Šéfredaktor zachmúrene listoval v makete bulletinu na počesť dvadsaťročného jubilea časopisu, ktorý riadil. Dvadsať rokov, to je teda svetová rarita! Ale... Lenže... Šéfredaktorov zástupca znervóznel, lebo šéfova zachmúrenosť sa nerozjasňovala, ale, naopak, čoraz viac sa zachmurovala.

 „Prečo si nazval totalitné roky vo vydávaní nášho časopisu ROKMI TEMNA? Prečo hneď také maximalistické negatívne vyjadrenie? Iba pozitívne vyjadrenia môžu byť bez rizika maximalistické! Ale negatívne formulácie...? Ako keby si nevedel, že život je permanentné prehodnocovanie definitívnych charakteristík!“

 „Ak si myslíš, že by nás to mohlo niekedy v budúcnosti kompromitovať, vezmem riziko na seba. Podpíšem ten úvodník!“

 „To tak ešte! Má to azda vyzerať, že som sa ako šéfredaktor bál charakterizovať cestu, ktorú sme absolvovali? Ty si to napísal, ja to podpíšem. Bratsky sa podelíme o riziká. Ale ak to praskne, budem ťa musieť vyhodiť z redakcie. Neboj sa, s dobrým odstupným, na úrovni zlatého padáka, veď kapitalizmus je humánne zriadenie!“

 „Prečo by to malo prasknúť?“

 „Vždy niečo praskne, taká už býva únava materiálu, vrátane ľudského. Také je kľučkovanie histórie. Už dlho nik nevie prísť bývalému socializmu na meno. Zrejme stojíme na prahu prehodnocovania. Objavného odkrývania nepochybných kladov.“

 „Je to asi tak, ako s počasím, však? Keď už veľmi dlho prší, krásne počasie je priam na spadnutie.“

 „Vidím, že vidíš, keď chceš. Len nijaké ROKY TEMNA, aby sme sa historicky neznemožnili! V konkurenčnom časopise predviedli lepšie jazykové cítenie, keď totalitné roky nazvali ROKMI SÚMRAKU. Rozhodne to oprav, trebárs na ROKY ŠERA, aby sme ich nekopírovali.“

 „Dobre. Ale s atraktívnou metaforou na vyjadrenie súčasnej situácie nášho časopisu, teda s ROKMI SLNEČNÉHO JASU, si, dúfam, spokojný... Alebo sa mýlim?“

 „Mýliš sa! Zasa si to prehnal.“

 „Myslíš, že aj za toto sa nám budú smiať?“

 „Keby len smiať! Byť na smiech je údelom všetkých nehumoristických časopisov. Len humoristické berú ľudia do rúk s mrazivou vážnosťou... Ale neviem, čo napíšeš do môjho úvodníka pri ďalšom okrúhlom jubileu?“

 „Ty si naozaj myslíš, že nás tu nechajú ďalších dvadsať rokov?“

 „Allahu akbar! Tá tvoja božská naivita! Povieš mi, kým by nás tak mohli vystriedať?! Veď tí dnešní mladí nevedia ani len čítať s porozumením. To ich večné čumenie do smartfónov nie je nijaký kariérny katapult! No kde sme to prestali? Aha... Nuž teda čo napíšeš do môjho úvodníka pri ďalšom okrúhlom jubileu? Chýba ti predstavivosť, nemáš víziu budúcnosti. Ako podľa teba nazveme ďalšie desaťročie? Áno desaťročie, nemusíš hneď strašiť dvadsaťročím! Nazveme ho ROKMI POLUDNIA? Už chápeš? Po poludní prichádza odpoludnie, potom súmrak. Rozhodne vyškrtni ROKY SLNEČNÉHO JASU a daj tam ROKY BRIEŽDENIA!“

 „Nechápem, čo tým získame.“

„Získame veľa. Budeme mať v zálohe desaťročie SLNEČNÉHO JASU a ďalšie desaťročie SLNEČNÉHO POLUDNIA. A keď príde rad na REFLEXÍVNE POPOLUDNIE, dúfam, že budeme aj napriek ustavičnému úradnému posúvaniu odchodu do dôchodku sami dôchodcami. Potom s nami nevybabrú, budeme z obliga. Radosť pomyslieť. Nadídu nám zlaté časy, keď sa mizerný dôchodok skombinuje s mizernými príležitostnými zárobkami a honorárovými almužnami!“

 „Máš pravdu, a ak si naši nástupcovia, nejaké roboty, nazvú svoju éru trebárs aj ROKMI POLÁRNEJ NOCI, to už nebude naša vec.“

 „Kdeže! Nás nazvú SÚMRAKOM a sami začnú id BRIEŽDENIA.“