Prvé dva mesiace roka oslavujú svoje narodeniny mnohí vynikajúci atléti, ktorí sa narodili na východnom Slovensku, alebo tu začala ich úspešná kariéra. „Najmladší“ z nich je čerstvý šesťdesiatnik Marián Prezbruchý, bývalý úspešný skokan do výšky s osobným rekordom 218 cm, ktorý dosiahol pred 41 rokmi. Tento košický rodák vtedy na juniorských majstrovstvách Európy získal tzv. zemiakovú medailu, teda obsadil 4.miesto. V tom istom roku sa stal aj juniorským majstrom Československa, medzi seniormi si vyskákal dva tituly majstra Slovenska. Po absolvovaní štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave sa stal profesionálnym trénerom, ale čo je zaujímavé – okrem atlétov zodpovedal aj za kondičnú prípravu basketbalistiek GA Košice a poľskej Wisly Krakov. Niekoľko rokov bol aj šéftrénerom v najväčšom a najúspešnejšom atletickom oddiele východoslovenského regiónu – v Akademiku TU Košice. V súčasnosti sa viac venuje fyzickej príprave rôznych športovcov, než atlétom. Napríklad volejbalistkám KP Brno ale aj slovenským reprezentantom v karate, ktorí z vrcholových európskych súťaží prinášajú cenné kovy.   

Jubilant je aj otcom významného a neobyčajného atletického podujatia v srdci Košíc – Skákanie pod vežou – ktoré už má za sebou úspešných šesť ročníkov. Ten predchádzajúci bol v znamení rozlúčky s aktívnou činnosťou dvojičiek Danky a Janky Velďákových, ktoré sa natrvalo zapísali do dejín slovenskej kráľovnej športu.

PRVÝ ZLATÝ ODCHOVANEC

Nedávno oslávil 75. narodeniny a určite si na nich zaspomínal na roky, strávené v Košiciach. Juraj Demeč sa  narodil v nie tak vzdialenom Užhorode, ktorý je už dávno súčasťou Ukrajiny. Otca však nikdy nevidel, pretože ten ako český učiteľ zomrel dva týždne pred tým, než Juraj uzrel svetlo svetla. Smrť otca bola následkom správania sa k nemu príslušníkov NKVD vo väzení, matke spolu s ním sa však o dva roky neskôr, teda v roku 1947 podarilo presťahovať do Košíc.

Pre atletiku sa rozhodol po účasti v náborových pretekoch o Pohár Čs. rozhlasu, zásluhou trénera Jozefa Kočiša sa sústredil na šprinty a už v roku 1963 sa podieľal na získaní seniorského titulu majstrov Československa v štafete Slávie VŠT Košice 4 x 100 m /Demeč, František Mikluščák, Jozef Valter, Dušan Dubový/ vyrovnaným slovenským rekordom 42,2 sek.

V dvadsiatich rokoch narukoval do Dukly Praha a v jej drese si štyrikrát vybehal titul majstra republiky /najlepší čas v rokoch 1972 a 1973 – 10,3 sek./ a ako člen štafety 4 x 100 m získal dokonca o jeden titul viac. Na ME v roku 1966 bol nominovaný iba ako náhradník, pred európskym šampionátom 1969 sa zranil, ale to všetko si vynahradil na ME 1971 v Helsinkách, kde čs. štafeta na 4 x 100 m v zložení Kříž, Szogedi, Demeč a Kynos si vybojovala zlato. O rok neskôr na olympiáde v Mníchove skončila štvrtá v novom čs. rekorde 38,82 sek., ale k cennej bronzovej medaile jej chýbali iba 0,03 sek. Hrdý môže byť aj na svoju halovú bilanciu, z EHH /Európske halové hry/ 1966 si priviezol striebro. Demečove osobné rekordy /100 m za 10,1 sek., 200 m – 21,1 sek., 400 m – 48,5 sek./ majú dodnes patričnú hodnotu. Po absolvovaní Fakulty telesnej výchovy a športu KU v Prahe sa stal profesionálnym trénerom Dukly Praha i československej reprezentácie v šprintoch, neskôr ho však degradovali na správcu štadióna. Potom ešte pôsobil ako tréner v Slávii Praha, ale po ME 1986 v západonemeckom Stuttgarte emigroval a v NSR dlhé roky pôsobil ako atletický tréner a učiteľ tenisu v Hannoveri. Od roku 2014 je členom Siene slávy slovenskej atletiky. V Košiciach mu žijú príbuzní s ktorými udržiava sporadické kontakty.

SLOVENSKÁ ŠPRINTÉRSKA JEDNOTKA

Pred niekoľkými dňami sa dožil 85 rokov František Mikluščák, rodák z Kostolian nad Hornádom, ktorému na prelome 50.a 60.rokov minulého storočia patril prívlastok najrýchlejší obyvateľ Slovenska. Tento v minulosti vynikajúci čs. reprezentant začal s atletikou v podtatranskom Svite, v ktorom navštevoval chemickú priemyslovku. Už počas štúdia pomohol tomuto mestečku k postupu do II. celoštátnej atletickej ligy. Úspešným čs. reprezentantom sa stal už počas základnej vojenskej služby v ÚDA Praha /išlo o športovú organizáciu Ústredný dom armády – predchodcu terajšieho Armádneho športového centra Dukla/ v rokoch 1957-58. Po skončení vojenčiny rok pôsobil vo VŽKG Ostrava, ale v zenite svojich úspechov sa ocitol až po návrate do Košíc. A to i napriek tomu, že na ME 1958 v Štokholme bol členom štafety 4 x 100 m, ktorá skončila štvrtá.

V máji 1960 na terajšom štadióne TU na Watsonovej ulici v prvoligovom stretnutí Slávia VŠT – Dynamo Praha mu v behu 100 m namerali doslova svetový výkon – čas 10,2 sek. „Za československý rekord nemohol byť uznaný, pretože chýbal prístroj na meranie rýchlosti vetra – vetromer. Ale ten sa vtedy predsa nepoužíval ani pri prvoligových zápoleniach,“ konštatuje už 85-ročný František Mikluščák.

O rok neskôr v júni 1961 vyrovnal vtedajší čs. rekord 10,4 sek. a v to leto tento výkon zopakoval ešte dvakrát, ale jeho veľkému priateľovi a zároveň rivalovi Vilémovi Mandlíkovi sa podarilo zabehnúť za oficiálnych 10,2 sek., čo predstavovalo svetový výkon roka.

Len pre zaujímavosť – Miklušákov čas 10,2 sek., by mu na OH 1960 v Ríme stačil na celkové víťazstvo, resp. druhé miesto a o štyri roky neskôr na olympiáde v Tokiu ešte na striebornú, resp. bronzovú medailu. Veľa priestoru a času by zabral výpočet  všetkých čs. i slovenských rekordov, na ktorých sa podieľal ako člen štafiet, či v individuálnych disciplínach, ale bolo ich skutočne dosť. Napríklad v štafete 4 x 100 m išlo o tri nové čs. rekordy a v ďalších dvoch prípadoch o ich vyrovnanie /od časov 40,6 sek. po 40,2 sek./, na Slovensku držal rekordy v behoch na 100 a 200 m ako aj člen štafety Slávie VŠT Košice, okrem toho niekoľko rokov bol lídrom najlepších slovenských výkonov roka, vrátane behu na 200 m, napr. v roku 1960 to bol čas 21,0 sek. O jeho vynikajúcej a stabilnej forme svedčí i to, že až 22-krát reprezentoval Československo v oficiálnych medzištátnych stretnutiach.

Po skončení aktívnej bežeckej kariéry krátko pôsobil ako tréner. Kvôli práci na zmeny v košickej teplárni musel však trénerskú činnosť zanechať. Je však hrdý na to, že v rodných Kostoľanoch nad Hornádom si vlastnoručne postavil rodinný dom. „Keď mi bolo na stavbe ťažko, tak som si vždy spomenul na najlepšieho a najúspešnejšieho bežca v dejinách československého športu, štvornásobného olympijského víťaza Emila Zátopka – keď on mohol postaviť dom v Prahe tak prečo by som to ja nedokázal v rodných Kostoľanoch?“ s pocitom spokojnosti hovorí najrýchlejší Slovák z čias, kedy plynuli úvodné roky druhej polovice 20.storočia.

Z toho obdobia mu zostali nielen spomienky, solídna kopa medailí a plakiet, ale aj po celých desaťročiach štíhla, vyšportovaná postava, ktorú mu môžu závidieť muži, aj o celé polstoročie mladší.

Foto: archív