POCHOVALI HO VLASTNÍ – V PRVOM RADE SLOVANIA

Za najväčšie spoločensko-politické udalosti 20. storočia možno považovať dve svetové vojny, októbrovú revolúciu v Rusku v roku 1917 a nakoniec rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík /ZSSR/ v decembri 1991. Z poslednou, štvrtou udalosťou sa mnohí jej svedkovia nedokážu vyrovnať dodnes a to i napriek tomu, že odvtedy prešli tri desaťročia. Samozrejme, veľmi veľa je tých, ktorí vtedy s radosťou privítali zánik „ríše zla“, ale zároveň mnohí nechápu ako mohla zo dňa na deň prestať existovať jedna z veľmocí, ktorá predstavovala veľmi významné postavenie vo svetovej politike. Už len preto, lebo mala všetko, čo veľmoc má mať: obrovské teritórium, silnú armádu, vedúce postavenie vo vojenskom bloku a niekoľko krajín, ktorých predstavitelia počúvali a plnili „odporúčania, rady“, ale najmä príkazy Moskvy rýchlo, disciplinovane, dokonca s nadšením.

V roku 1991 však tento kolos stál na pomerne neistých nohách, dokonca sa mu už podlamovali kolená. Demokratizácia, ktorá začala v roku 1986, samozrejme prinášala veľa pozitív, ale i množstvo takmer neriešiteľných problémov. Hospodárstvo krajiny upadalo zo dňa na deň, výsledkom bol totálny nedostatok tovarov v obchodoch a zároveň rast inflácie. Ešte horšie však boli ozbrojené etnické  konflikty medzi niektorými národmi na Kaukaze či Kazachstane. Najznámejší z nich bol boj o Náhorný Karabach medzi Arménmi a Azerbajdžancami. Z Československa, NDR i ďalších krajín už neexistujúceho socialistického tábora sa sťahovali domov príslušníci Sovietskej armády. Radoví vojaci sa síce tešili na návrat k svojím rodinám, o to smutnejšie sa tvárili dôstojníci a ich rodiny. Tak napríklad u nás si žili celkom komfortne, v rodnej vlasti si museli hľadať podnájmy a rôzne ubytovne. Znie to síce neuveriteľne, ale ani vyšší dôstojníci v Sovietskom zväze veľmi často nemali byty a ich bydliskom boli iba ubytovacie priestory v kasárňach, alebo v ich najbližšom okolí. Jedna z dvoch vojenských superveľmocí neuspela ani vo vojnovom konflikte v Afganistane. Od roku 1979, kedy na jeho územie vstúpili sovietske jednotky sa rodiny báli, aby ich synovia, resp. vnuci nedostali povolávacie rozkazy do útvarov, ktoré bojovali v tejto nepoddajnej krajine. Neslávny odchod Sovietskej armády z Afganistanu po desaťročí zbytočných bojov a nemalých obetí na životoch bol teda už prvým klincom do rakvy Sovietskeho zväzu.

Niektoré zväzové republiky už ani neskrývali svoje ambície osamostatniť sa, teda vystúpiť zo Zväzu sovietskych socialistických republík. Boli to predovšetkým Litva, Lotyšsko a Estónsko, ktoré po násilnom pripojení k „prvému štátu robotníkov a roľníkov“ pocítili tvrdú ruku stalinských represálií a tvrdej rusifikácie. Myšlienky na suverenitu a teda samostatnosť neskrývali ani národy pod Kaukazom, predovšetkým Gruzínci.

Druhým klincom do rakvy bol augustový puč  1991. Začiatkom jesene sa plánovalo podpísanie novej zväzovej zmluvy, ktorá predpokladala zmeniť krajinu s tvrdým centrálnym riadením na akúsi voľnú federáciu jednotlivých republík. Jednoducho Moskva by už toľko nediktovala, ale spolupracovala s Ukrajinou, Arménskom, Lotyšskom, Kazachstanom a všetkými ostatnými zväzovými republikami už s patričnými autonómnymi právami. Samozrejme, to všetko sa  nepáčilo konzervatívnym silám, ktoré pozostávali nielen z politikov, ale aj veliteľských kádrov z prostredia armády, milície a KGB. Tie v auguste 1991 zorganizovali skutočný puč s tankami v uliciach Moskvy. Využili pritom to, že generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov bol na dovolenke v Soči. Na nemilé prekvapenie tých, ktorí chceli zastaviť celý proces demokratizácie v krajine, ich puč skončil fiaskom. Ľud síce vyšiel do ulíc, ale podporiť progresívne sily, ktorých predstaviteľom sa stal Boris Jeľcin,  už od 21.júna  prvý prezident v dejinách Ruska. Jeho fotografie ako reční na tanku sa objavili na celej planéte. Z puču nebolo nič, Gorbačov sa vrátil živý do Moskvy, ale už to nebol ten Sovietsky zväz, teda tá veľmoc, ktorá vzbudzovala obavu a zároveň prirodzenú autoritu. Kolos už mal citeľné praskliny. Tak napríklad v Ukrajine sa po nevydarenom pokuse o prevrat už 24. augusta zišiel na mimoriadnom zasadnutí  najvyšší soviet republiky a  odhlasoval jej samostatnosť.

MALI RIEŠIŤ IBA ENERGETIKU...

Pôvodne nikto z organizátorov historického stretnutia v Bielorusku nerátal s tým, že sa na ňom postaví definitívna bodka za rozpadom krajiny, ktorá bola ich domovom, v ktorej sa narodili, prežili približne polstoročie /niektorí aj viac/ a boli na ňu patrične hrdí. I keď po podpísaní smrteľného rozsudku nad existenciou tejto veľmoci celkom právom tvrdili, že tá prestala existovať už niekoľko mesiacov predtým, teda už v čase nevydareného augustového puču. Nemožno namietať, v podstate mali pravdu.

Iniciátormi boli bieloruskí predstavitelia, konkrétne predseda republikovej vlády Vjačeslav Kebič a prvý muž Najvyššieho sovietu Bieloruskej SSR  Stanislav Šuškevič. Jediným cieľom bolo rokovať s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom o riešení energetickej krízy, ktorá hrozila s príchodom zimy a Bielorusko už v jeseni pociťovalo akútny nedostatok plynu. Kebič po dohode s predsedom republikového parlamentu oslovil Jeľcina, či by mu na tomto stretnutí nevadila prítomnosť Leonida Kravčuka, v tom čase Šuškevičovho kolegu, teda šéfa parlamentu v Kyjeve. Ako vycítili z rozhovoru, Jeľcin nielenže bez uvažovania s návrhom súhlasil, ale sa mu i potešil. I keď termín samitu nebol určený, bolo jasné, že sa môže uskutočniť až po 1. decembri, pretože v ten deň mali obyvatelia Ukrajiny v referende potvrdiť nezávislosť a zvrchovanosť svojej krajiny a zároveň si zvoliť svojho prvého prezidenta. Referendum sa uskutočnilo napriek tomu, že Najvyšší soviet USSR, ktorý sa zišiel 24. augusta 1991 na mimoriadnom zasadnutí v súvislosti s pokusom o štátny prevrat v Moskve, už odhlasoval nezávislosť Ukrajiny na Sovietskom zväze. Ani Bielorusko, ani Rusko si nedovolili určiť termín stretnutia v čase vrcholenia Kravčukovej predvolebnej kampane a samotných volieb.  Nakoniec všetkým zainteresovaným výsledky referenda i volieb nahrali do kariet – vyše 90 % obyvateľov Ukrajiny hlasovalo za zvrchovanosť a samostatnosť svojej domoviny a Kravčuk sa stal prvým prezidentom krajiny s vyše 50 miliónmi obyvateľov a väčšej než Francúzsko...

Jeľcina za prezidenta Ruskej federácie zvolili presvedčivo v 1. kole už 12. júna 1991 a tak bez takejto reprezentačnej, ale zároveň výkonnej osobnosti už bolo iba Bielorusko.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                       

Nadišiel teda december posledného roku existencie ZSSR, nakoniec ten bol štátom už iba zo zotrvačnosti. Ako neskôr ma presviedčali niektorí svedkovia týchto udalostí, Sovietsky zväz tesne pred svojim rozpadom predstavoval krajinu, v ktorej si väčšina jeho obyvateľov myslela jedno, hovorila druhé ale robila tretie. Nečudo, že existencia ZSSR už bola iba formálna a Kremeľ strácal zo dňa na deň posledné opraty moci.

Jeľcin priletel do Minska 7. decembra s početnou delegáciou, ale jeho pobyt začal veľmi nešťastne. Poslanci Najvyššieho sovietu chceli počuť z jeho úst základné myšlienky ruskej koncepcie budovania nových vzťahov so sovietskymi republikami, ktoré už prijali uznesenie o svojej zvrchovanosti. Namiesto toho prvý muž Ruska chcel Najvyššej rade Bieloruska odovzdať dar, starobylý dokument – akýsi diplom, z ktorého priamo vyžarovala povinná poslušnosť a závislosť Bielorusov voči pánovi ríše – Rusku. Poslanci – intelektuáli, medzi ktorými bolo veľa historikov, svojimi hlasnými protestnými výkrikmi jasne dávali najavo, čo si o tomto dare myslia. Jeľcin za všetky tieto nepríjemnosti nemohol, „dar“ mu vložili do rúk jeho spolupracovníci. Ruský prezident veľmi rýchlo, ako len dokázal opustil rokovaciu miestnosť. Výkriky a nadávky na jeho adresu zaznievali z úst poslancov ešte dlho. Jeľcin so svojím sprievodom potom odletel na letisko Pružany v Brestskej oblasti a odtiaľ už autami odišli do Belovežskej Pušči do bývalého rekreačného strediska ÚV KSSZ, ktoré v rámci decentralizácie prešlo pod riadenie bieloruskej vlády. V hlavnej budove boli tri takmer rovnaké apartmány pre vedúcich delegácií, teda pre Jeľcina, Kravčuka a Šuškeviča. Hostiteľ však s dvoma ochrankármi sa „na každý prípad“  ubytoval v inej budove. Stanislav Šuškevič sa vtedy sám zaraďoval do inej kategórie. Bol hrdý na to, že bol vedec, akademik, vysokoškolský profesor fyziky a všetci ostatní boli „iba“ politici...

ROZHODOL O TOM MARXISTICKÝ FILOZOF

V ten večer, teda 7. decembra 1991 sa v apartmáne Borisa Jeľcina zišla jedenástka významných ľudí z troch slovanských, ešte stále sovietskych republík. Ako vyplýva z niektorých dokumentov účastníci stretnutia síce začali rozprávať o rope, plyne a všeličom inom, ale všetci mali v povedomí najmä jedno: čo robiť v tejto reálnej situácii v ktorej ani Gorbačev, ani nikto iný, či už jednotlivec, alebo rezort, dokonca silový, už neriadi Sovietsky zväz? 

Počas voľnej debaty sa ozval Gennadij Burbulis, predtým vysokoškolský pedagóg marxisticko-leninskej filozofie, vtedy štátny tajomník vykonávajúci funkciu premiéra RF, podporovateľ Jeľcina. Vyriekol slová, ktoré sa všetkým prítomným vryli navždy do pamäte: „ Nesúhlasili by ste podporiť takú frázu, že ZSSR ako subjekt medzinárodného práva i geopolitická realita končí svoju existenciu?“  Všetci sa k tomuto výroku pripojili a tak možno povedať, že právny rozpad Sovietskeho zväzu bol sformulovaný v Burbulisovej fráze.  Učiteľ marxizmu-leninizmu vyslovil nahlas to, čo si všetci prítomní uvedomovali. Prvý na Burbulisové slová zareagoval Šuškevič a po ňom sa bez ďalšieho váhania pripojili aj ostatní. Definitívny ortieľ nad rozpadom ZSSR bol už úplne reálny... Teraz už stačilo iba pripraviť oficiálny dokument a podpísať ho...

Ráno 8. decembra nebolo ničím zvláštne. Na ponúknutú poľovačku reagovali iba Ukrajinci, teda Kravčuk a Fokin, po návrate z nej už však spoločne s dvojicou Rusov a Bielorusov pozorne čítali návrhy, ktoré im pripravoval tím expertov. Projekt zániku ZSSR mal pôvodne 18 článkov, po rôznych úpravách sa podarilo skrátiť ich na štrnásť. Zmluva bola pripravená k podpísaniu už po 14. hod. miestneho času. Na čo vtedy myslel hostiteľ S. Šuškevič? Podľa jeho neskorších vyjadrení na to, že Bielorusko bolo kolóniou Ruska od roku 1794 s následnou tvrdou rusifikáciou, presadzovaním pravoslávneho vierovyznania, ale ani ako prvý muž krajiny s takýmito myšlienkami a vyjadreniami nemohol nikde vystupovať, pretože v tomto všetci marxisti i predstavitelia cirkvi boli zajedno...  Ešte jedna zaujímavosť – do Bieloruska mal vtedy priletieť aj najvyšší predstaviteľ Kazachstanu, jeho prezident Nursultan Nazarbajev. Ten dokonca telefonoval Šuškevičovi, že jeho lietadlo je už v Moskve a tankuje palivo na let do Minska. Nakoniec nepriletel. Neskôr sa mu priznal, že Gorbačov mu sľúbil miesto predsedu vlády celého Sovietskeho zväzu. Ani jeden z nich však nepredpokladal, že o niekoľko hodín táto krajina prestane existovať... 

MÝTY O ROZPADE ZSSR

Číslo 1: Rozpad Sovietskeho zväzu spečatili svojimi podpismi traja ľudia a to B. Jeľcin, L. Kravčuk a S. Šuškevič.

Pravda je však taká, že to boli až šiesti. Okrem spomínaného tria ešte z Ruska G. Burbulis a predsedovia vlád Ukrajiny a Bieloruska V. Fokin a V. Kebič.

Číslo 2: Najväčší podiel na rozpade ZSSR mal jeho vtedajší prezident M.Gorbačov.

Absolútna lož. Gorbačov sa do poslednej chvíle snažil zachrániť túto veľmoc a myslel si, že sa mu to aj podarí. Rátal síce s vyhlásením samostatnosti v troch pobaltských republikách, dokonca aj v Gruzínsku, ale bol dlho presvedčený, že Sovietsky zväz, teda jeho existenciu zachránia tri slovanské zväzové republiky,  Rusko, Ukrajina a Bielorusko. Gorbačov svojho času poprosil Jeľcina, aby prehovoril Kravčuka a Šuškeviča podpísať Zväzovú zmluvu...   O tom, že sa v Belovežskej Pušči  podpísala dohoda o rozpade ZSSR sa zhodou okolností dozvedel až ako druhý štátnik.

Číslo 3: Aktéri podpisu Belovežskej dohody o tom najskôr informovali prezidenta USA G. Busha a až potom Gorbačova...

 Nebolo to tak. Dohodli sa medzi sebou, že Šuškevič zatelefonuje Gorbačovovi a Jeľcin s Kravčukom Bushovi. Šuškevič skutočne zatelefonoval prvý, ale telefón priamej linky zdvihol nie Gorbačov, ale niektorý z jeho ochrankárov. Začal sa vypytovať na čo je mu prezident, odkiaľ volá, čo takého súrneho a vážneho mu chce povedať ... a utekali celé minúty. Medzitým nie Jeľcin, ale Andrej Kozyrev, minister zahraničných vecí Ruska, ktorý dokonale ovládal anglický jazyk, zatelefonoval Bushovi, toho spojili okamžite a informácia mohla zaznieť...

Číslo 4: Západ, predovšetkým jeho predstavitelia, sa tešili z rozpadu ZSSR a v podstate sa podieľali na jeho „eutanázii“...

Úplne naopak. Významní západní politici boli do poslednej minúty za zachovanie ZSSR. Z rôznych príčin. Tak napríklad G. Busch si nevedel predstaviť, že bude rokovať nie s jedným predstaviteľom krajiny, ale s pätnástimi. Nemecký kancelár H. Kohl si s Gorbačovom veľmi dobre rozumel, stali sa priateľmi a správne predpokladal, že zánik ZSSR by znamenal aj koniec prvého prezidenta a jeho odchod do dejín, resp. na politické smetisko. Kohl mal informácie, že Jeľcin bude robiť všetko preto, aby oslabil Gorbačovovu pozíciu a sťažoval mu život. Za zachovanie ZSSR bol aj H. Kissinger, expert na národnú bezpečnosť USA. Proti rozpadu tejto veľmoci sa oficiálne vyslovili aj francúzsky prezident F. Mitterand a M. Tetcherová, ktorá už síce nebola britskou premiérkou, ale v medzinárodnej politike mala ešte stále veľké slovo a podľa niekoľkých zainteresovaných z oboch strán bola zamilovaná do prezidenta ZSSR...  Okrem toho ministerstvo zahraničných vecí Švédskeho kráľovstva predčasne otvorilo dokumenty, v ktorých vedenie jeho veľvyslanectva v Moskve už pred časom oznamovalo do Štokholmu, že v prípade rozpadu ZSSR môže dôjsť k občianskej vojne v celej krajine...

Číslo 5: Trojica najvyšších predstaviteľov Ruska podpísala dokument o rozpade ZSSR v netriezvom stave, teda v opitosti, pretože od príchodu do Belovežja nič nerobili, iba popíjali tvrdý alkohol...

Spomienky účastníkov tohto historického stretnutia však svedčia o niečom inom. Samozrejme, Jeľcinov vzťah k alkoholu bol známy, niektorí z prítomných ho  neraz dokonca videli, ako ho ochrankári držia z oboch strán, aby opitý nespadol na zem.  V decembri v Bielorusku sa však držal a to napriek tomu, že fľašiek so zubrovkou, vodkou i arménskym koňakom tam bolo viac než dosť. Okrem toho S. Šuškevič aj po rokoch tvrdil, že Jeľcin, ktorý mohol vypiť obrovské množstvo alkoholu aj v netriezvom stave nemenil svoje názory. To, čo tvrdil a presadzoval triezvy, to nemenil ani po vypití niekoľkých pohárov vodky. Čo sa týka pijatiky v Belovežskej Pušči celý tím odborníkov pracoval na príprave záverečných dokumentov veľmi sústredene a disciplinovane, teda bez alkoholu. Podľa východoslovanského zvyku sa vypilo iba večer po návšteve sauny...

Samozrejme, dokumenty z Bieloruska museli ratifikovať aj najvyššie soviety národných republík. Veď Gorbačov na druhý deň po ich podpísaní v médiách apeloval na to, že „osud mnohonárodnostného štátu nemôže byť riadený želaním predstaviteľov troch zväzových republík. Preto už 10. decembra sa schádzajú poslanci Najvyššej rady Bieloruska a až na jedného, ktorý bol proti, všetci ostatní hlasovali ZA. V ten istý deň dokument schvaľuje aj Najvyššia rada Ukrajiny a o dva dni neskôr aj Najvyšší soviet ešte stále RSFSR – ZA bolo 188 poslancov, PROTI - 6, siedmi sa zdržali hlasovania. Západ sa napriek tomu obával, že môžu vzniknúť ozbrojené konflikty, ktoré by vyvolali prosovietske sily – stranícke nomenklatúrne kádre, generalita armády, príslušníci tajných služieb, teda možno očakávať nový pokus o puč. Nič také sa, našťastie nestalo. Prevažná časť obyvateľov ZSSR od Užhorodu na slovensko-ukrajinských hraniciach po Vladivostok a Chabarovsk na brehu Tichého oceánu prijala definitívny koniec Sovietskeho zväzu ako samozrejmosť, i keď prišla nečakane rýchlo.

NEVÝRAZNÉ SPOLOČENSTVO

Aktéri podpisov pod zmluvu o definitívnom rozpade ZSSR sa však zároveň rozhodli založiť akési voľné združenie samostatných krajín pri plnom rešpektovaní nezávislosti každej z nich. Najskôr sa hovorilo o Spoločenstve slovanských krajín, alebo pretože v krásnom prostredí prírodnej rezervácie Belovežská Pušč stále ešte očakávali príchod kazašského prezidenta, tak padol návrh, aby sa volali Spoločenstvom suverénnych štátov. Jeľcinovi sa však nepáčili dve písmena „S“ vedľa seba /možno preto, lebo mu pripomínali názov v ruštine SSSR – pozn. aut./ tak sa nakoniec definitívne rozhodli pre Spoločenstvo nezávislých štátov. Ako kuriozitu uvádzame, že Bielorusom sa podarilo zohnať malú vlajku Kazachstanu na najdrahšiu sovietsku limuzínu, ktorá ho mala odviesť do Belovežska. N. Nazarbajev však nakoniec nepriletel, ako neskôr povedal, že vtedy, aj keby sa zúčastnil stretnutia v Bielorusku, tak by záverečné komuniké nepodpísal! Nuž čo, urobil to doma v Alma-Ate o dva týždne neskôr, pričom sa aktívne podieľal na stretnutí predstaviteľov jedenástich republík, ktoré sa 21. decembra 1991 stali súčasťou SNŠ. Okrem toho Kazachstan spolu s Bieloruskom sú dnes stále najaktívnejší členovia tohto spoločenstva.  

V hlavnom meste Kazachstanu zmluvu o členstve v SNŠ ratifikovali zástupcovia Arménska, Azerbajdžanu, Bieloruska, Kazachstanu, Kirgistanu, Moldavska, Ruskej federácie, Tadžikistanu, Turkmenistanu, Uzbekistanu a Ukrajiny, teda členmi SNŠ sa stalo jedenásť bývalých sovietskych republík. O nestabilnosti tejto organizácie svedčí aj to, že počet jej členov sa často menil a niektoré štáty v nej boli iba formálne. Tak napríklad Gruzínsko sa k nej pripojilo až 3.decembra 1993, ale už v roku 2009 zo SNŠ vystúpilo. V roku 1993, až na Turkmenistan a Ukrajinu, všetky ostatné republiky prijali aj Ústavu SNŠ, spomenuté dve nie a tak podľa mnohých právnych odborníkov boli teda iba pridruženými členmi SNŠ.  Turkmenistan prestal byť členom SNŠ v roku 2005 a Ukrajina sa formálne podieľala na činnosti až do roku 2016.

Na spomínanom sammite v Alma-Ate predstavitelia 11 štátov potvrdili, že ZSSR už neexistuje a zároveň sa zaviazali, že v SNŠ budú rozvíjať vzťahy na základe vzájomného uznania štátnej suverenity a nevmiešovania sa do vnútorných vecí jeden druhému. Dohodli sa tiež nemeniť spoločné velenie nad vojensko-strategickými silami i kontrolou nad jadrovými zbraňami a budú si vážiť každého člena SNŠ, ktorý podnikne kroky k cieľu stať sa neutrálnou krajinou bez jadrových zbraní.

To, že ide o skutočne formálne zoskupenie krajín svedčia aj vojnové konflikty  medzi Ruskom a Gruzínskom, Azerbajdžanom a Arménskom, okupácia polostrova Krym Ruskom a aj ďalšie konflikty v Strednej Ázii.

SNŠ sa ako jeden celok predstavilo na zimnej olympiáde 1992 v Albertville a v tom istom roku na letných OH v Barcelone. Na ďalších olympiádach už jednotlivé členské krajiny SNŠ mali vlastné výpravy pod vlajkami svojich republík.

V súčasnosti SNŠ tvoria Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Kazachstan, Kirgistan, Ruská federácia a Tadžigistan. Mnohí obyvatelia Arménska, Bieloruska a Ruska tomuto zoskupeniu neveria aj preto, lebo ho tvoria iba tri krajiny s prevažne kresťanským obyvateľstvom a až štyri s moslimskou väčšinou...

Z trojice hlavných aktérov podpísania dohody o rozpade ZSSR dnes žijú už iba dvaja, a to v solídnom veku. Exprezident Ukrajiny L. Kravčuk mal v januári 87 rokov, S. Šuškevič bude mať toľko 15. decembra. Obaja neľutujú, naopak, sú hrdí na to, že dejiny im dali za pravdu. Kravčuk však zašiel ešte ďalej, čo od dlhoročného komunistického funkcionára, dokonca druhého tajomníka /ideologického/ ÚV KS Ukrajiny málokto čakal. Nie tak dávno vyhlásil, že Sovietsky zväz bol doslova ríšou zla!  Zopakoval tak slová jedného z najvýznamnejších antikomunistov v moderných svetových dejinách americký prezident R. Regan. Šuškevič spolu s Kravčukom sa vyjadrili aj v tom zmysle, že studená vojna medzi USA a ZSSR neskončila víťazstvom Američanov. Sovietsky zväz ju prehral sám...