Nečítame všetci rovnaké noviny a časopisy, no jedno máme spoločné - snažíme sa získavať informácie aj z iných zdrojov, ako sú naše mienkotvorné média. No a práve to sa nepáči mnohým našim žurnalistom, analytikom a komentátorom...ale aj politikom, ktorí by boli najradšej, ak by sme s dôverou načúvali iba ich hlasu. Oni vraj najlepšie vedia posúdiť, čo je pre nás vhodné a užitočné, aby sme sa vedeli správne orientovať v domácej i svetovej politike. Ak by to bolo, čo i len trocha možné, sprivatizovali by najradšej aj naše myslenie. Zabúdajú však na to, že s mienkotvornými médiami a ich objektivitou, už máme svoje vlastné skúsenosti z čias, keď sme častejšie, ako vlastný rozhlas, počúvali Slobodnú Európu alebo Hlas Ameriky. Klvkali do vtedajšieho režimu, klvkali, až sa im podarilo tento režim rozklvkať. Pobláznili hlavy ľudí natoľko, že sme si ani nevšimli, ako mizne naše národne bohatstvo v rukách privatizérov, zlodejov a špekulantov. Vraj to bola cena za slobodu, ktorú sme získali. Teraz sa to však trocha otočilo a namiesto Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, je tu Internet. Mienkotvorné média, majú v tejto "mašinke" silného konkurenta, ktorý je pre nich čoraz väčšou hrozbou Človek už nie sú odkázaný na to, čo sa píše napr. na stránkach denníka Sme, alebo hovorí na Markíze , kde sídlia ľudia rovnakej krvnej skupiny, ale majú možnosť, ich objektivitu porovnávať s iným pohľadom na jednu a tú istú vec. Vďaka Internetu, sa dozvedáme, že aj v Rusku nežijú iba ľudožrúti, že aj tam sa natáčajú filmy, vydávajú knihy a maľujú obrazy. Dokonca tam vychádza aj denná tlač a majú aj Internet.

V poslednom čase, sa však čoraz častejšie hovorí a píše, že vďaka Internetu sa dostávame pod Ruskú propagandu. Rusi vraj dokážu veľmi umne využívať túto "vecičku", na ohlupovanie obyvateľstva v Európe i na celom svete. Každý človek, ktorého ich propaganda "ošlahne" prestáva vraj veriť tomu, čo sa píše v našich  masovo komunikačných  prostriedkoch a overuje si všetko aj z iných zdrojov. Stáva sa tak obeťou propagandy,  ktorá je poslušná a počúva na pokyny svojho pána. Samozrejme, že to platí pre jednu i druhú stranu. Jedna i druhá strana nás považuje za kapustné hlavy, ktorým možno všeličo navravieť. . Len si spomeňme, čo všetko sa popísalo a ako nás média spracúval, než prišlo k bombardovaniu Líbye, Iraku... a čo z toho bolo? Kadáfiho zlynčovali, Husajna obesili...a je už vari lepšie a bezpečnejšie vo svete, po smrti týchto diktátorov? Naopak, odkiaľsi z pekla, sa vydriapali na povrch, oveľa strašnejšie monštra, a o akých svet ešte nepočul. Tí istí ľudia, čo boli v politike a v médiách v tom čase, však zasa komentujú dianie na Ukrajine a divia sa tomu, že im neveríme. Tvrdia že nás "ošľahla" Ruská propaganda, keď vyhľadávame na internete aj iné zdroje, pretože sme začali pochybovať, o objektivite alebo pravdivosti vlastných. Robíme však iba to, čo sme robievali vtedy, keď sme vyhľadávali Slobodnú Európu.

Najviac sledovanou krajinou je v súčasnosti Ukrajina. Niet dňa ani hodiny, aby sme  s obavami a so strachom nesledovali všetko, čo sa tam deje. Tešíme sa z toho, ak sa objaví, čo i len malá iskrička nádeje, že sa  všetko obratí na dobré, že sa osud usmeje aj na túto  ťažko skúšanú krajinu, ktorá sa ani po dlhých rokoch samostatnosti, nedokázala vyhrabať z marazmu, do ktorého ju uvrhli jej predchádzajúce vlády. Ani súčasná vláda, ktorá vznikla z "Majdanu", nepresvedčila však  každého, že by si ju mal ctiť a vážiť, za každé jej rozhodnutie. Príliš okato dáva najavo, ako veľmi by si želala, aby svet zasiahol do jej vojenského konfliktu, so separatistami a Ruskom, aj za cenu svetovej vojny. A potom, to jej ustavičné volanie, po nových moderných zbraniach. Som presvedčený, že pušný prach by sa mal používať predovšetkým, na rozbíjanie kameňa, kvôli čomu ho vynašli starí Číňania a nie na ničenie budov a mrzačenie ľudí. Preto som uvítal vyjadrenie Roberta Fica, že Slovensko Ukrajine nebude dodávať zbrane. Sme ochotní jej dodávať plyn, humanitnú pomoc... no nie zbrane. Každého mierumilovného človeka by malo toto uisťovanie uspokojovať. Ak by tu však nebolo jedno keby.... Aj humanitárna pomoc nemusí vždy poslúžiť v prospech mieru, ak sa stane samozrejmosťou. Slovensko napr. poskytlo Ukrajine lieky, obväzy, šatstvo ...počas návštevy premiéra na Ukrajine, v hodnote 700 tisíc EUR. Ak by to pomohlo nešťastníkom, ktorí prišli o svoje domovy...nezaváhal by som ani na okamih, dať takejto humanitárnej pomoci, zelenú. Keď však hneď na to počúvam ,ako Ukrajinci zháňajú peniaze po celom svete na moderné zbrane, nevyvoláva to vo mne príjemné pocity. Veď ak zbavujeme Ukrajinskú vládu, vydávania prostriedkov na lieky, umožňujeme jej vlastne takto ušetrené financie použiť na zbrojenie. Je to vlastne to isté, ako keby sme jej poslali nejaké "guľomety", ktoré si za ušetrené peniaze zo štátneho rozpočtu, tak čí tak kúpi.

Niekde som čítal, ako americký prezident Ronald Regan, zareagoval svojho času na humanitárnu výpomoc do niektorých štátov v Afrike:  Nebudeme už posielať do Afriky humanitárnu pomoc iba kvôli tomu, aby si mohol Haile Selasie, kúpiť jachtu za 20 miliónov dolárov, alebo aby si nejaký úradník v Keni, mohol prikúpiť ďalšiu manželku, vyhlásil. Nespomínam to preto, že by mi vadila humanitárna pomoc Ukrajine. Štve ma iba, keď počúvam, s akou ľahkosťou sa dnes  v mienkotvorných médiách, ale aj na Internete, píše o nutnosti  zbrojenia, pri riešení svetových problémov.