Najsilnejšie myšlienky musia dozrieť, preniknúť do vnútra, až tak sa robia dobré novinové články.

Vladimír Mezencev. Novinár, ktorý azda už z kolísky vykročil do sveta žurnalistiky. Tí, ktorí ho dobre poznajú vedia, že nikdy sa nebál zajtrajška, lebo videl zblízka včerajšok a miluje dnešok. Jubilant, svetobežník, ktorý pozná ako sa cíti človek, keď mu pribudne v živote ôsmy krížik. Čas sa nedá zastaviť, ale niekedy pre lásku zastane sám od seba. Vtedy si dokáže človek klásť otázky, odpovedať na ne. V prípade nášho čerstvého osemdesiatnika, redakčného kolegu sa potom dozviete aj to Aristotelovo, že pravá múdrosť je v šťastí okrasou, v nešťastí oporou. Neveríte? Tu sú naše otázky a jeho odpovede. Tvrdí, že novinársku etiku treba ctiť aj dnes, dávať sám sebe otázky a potom na ne písať odpovede pre čitateľa, to sa nepatrí. Možno aj preto nikdy nepísal pre povesť a poctu. Čo mal na srdci, muselo von. Preto písal a píše. Dodnes. Sám pritom tvrdí: „Najsilnejšie myšlienky musia dozrieť, preniknúť do vnútra, až tak sa robia dobré novinové články.“ Posúďte, či to môže byť pravda...

Máš za sebou šesť desiatok rokov novinárskej práce a za ten čas si určite zažil nemálo zaujímavých príhod a stretnutí. Niekedy však v spoločnosti zvykneš hovoriť aj príbehy zo života námorníkov a niektoré z nich sa priamo týkajú aj teba. Ako je to teda: bol si vlastne tým mužom, ošľahaným vetrami a vlnami oceánov?

Bol aj nebol. Samozrejme, v detstve i mladosti som si nevedel predstaviť chlapca, ktorý by nesníval o námorníckom povolaní. Vo vnútrozemskej krajine sa však takýto sen plní veľmi ťažko a tak s pribúdajúcimi rokmi som sa chcel stať aj diplomatom, horským vodcom – tatranským nosičom, novinárom a dokonca aj historikom. To, že som to s niektorými svojimi predstavami myslel vážne svedčí aj skutočnosť, že som začal navštevovať základný horolezecký výcvik v TJ Slávia VŠT Košice. Nakoniec však voda predsa len dostala prednosť. Niekoľko dní po maturite viedla moja cesta do Prahy, kde na riekach Vltava a Labe zo mňa urobili lodníka Čs. plavby labsko-oderskej. Odtiaľ bolo jednoduchšie dostať sa na štúdium do Sovietskeho zväzu, konkrétne na Odeské vyššie inžiniersko-námorné učilište. Počas päťročného štúdia na tejto námornej akadémii ma čakali niekoľkomesačné plavby na československých i sovietskych lodiach. Preplával som tak Atlantik, niekoľkokrát cez rovník, mám za sebou plavby okolo Afriky i v Tichom oceáne.

Čo bolo ďalej?

Počas štúdia som pochopil, že zo mňa nebude dobrý námorný dôstojník. Neprekážalo mi prežiť na mori celé týždne, dobre som znášal aj búrky aj vysoké vlny, ale... V hociktorom prístave, veľkom či malom, ma už práca na lodi prestala zaujímať. O to viac som chcel spoznávať mestá a krajiny, spôsob života v nich, spoznávať obyvateľov.

V niektorých prístavoch ma už na loď vôbec neťahalo. To už jednoducho nebolo dobre... A tak som začal rozmýšľať čo ďalej. Už počas štúdia mi niektoré denníky poskytli priestor na reportáže zo zahraničia a dokonca niektoré boli aj so športovou tematikou. Nečudo, že po návrate domov mi košické štúdio Čs. televízie umožnilo pôsobiť najskôr v produkcii, potom aj v spravodajstve. Mňa však lákali noviny, dnes tomu hovoríme printové médiá.

Začal som spolupracovať s Východoslovenskými novinami, denníkom ĽUD, neskôr s mládežníckou Smenou. Na nedostatok priestoru som sa nemohol sťažovať, naopak.

V redakcii Východoslovenských novín bolo dosť príležitostí učiť sa od Vincenta Mryglota a Jozefa Nagya, v Smene najmä od Jozefa Kšiňana a Tibora Lukáča. Ako sa hovorí, vhupol som oboma nohami do každodenného košického športového života. Potom prišla ponuka pracovať v športovom oddelení redakcie Košického VEČER-a. Po vyše desaťročí pôsobenia v Košičanmi milovanom ich „večerníku“, nasledovali Východoslovenské noviny, neskôr denník Slovenská republika, potom práca v Slovenskom rozhľade, Svete športu a zároveň prispievanie do ďalších denníkov a časopisov na Slovensku i Ukrajine.

Námorníci na jednej strane, novinári a športovci na druhej, to sú predsa ľudia rôznych profesií a štýlov života, ako si zvládol ten prechod od jedných k druhým?

Nebol s tým nijaký problém. Tak napríklad s niektorými futbalistami som vyrastal od detstva, konkrétne s Milanom Urbanom, Jozefom Desiatnikom, útulný štadión Jednoty, neskôr VSS bol vzdialený od nášho bytu maximálne 10 minút chôdze a od školy, ktorú som osem rokov navštevoval, ho delil iba plot. Boli to nádherné časy, na tréningy Kvašňáka, Pintéra, Kánássyho, Gajdoša, Buberníka a ďalších sa chodili denne pozerať stovky (!) fanúšikov. Vrátane mňa a samozrejme som nechýbal na žiadnom zápase. Ako 10-ročný chlapec som sa často dostal aj do šatne áčka, futbalisti si mysleli, že som syn niektorého z ich spoluhráčov, alebo funkcionára. Keď ma odhalili, tak ma vyviedli von, ale o dva týždne neskôr pri ďalšom majstráku sa to opakovalo. Ale vždy som sa radšej pohyboval medzi dospelými, resp. staršími než ja. Mal som pred nimi prirodzený rešpekt, možnosť spoznať ich kvality i slabé stránky. Neskôr, už ako športový novinár, nemusel som sa ani našim hviezdam klaňať, či už symbolicky, alebo naozaj, vždy to bolo o vzájomnej úcte a dôvere.

Mohol by si byť trochu konkrétnejší?

Tak napríklad som hrdý na to, že som mohol tykať takému uznávanému futbalovému odborníkovi akým bol Štefan Jačiansky. Muž, ktorého osobnosti košického futbalu vybrali v ankete k 100. výročiu organizovaného futbalu v druhom najväčšom meste republiky (v roku 2003) za najlepšieho trénera pôsobiaceho v Košiciach v rokoch 1903-2003. Pritom v tomto meste pôsobili také trénerské hviezdy ako Jozef Vengloš, Jozef Karel, Michal Vičan, Milan Moravec, Teodor Reimann, Ladislav Kačáni, Jozef Jankech, Michal Baránek, Ján Kozák, Jozef Valovič a mnohí ďalší. Keď spomínam Štefana Jačianskeho, bol to skutočne unikátny tréner. Pamätníci tvrdia, že mužstvo zostavoval aj na základe pováh, či dokonca zverokruhov jednotlivých hráčov. Veď dať dohromady také hráčske osobnosti, akými boli Pollak, Daňko, Ján Pivarník, Štafura, Strausz, Boroš, Desiatnik, Hoholko a ďalší – to už samo o sebe bolo unikátom. Jačianskemu som mohol zatelefonovať o jednej hodine v noci či o piatej ráno a vždy sa pustil do dlhého monológu o futbale. Nikdy to neboli prázdne reči, ale vyslovené myšlienky skúseného odborníka, ktorý teóriu doplňoval praxou a prax teóriou.

Hovoríme o rôznych športoch a športovcoch, ale zatiaľ ani slovo nepadlo o tom, či ty sám si sa aktívne venoval niektorému športu...

Dokonca nejednému, ale bez mimoriadnych úspechov. Asi to bolo tým, že v Košiciach sa uskutočnili majstrovstvá republiky v nejakom športe – a už ma zaujal natoľko, že som sa išiel prihlásiť za člena oddielu. Najdlhšie som však vydržal pri kanoistike na divokých vodách. Za svoj najväčší úspech považujem účasť na I. ročníku vodáckeho maratónu Margecany – Košice na 50-km trati. Bolo to v roku 1961 a ako 17-ročný dorastenec som v kategórii mužov – kajakárov skončil v prvej desiatke. Bez výhovoriek – plavbu som absolvoval v najhoršej lodi, do ktorej z mojich oddielových kolegov nechcel nikto ani sadnúť! Niekoľkokrát sa mi podarilo štartovať aj na dorasteneckých majstrovstvách Československa. Úspechom v tých rokoch už bola samotná účasť na nich, ale s výsledkami sa naozaj nemôžem chváliť ani po rokoch. Okrem Hornádu, Dunajca, Hrona, Dunaja, Belej a Váhu som mal možnosť okúsiť aj české a moravské rieky. Málokto mi uverí, ale medzi moje obľúbené športy patril jeden čas aj box. Medzi mojich trénerov patril aj uznávaný Jozef Hřebík, ktorý vychoval nejedného majstra republiky a reprezentanta. V ringu som nebol taký zlý, ale prejavil sa môj anatomický hendikep – krátke ruky – ale tento šport mi dal veľa. Mohol sa zo mňa stať dokonca hokejový brankár! Miroslav Kubera prišiel z Brna budovať prvé pevné základy košického hokeja. Bolo to na prelome 50-tych a 60-tych rokov a mňa si všimol na turnaji stredných škôl. Nad hokejom mala vtedy ešte patronát Lokomotíva a hrávalo sa už na otvorenej umelej ľadovej ploche kde dnes stojí Steel aréna – Zimný štadión Ladislava Trojáka. Trénoval som s mužmi, vtedy ešte všetko čistými amatérmi – a v neskorých večerných hodinách. Tím vtedy tvorili prevažne dôstojníci českej národnosti z Vojenského leteckého učilišťa, brali ma ako rovnocenného partnera, ale ja som mal už pred maturitou a sníval o prístavoch a mestách, v ktorých hokej ani nepoznali... Keď už mám sám hodnotiť svoje športové výkony tak som najradšej plával. V tých rokoch bol na celom východnom Slovensku jediný krytý bazén v Prešove a tak aj Košičanom nezostávalo nič iné, iba v nedeľu ráno cestovať k susedom. Mám na mysli plavcov – pretekárov a vodných pólistov. V Prešove sa uskutočňovali aj stredoškolské majstrovstvá Košického kraja a ja som si na nich vždy vyplával účasť v semifinále, alebo dokonca finále. Trochu sa pochválim – ešte aj dnes bez problémov zaplávam v mori kilometer...

Doteraz sme sa točili iba okolo futbalu – a čo ostatné športy? Veď si sa venoval aj iným. Ktoré boli a ešte sú tvoje naj obľúbenejšie?

Asi najviac času som venoval hádzanej a hokeju. Stále milujem cyklistiku, atletiku, volejbal, basketbal, skoky na lyžiach, gymnastiku, krasokorčuľovanie a dokonca aj kolky. S hádzanou som prežil skutočne dosť, či už ako novinár, člen hádzanárskeho výboru TJ VSŽ Košice i vyšších zväzových orgánov a dokonca i ako hlásateľ. Podarilo sa nám dostať košickú mužskú hádzanú z priemernej úrovne až po zisk dvoch titulov majstrov Československa! Dlhé roky bola v Košiciach viac – menej iba trpená a existovala na periférii záujmu verejnosti. S rastom výkonnosti družstva mužov rástla aj návštevnosť na majstrovských zápasoch a tisíc divákov na stretnutí potom patrilo skôr medzi samozrejmosť než raritu. Po futbale a hokeji sa hádzaná stala z pohľadu záujmu tretím športom v meste. V roku 1972 postúpili do I. československej ligy, o šesť rokov neskôr získali premiérový majstrovský titul a o ďalšie tri druhý. Vo všetkých týchto úspechoch bol „namočený“ Anton Frolo. Pri postupe ešte ako hrajúci tréner, v prípadoch oboch titulov ako hlavný kormidelník mužstva. Hovoriť o jeho hráčskych kvalitách by zabralo skutočne veľa času. Stačí spomenúť titul majstra sveta z roku 1967 a oveľa neskôr ocenenie Najlepší slovenský hádzanár 20. storočia! Nuž, Tona Frola sa neviem z akých príčin ešte v roku 1970 skupinka vtedajších funkcionárov hádzanárskeho oddielu VSŽ rozhodla odvolať z funkcie trénera! Neuveriteľné, ale skutočne sa tak malo stať. Dokonca na zasadnutí výboru do ktorého ma kooptovali. Len preto, lebo potrebovali v oddiele nejakého novinára. V tom čase som o hádzanej veľa nevedel, ale to, že Anton Frolo je jeden z našich najlepších hádzanárov a majster sveta – to teda veľmi dobre! Bol som teda na svojom prvom zasadaní hádzanárskeho oddielu TJ VSŽ Košice a na programe bolo hlasovanie o odvolaní trénera. Organizátori tohto malého puču mali všetko premyslené a ani sa neunúvali ma presvedčovať ako mám hlasovať. Boli presvedčení, že som na ich strane, veď členom výboru som sa stal predsa len ich zásluhou. Mali to dopredu zrátané, môj hlas mal rozhodnúť. Aj rozhodol – ale v ich neprospech! Frolo zostal trénerom a po hlasovaní vyšiel z miestnosti. Tí, ktorí hlasovali za odvolanie začali poriadne nadávať. Druhá polovica, vrátane mňa, zostala ticho a čakala, čo sa bude diať. Tajomník oddielu vzal do rúk hrubé fascikle s dokumentáciou oddielu a plný zlosti ich hodil na zem so slovami: „Kašlem na vás, ja teda odchádzam!“ Odišiel a vzdal sa funkcie. Frolo i ja sme zostali...

Tak si sa už dotkol témy „šport a peniaze“. Darmo, či chceme, alebo nie, často ide o priamu úmernosť. Alebo si myslíš niečo iné?

Vôbec nie. Pamätám sa, ako mi hovorieval známy tajomník futbalového oddielu VSS Košice Ladislav Kropáč: „Viete Vladko, veľký futbal potrebuje veľké peniaze!“ Darmo, aj v našich socialistických pomeroch na tie časy „lietali“ nielen vo futbale a hokeji, ale i v basketbale a hádzanej slušné čiastky. Najmä v tých telovýchovných jednotách za ktorými stáli veľké fabriky. Existovali všelijaké čierne fondy a o nich často rozhodovali nielen funkcionári oddielov a jednôt, ale aj riaditelia a ich námestníci, predsedovia straníckych a odborových organizácií. Vedel by som na túto tému hovoriť celé hodiny... Aj vtedy sa zvyklo hovoriť: „To je skutočný profesionál, ten si zaslúži skutočný balík peňazí, veď na ihrisku /ľade, či palubovke/ odovzdáva v každom zápase všetko. Je to veľmi dobrý hráč!“ Horšie bolo, že pri takýchto oporách sa často viezli priemerní ba až podpriemerní športovci, ktorí sa k tým špičkovým dostali rôznymi cestami, najmä rodinkárstvom a protekciou. Boli však aj majstri a pritom praví amatéri. Pamätám sa keď predsedom hádzanárskeho oddielu Tatran Prešov bol vedúci jedného z mestských kín Štefan Sninčák. Raz mi povedal, že tým vynikajúcim hráčom mohol za ich výkony dať zadarmo lístky do kina a niekde vybavil, že zadarmo dostávali aj zemiakové placky. Vtedy jedinou veľkou odmenou bol pre mužstvo zahraničný zájazd do niektorej západoeurópskej krajiny. Ďalšou formou odmeny býval v priemere dvojtýždenný pobyt pri mori, najčastejšie v Bulharsku a Rumunsku, výnimočne vo vtedajšej Juhoslávii. Pravdou je, že dobrí športovci dostávali prednostne pridelené byty, ale strechu nad hlavou štát v podstate poskytoval každému občanovi. Dnes ma od zlosti zdvíha zo stoličky keď niektoré denníky pred medzištátnym stretnutím vo futbale, napríklad Slovenskom a Gréckom určujú favorita podľa toho, koľko mužstvo doslova stojí. Zrátajú trhovú cenu jednotlivých hráčov oboch tímov a ktorá je vyššia, ten má väčšiu šancu vyhrať. Veď je to jedna veľká hlúposť! Len v našom prípade koľkokrát túto idiotskú teóriu vyvrátili reprezentácie Islandu, Lichtenštajnska, Gibraltáru a Litvy, kde dokonca futbal vôbec nie je najpopulárnejším športom. Ale predsa len jedna perlička: môj dobrý priateľ Štefan Lukáč, bývalý prvoligový futbalový rozhodca a tajomník futbalového oddielu VSŽ Košice vie o tomto športe svoje. Či už o finančných požiadavkách hráčov, platbách za ich kúpu či predaj. Keď som mu vravieval, že väčšina bežcov – vytrvalcov cestuje za vlastné peniaze napríklad do Prahy, Krakova alebo Milána tam zaplatí štartovné za to, že si môže zabehnúť maratón a samozrejme, za vlastné sa vráti aj domov, jednoducho tomu neveril. Tak som ho raz prehovoril aby s Maratónskym klubom Košice absolvoval cestu do maďarského Debrecínu. V autobuse, plnom maratóncov, sa presvedčil, že všetci si zaplatili cestu, nocľah i štartovné. Bolo to pred niekoľkými rokmi, ale nie tak dávno, aby si to nepamätal. Stále mu to však nejde do hlavy: ísť bežať maratón, ešte si za to zaplatiť – ako je to vlastne možné? Našťastie, takto na svete žijú doslova milióny ľudí, ktorí behajú len pre svoje potešenie, pre radosť z pohybu. Víkend čo víkend cestujú niekam bežať, či už na vlastných, alebo na lyžiach. Niektorým z nich je dokonca maratónska trať prikrátka a tak sa zúčastňujú aj na 24-hodinovkách a behoch na sto i viac kilometrov! Na druhej strane sťažoval sa mi jeden mládežnícky basketbalový tréner: „Predstav si, prevzal som dievčatá, ktoré prešli zo žiackej do dorasteneckej kategórie. Väčšina z nich za mnou prišla s požiadavkou uzavrieť profesionálne zmluvy! Neslýchané, veď ešte nič nedosiahli. Kde po to chodia?“

Opäť si musíme pripomenúť, že extrémy sú na oboch stranách. Čo môžeš povedať o tej druhej?

Tou druhou, krajšou, ale nie vždy spravodlivou stranou bol vzťah amerického milionára a predsedu Medzinárodného olympijského výboru Averyho Brundagea k amaterizmu. Jemu sa dobre hovorilo o čistote športu a vôbec ho nezaujímalo, či tá alebo oná hviezda má dnes na obed, alebo nie. Jeho „amaterizmus“ pocítili aj organizátori košického maratónu v roku 1961. Vtedy sa síce najrýchlejším nevyplácali žiadne finančné ceny, ale olympijský víťaz z predchádzajúceho roku z Ríma a neporazený aj z trate medzi Košicami a Seňou legendárny Bikila Abebe sa bál prevziať vtedy tradičnú cenu pre víťaza – krásnu krištáľovú vázu. Odmietal prevziať honorár v sume asi tristo korún za rozhovor pre Československý rozhlas. Jednoducho sa bál, že drahá váza i odmena z rozhlasu môžu v tomto prípade znamenať porušenie štatútu amatéra a možno potom i odobratie olympijského zlata! Keď už spomíname slávneho dvojnásobného olympijského víťaza v maratóne, tak v Košiciach si uctili jeho pamiatku v roku 2011, teda polstoročie od jeho jediného, ale víťazného štartu na MMM. Dnes je vo svete skôr výnimka víťazstvo maratónskeho bežca z iného kontinentu než z Afriky. Bikila bol však prvý Afričan, ktorý sa stal prvým dvojnásobným držiteľom zlata za víťazstvá v maratónskom behu na olympijských hrách! Na naše veľké a nemilé prekvapenie Etiópčan, ktorý štartoval na MMM 2011 o Bikilovi nevedel absolútne nič! Jednoducho jeho meno mu nič nehovorilo. Neuveriteľné!

Veľa hodín sme spolu hovorili o ďalších tvojich neopakovateľných zážitkoch súvisiacich so športom. Vidím, že máš na jazyku ešte niekoľko z nich. Sám si však povedal, že tento náš rozhovor ťa inšpiroval k napísaniu knihy spomienok a úvah, pričom si naznačil, že sa v plnom znení objaví aj spomínanom – nehanbím sa povedať – diele. Predsa ti dám ešte jednu šancu – čo ťa trápi v súvislosti s košickým športom?

Predovšetkým to, že v druhom najväčšom meste republiky sa nenašiel nikto, kto by v roku 2003 pripravil oslavy storočnice organizovaného futbalu v Košiciach. Napriek tomu, že vznikol akýsi organizačný výbor. Priznám sa, bol som jeho členom, len som nevedel pochopiť jedno: na jeho čele stáli ľudia, ktorí so športom a teda aj futbalom nikdy nemali nič spoločného. Nuž čo, aspoň nájdu solventných sponzorov – naivne som si myslel. Veď nám niekoľkokrát pripomínali koľko už majú peňazí a darov. Dokonca už bol určený aj dátum osláv, mali sa uskutočniť v historických priestoroch Štátneho divadla, rátalo sa aj s účasťou vtedajšieho prezidenta SR Rudolfa Schustera... Osobne som pripravoval futbalové legendy aby rátali s účasťou. Nečudo, že ich manželky si dávali šiť spoločenské šaty, alebo aspoň prevetrávali svoje šatníky. Potom „organizátori“ začali presúvať termín osláv, z mesiaca na mesiac a nakoniec z nich nič nebolo! Hanbil som sa chodiť po uliciach mesta a po prvýkrát mi nerobilo dobre stretnúť niekoho z košických futbalových hviezd. Nuž, dnes už na to nikto nechce spomínať, ale kto by sa vtedy netešil na oslavy storočnice, prípadné vyznamenanie či príjemné posedenie a s tým spojená možnosť pospomínať si s priateľmi i bývalými súpermi z ihrísk. Ja osobne som splnil to, čo som si predsavzal: napísať storočné dejiny košického futbalu od roku 1903. Seriál vychádzal vyše roka na stránkach novín VEČER a stretol sa s veľkým záujmom nielen medzi Košičanmi. Pri každej časti seriálu bol profil jednej z osobností košického futbalu, spojenej s anketou. Jej zaujímavé výsledky sa však už na stránkach novín neobjavili. Košický VEČER kúpil nový vydavateľ, z denníka urobil týždenník a nemal záujem o ukončenie seriálu výsledkami ankety. A tak, ako som v úvode nášho rozhovoru spomenul, že za najlepšieho košického trénera všetkých čias určili účastníci ankety Štefana Jačianskeho, tak za kráľa futbalového storočia Jaroslava Polláka. Túto významnú a zaujímavú informáciu zverejňujem po prvýkrát a to vďaka Svetu športu. Toto je aspoň taká malá satisfakcia pre Jara Polláka, vynikajúceho stredopoliara. Podľa mnohých futbalových odborníkov spoločne so Štafurom a Ondrejom Daňkom starším tvorili stredovú formáciu, niekoľko rokov najlepšiu v celom Československu! Práve preto je nepochopiteľné, že nikdy nedostala príležitosť ukázať svoje kvality v reprezentácii. Za to však ani jeden z nich nemôže...

Hovorili sme už dosť dlho. Ako skutočný profesionál so znalosťou veci odpovedal na rôzne aj komplikované otázky. Zamýšľali sme sa nad uplynulou etapou nášho žitia, ktorá je dnes už dokumentom doby a pohľadu novinára na ňu, keď nevdojak vyslovil svoje celoživotné krédo:

„Vždy som veril v obrovskú silu zdravého rozumu, vytrvalosti a zanietenia pre veci spravodlivé nielen v športe, ale aj v politike, ekonomike a v ďalších celospoločenských oblastiach. Napriek mnohým sklamaniam som stále hlboko presvedčený o dôležitosti úprimného priateľstva a vzájomného porozumenia. Nikto sa nenarodil zlý. To len rôzne premeny, prekážky a názorové súboje spôsobili, že sa niektorí ľudia stali takými, či onakými. Kto chce niečo dosiahnuť, musí ľuďom dôverovať. Na iné sily sa nemôže spoliehať. Ani najmodernejšia technika bez človeka nič nezmôže.“

Málo je ľudí o ktorých v dnešných zložitých časoch možno s istotou povedať: Je to muž na svojom mieste. Vlado k nim patrí. Vzor dôslednosti a zodpovednosti, slová, ktoré v súčasnosti nenachádzajú odozvu. V jeho prípade treba doplniť aj zmysel pre fair play.

Samozrejme má aj neprajníkov. To k výrazným osobnostiam vyčnievajúcim z radu celkom prirodzene patrí. Možno si význam svojho sviatku v plnom pracovnom nasadení ani neuvedomuje a práve túto realitu mu prostredníctvom týchto riadkov pripomínam.

V mene nepočetnej ale v priateľstve silnej skupiny bývalých aj terajších kolegov aj v mene Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v Bratislave žičím nášmu činorodému osemdesiatnikovi len to najlepšie a také pevné zdravie aká je sila novinárskej mágie a trvalá láska k nej. V nádeji, že ho neprekvapí predčasné starnutie a že azda o päť rokov, keď ľudia prestanú žiť za zatvorenými dverami a so zatvoreným srdcom budeme mať príležitosť opäť zdvihnúť čašu perlivého a stisnúť ruku.