj v zahraničí za predchádzajúceho  režimu. Jeho pôsobenie na Kube bolo len epizódou, ale pôsobenie v Londýne bolo akože z medzinárodného hľadiska pôsobivé. Samozrejme vtedy sa nikto nezaoberal takými „malichernosťami“ ako je napríklad to, že „vtedy na Západe“ bol každý predstaviteľ socialistického bloku, ktorý tam pôsobil pod drobnohľadom, a mal  založený spis na inštitúciách, ktoré sa zaoberali tým, čo a ako bude „potom“.  Lebo všetci vedeli, že pád sovietskeho bloku je otázkou času. Bolo by jednoduché, obviniť  niekoho z naivity, lebo  plienkové kroky mladého štátu  sú vždy poznačené aj naivitou.

A tak nebolo nič prekvapujúce, že sa nový prezident obrátil proti  vlastnej strane z ktorej vyšiel. Samozrejme, aby sa tak stalo, prišli záhadné udalosti, ktoré sa stali toho akože „zdôvodnením“, vrátane kauzy jeho syna. Použité technológie boli také aké boli, zamotané niekedy až príliš, ale za novým prezidentom bol ich autor, ktorý bol silnejší protivník, ako popularita  HZDS na Slovensku. Keď tento príbeh skončil a jeho dozvuky sa ďalej využívali, na prezidenta sa zabudlo. Technológie však existujú ďalej, v podobe variácii na každú dobu, na každý beh času.  A každú udalosť možno využiť i zneužiť, v prospech technológií.

A tak sa deje aj dnes po smrti Michala Kováča, v prejave úcty k zosnulému sa  začali objavovať kvázi oneskorené holdy bojovníka za západné smerovanie Slovenska /ako keby existovalo a bolo aj iné/ a zároveň aj jeho  vykresľovanie prvého slovenského prezidenta /hoci historicky prvým nie je/.   Je teda snaha jednou ranou ani nie tak zabiť všetky muchy, ako skôr muchy oživiť. Pritom naša kresťanská tradícia je jednoduchá,  zomrel človek, ktorý bol aj prezidentom a ako každý  človek mal aj dobré i zlé stránky. A rozlúčime sa s ním, tak ako sa na prezidentov patrí. A to je všetko. Nič viac a nič menej.