Rozhodca s autoritou, rešpektom i uznaním od kolegov

Prešov a jeho okolie mohli byť v minulosti hrdí nielen na svojich futbalistov, trénerov, funkcionárov, ale i rozhodcov. Jedným z tých mužov v čiernom, ktorého meno sa vo futbalových kruhoch vyslovovalo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia s patričným rešpektom, je Ján Kaleja. S píšťalkou začínal ako mnohí iní nadšenci.  Po absolvovaní rozhodcovského kurzu, organizovaného Okresným futbalovým zväzom v Prešove rozhodoval stretnutia žiakov a mužov v nižších súťažiach. Funkcionári si pozorne všímali jeho výkony a tak nečudo, že v každom novom súťažnom ročníku už pôsobil vo vyššej súťaži. Dotiahol to až po I. slovenskú národnú ligu, teda pískal stretnutia v ktorých zápolili aj tí, ktorí sa neskôr stali účastníkmi I. čs. ligy. Samozrejme, aj sníval o tom, že sa raz stane prvoligovým a možno i medzinárodným rozhodcom. Žiaľ, na trávniky účastníkov najvyššej súťaže sa nedostal. Ťažko povedať prečo, veď o jeho výkonoch s píšťalkou sa všade hovorilo ako o veľmi dobrých, ba dokonca vynikajúcich. Vo vrcholovom športe, predovšetkým takom, akým je futbal treba mať vždy kontakty na najvyšších stupienkoch rozhodcovskej hierarchie. Hovorí sa tomu aj „patričné potlačenie“ a to asi Jánovi Kalejovi chýbalo.  Alebo si možno zodpovední funkcionári a členovia vyšších rozhodcovských komisií mysleli, že „doma je doma“, teda že majú stále k dispozícii kvalitného a obetavého rozhodcu pre národné súťaže. Keby ho predsa len potlačili vyššie, tak by sa asi neustále „motal“ niekde medzi Prešovom, Prahou, Brnom, Ostravou, Plzňou... Nuž, nikto nakoniec nevie ako to vlastne s ním bolo. Asi podobne, ako s mnohými vynikajúcimi hráčmi, ktorí si nikdy neobliekli prvoligové dresy a zrejme tak to bolo aj medzi rozhodcami. Aspoň v prípade Jána Kaleju rozhodne áno...

V tomto roku uplynú práve štyri desaťročia, čo rozhodcovskú píšťalku povesil na klinec. Spomienky na roky, strávené víkend čo víkend na ihriskách rôznych kvalít však zostali, i keď mnohé z nich už poriadne vybledli. V pamäti však tomuto sedemdesiatnikovi  ešte dlho zostane zápas Petržalka – D. Streda v /2:2/, dvoch ambicióznych družstiev, ktorých cieľom bol postup do I. čs. ligy.  Nečudo, že nervozita vládla na trávniku i v hľadisku, o víťazovi nerozhodlo ani domáce prostredie, pritom rozhodca Kaleja ho zvládol na výbornú. Aj tento súboj bol dôkazom toho, že jeho píšťalka nezvykla vydávať falošné tóny.

Keď raz už človek miluje futbal, tak mu zostáva verný – rôznymi formami – až do konca svojho života. Tak to bolo a je aj v prípade Jána Kaleju. Po skončení rozhodcovskej kariéry prešiel v Tatrane Prešov na funkcionársku dráhu. Bol vedúcim mužstva, členom výboru a po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 dokonca predsedom správnej rady zeleno-bielych. Teraz je jedným z tých, ktorí nechápavo a neveriaco krútia hlavami nad tým, čo sa v Tatrane udialo za posledné desaťročie. Samozrejme, dnes už nijako nedokáže ovplyvňovať dianie v klube a možno práve preto je z terajšej situácie v prešovskom futbale ešte smutnejší než iní jeho priaznivci. Zároveň však patrí k tým, ktorí ani teraz nestrácajú optimizmus a nádej a veria, že táto smutná kapitola je už natrvalo uzavretá. Uvedomuje si však, že návrat medzi slovenskú futbalovú elitu nebude jednoduchý.

Pôsobenie vo futbale  Jánovi Kalejovi prinieslo množstvo úprimných priateľstiev a dobrých kolegiálnych vzťahov s mnohými z celého Slovenska. Natrvalo mu zostávajú v pamäti mená ako Andrej Bardijovský, Peter Barna, Jozef Kasprišin, Arnold Klein, Jozef Kmec, Vojtech Christov, Richard Havrilla, Štefan Lukáč, Milan Gono, Milan Maňkoš, Dezider Maťašovský, Gejza Šimanský, Bratia Ladislav a Rudolf Paulovičovci, Štefan Nadzam, Vladimír Bloch, Ján Baluch, Vladimír Vnuk, Justin Javorek, Albert Rusnák st., ako aj mnohé ďalšie. Žiaľ, mnohí z nich už nie sú medzi nami, s ostatnými sa snaží udržiavať stále kontakty. Boli a sú to priatelia od Zemplína až po Bratislavu. Rozhodcovia  aj funkcionári.

Chyby robia všetci. Aj futbalisti na trávnikoch, aj muži s píšťalkami. Tak to bolo aj v prípade Jána Kaleju. S počtom jeho chybičiek však stále patrí medzi stále uznávaných mužov v čiernom, teda medzi rozhodcovské legendy o ktorých sa hovorí s úctou a uznaním. Teda o falošných tónoch, ktoré by vychádzali z jeho píšťalky sa hovoriť ani nedá...