Tvrdý ako žula, ostrý ako britva

Z pohľadu dnešného futbalu, keď špičkoví hráči do svojej tridsiatky často pôsobia aj v piatich krajinách, bol jeho športový život úplne nezaujímavý. Dohromady hral iba za štyri slovenské kluby. Napriek tomu vzruchu pri svojich príchodoch a odchodoch, teda pri zmenách farieb klubových dresov si užil dosť.

„S futbalom som začínal vo svojom rodnom Zvolene a nič nenasvedčovalo, že ho niekedy opustím. Bolo to v roku 1962 pred druholigovým stretnutím proti Ružomberku. Funkcionári ma upozornili na to, že sa na mňa prišli pozrieť zástupcovia Slovana Bratislava. Nuž čo, považoval som to za dobrý vtip a myslel som si, že ma takto chcú vyburcovať k perfektnému a obetavému výkonu“, spomína na časy dávno minulé čerstvý osemdesiatnik Ján Slosiarik. Zápas sa mu vydaril, zaznamenal v ňom aj gól, ale po zápase mu hostia z Tehelného poľa dali hodinu na to, aby sa zbalil a odcestoval s nimi do Bratislavy. Zdá sa, že sa veľmi obávali, aby ich pri dojednávaní prestupových podmienok nikto nepredbehol. Ako to v tých časoch chodilo – samotný objekt záujmu, teda hráč sa často o svojom prestupe dozvedel až posledný.

ČO MENO, TO POJEM

Zostava belasých predstavovala výkvet slovenského futbalu. V čase jeho príchodu do Slovana hrávali zaň také osobnosti ako Popluhár /neskôr vyhlásený za najlepšieho slovenského futbalistu 20.storočia/, Vengloš, Schrojf, Jokl, A.Urban... Na Tehelnom poli mali vtedy až tri seniorské mužstva, pričom dve z nich takmer vyrovnané. Prvé bolo účastníkom najvyššej čs. súťaže, rezerva hrávala v druhej celoštátnej lige. „Moja cesta viedla do béčka, ale skúsený tréner Leopold Šťastný ma už v ročníku 1962-63 preradil do elitného tímu“, hovorí J. Slosiarik.

V Bratislave sa udomácnil, pôsobil tam už štvrtý rok, ale stačila jedna udalosť aby mu úplne zmenila život. Aj po dlhých desaťročiach od nej môžeme konštatovať, že i keď pôvodne išlo o trest, nakoniec sa to obrátilo na vydarený osudový krok. Stávalo sa a stáva sa to aj dnes. Hráči si po vydarenom stretnutí idú sadnúť niekde do kaviarne, plní sebavedomia a energie. Niekto ich začne otravovať či jednoducho podpichovať a ani oni nie sú anjeli... Došlo síce k takmer úplne nevinnej šarvátke, menšej strkanici, ale na nešťastie so zahraničným turistom. V tých časoch ich u nás bolo ako šafranu a predstavovali dôležitý zdroj valút pre štátnu pokladnicu. Celá záležitosť nakoniec skončila v rukách vedenia Slovana a to muselo niekoho potrestať. Odniesol si to najmladší z celej partie. Ortieľ znel: Odchod do Košíc, konkrétne do Čermeľa! Tí, ktorí takto rozhodli, sa mohli tešiť: na oko celú záležitosť vyriešili, našiel sa vinník a klub na tom ešte zarobí, veď vtedajšia Lokomotíva VSŽ predstavovala subjekt, v ktorom sa peniazmi nešetrilo. Pokiaľ išlo o futbal...

VŠETKO BOLO INAKŠIE

„Bol som presvedčený, že v Košiciach odohrám najviac jednu sezónu a vrátim sa do Bratislavy. Veď ku Košiciam ma neviazalo nič, pôsobenie v tomto meste malo pre mňa predstavovať iba krátku a prechodnú etapu“, dnes už s úsmevom spomína čerstvý jubilant. Ale... V Čermeli ho privítal výborný kolektív hráčov, nováčikov v I. celoštátnej lige. Košice sa v roku 1965 stali tretím mestom v Československu, po Prahe a Bratislave, ktoré malo dvojnásobné zastúpenie v najvyššej futbalovej súťaži. Z dnešného stavu košického futbalu toto konštatovanie znie ako pekná rozprávka.

„Veď si vezmime len brankárov, ktorí pôsobili v Lokomotíve. Tu som sa opäť stretol so Schrojfom, chytali tu také esá ako Flešár a Holeš, zažil som východ na brankárske nebo v tom čase iba takú malú, ale veľmi žiarivú hviezdičku v podobe Stana Semana, neskôr držiteľa zlatej olympijskej medaily z Moskvy. Potom  ma už akosi prešli chute vrátiť sa do Slovanu. Ako sa hovorí, pevne som zakotvil v Čermeli. V mužstve boli taký vynikajúci spoluhráči ako Móder, Ištók, Milan Urban, Scherer, Gejza Farkaš, Knapp a mnohých ďalších. Čo tam po Bratislave!“

Všetko však má svoj koniec a tak sa s Čermeľským trávnikom rozlúčil pre modro-bielych v pre nich tak nešťastnom ročníku 1973/74. Vypadnutie Lokomotívy z I. čs. ligy bolo skutočne kuriózne: mala druhý najlepší útok a aktívne skóre. Jano Slosiarik v Slovane odohral 52 prvoligových stretnutí, góly ako ľavý obranca dával však len v Lokomotíve. Dohromady sedem, z toho v sezóne 1971/72 až tri.

Za prvoligovú Lokomotívu Košice odohral osem súťažných ročníkov. Žiaľ, i keď to bolo v časoch, kedy sa v hľadisku na niektorých zápasoch tiesnilo v hľadisku 20 000 divákov i viac, mužstvo bojovalo predovšetkým o udržanie sa medzi československou elitou. Na Slosiarika však bolo vždy spoľahnutie. „Tvrdý ako žula, ostrý ako britva“, hovorievali o ňom tréneri, rozhodcovia i fanúšikovia. V žiadnom prípade však nepatril medzi tých, ktorým sa hovorilo „brusiči“. Tí si viac všímali nohy obávaných útočníkov než samotnú loptu. Muži v čiernom konštatovali, že svoju tvrdú hru nikdy nedopĺňal zákernosťou, brutalitou či nedovolenými zákrokmi. Škoda však, že sa už nemohol podieľať na úspechoch modro-bielych, ktorí dvakrát dominovali v Čs. pohári /1977,1979/ a tak stretnutia Lokomotívy  v druhej najvýznamnejšej európskej klubovej súťaži sledoval už iba v hľadisku. Darmo, tridsaťštyri ročný futbalista patril v tých časoch už medzi „starých pánov“ a tí mohli dostať príležitosť hrať v najlepšom prípade v mužstve, ktoré bolo účastníkom krajských majstrovstiev. Slosiarikove kvality a skúseností však ešte využili vtedy divízne Krompachy. Dva ročníky za ne hrával, ďalšie dva ich trénoval.

Je dosť nepochopiteľné, že si ho veľmi nevšímali tréneri seniorskej reprezentácie. Potom by jeho bilancia zápasov so štátnym znakom na prsiach bola určite pestrejšia. Odohral ich šesť len za juniorov, vtedy sa im hovorilo levíčatá, dnes ich na Slovensku voláme sokolíci.

VERNÍ PRIATELIA ZOSTALI

Jano Slosiarik žije sám. Pred dvadsiatimi rokmi mu zomrela manželka, deti a vnúčatá odišli za lepším životom do sveta, ale kontakty s nimi zostali a sporadicky sa vidia. Nečudo, že veľa času trávi s bývalými spoluhráčmi, ale i s priateľmi z radov hádzanárov, zápasníkov či s tými, ktorí ho obdivovali na trávniku železničiarov. Samozrejme, futbal je na programe dňa každého takéhoto stretnutia. Presne pred desiatimi rokmi nám povedal: „Aký je dnes košický futbal? Príďte, keď budem mať osemdesiatku tak vám to poviem“. To ale ani on nepredpokladal, že to môže byť ešte horšie. „Všetci hovorili o znovu vzkriesení  Lokomotívy a dnes môžeme byť nakoniec radi že hrá v piatej lige. U susedov z FC VSS situácia vyzerá síce lepšie, ale nechcem predbiehať udalosti, všelijakých sľubov a vkladania nádejí tu už bolo skutočne dosť. Či chodím na futbal? Málokedy. Priznám sa, necítim sa dobre tam, kde hru sleduje stovka ľudí. Nechcem ani kritizovať úroveň hry, ale často sa mi stane, že keď aj som na futbale príde niekto za mnou a povie – poďme radšej na pivo či pohár vína,“ konštatuje jeden z najlepších slovenských obrancov 20.storočia.

Našťastie, zdravie mu slúži a tak mu k jubileu môžeme zapriať to, v čo on už neverí: že sa ešte dožije zastúpenia košického futbalu v najvyššej súťaži.

Foto: archív autora