Dni mesiace a roky ubiehajú pravidelne, no pritom pomerne rýchlo. Ukladajú sa do obrazca, ktorého koncepciu určujeme svojou prácou, konkrétnymi činmi, vzťahmi medzi blízkymi aj priateľmi sami. A predsa len, realitou ostáva, že čas, ten večný bežec, ktorý sa nedá zastaviť, mení čísla v kolónke vek. Preto tak trocha pozeráme na čas i teraz, keď náš dlhoročný priateľ, kamarát do každého počasia, vzácny a obetavý muž, Mgr. Imrich Skalina, v dobrom zdraví a doslova s mladíckym elánom, oslávil deväťdesiatku. Zdá sa mi, že akosi prirýchlo to prišlo. Ani sa veriť nechce, veď toť nedávno sme v širokom kruhu, z ktorého žiaľ, viacerí ukončili svoju pozemskú púť, veľkolepo oslavovali osemdesiate výročie jeho narodenín.

Aj vtedy zneli úprimné slová vďaky a ocenenia jeho dlhoročnej práce, ktorú vykonal na rôznych úsekoch. Jubilantovi blahoželal aj J. E., Dr. h. c. Ing. Rudolf Schuster, CSc., prezident Slovenskej republiky v rokoch 1999 – 2004 aj terajší predseda VÚC v Košiciach Zdenko Trebuľa, i mnoho ďalších osobností spoločenského a športového života.

Deväťdesiat rokov v živote každého človeka je vzácna príležitosť na oslavu i blahoželanie. Medzi gratulantov opäť patril Rudolf Schuster, Zdenko Trebuľa, advokát Ján Bilek, podnikateľ a dlhoročný futbalový funkcionár Rami Imeri, poslanec NR SR Stanislav Kubánek a mnohí ďalší. Všetci konštatovali, že v prípade nášho jubilanta pohľad na roky minulé charakterizuje príjemný pocit z dobre vykonanej práce a výrazných úspechov, ktoré v mnohých oblastiach dosiahol. Celá jeho dlhoročná, pomerne široká činnosť je pretavená do úcty k človeku a k hodnotám, ktoré vykonal. Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie a invencia aj dnes mnohých podnecujú do aktívnej činnosti. Výsledky tvorivej práce, ale aj najmä organizátorskej športovej činnosti sú evidentné a presvedčivé. Napriek tomu sa aj v dňoch slávnostných žiada osobitne pripomenúť najvýznamnejšie etapy jeho života.

Imrich Skalina po skončení druhej svetovej vojny nastúpil 1. 9. 1945 ako učiteľ do obce Lubeník. Jeho prvá cesta viedla na futbalové ihrisko a odvtedy podstatnú časť svojho života venoval organizovaniu a rozvoju telovýchovy a športu. Pre túto záslužnú činnosť získaval ľudí, dosahoval úspechy a osobnú autoritu. Chýr o vynaliezavom, usilovnom a nesmierne húževnatom mládencovi, schopnom vysporiadať sa i so zložitými úlohami, pri tom nesmierne obetavom, ktorý nepozná slovo nedá sa, doletel aj na vysoké miesta východoslovenského kraja. A tak, ako dvadsaťtriročný sa stal tajomníkom Jednotného národného výboru v Košiciach, ktorý administratívne viedol mesto, ale aj 93 ďalších obcí. Pracovný deň preňho i blízkych spolupracovníkov často trval aj dvadsať hodín. Aktívne pôsobil a pôsobí aj vo Zväze protifašistických bojovníkov. Pri príležitosti životného jubilea jeho prácu ocenili najvyššie zväzové orgány a udelili mu medailu Za obetavú prácu a rozvoj SZBV, ktorú prevzal z rúk Jána Dianišku, predsedu oblastného výboru SZBV v Košiciach. Od roku 1949 sa stal neodmysliteľnou postavou organizovania Medzinárodného košického maratónu. Bol vždy v rozhodujúcom pozadí, keď sa niečo významné dialo vo futbale, v hokeji , atletike, ale aj v iných oblastiach politického a spoločenského života. Nie vždy jeho úsilie a obetavá práca, ako pedagóga a športového funkcionára našla pochopenie. Napriek tomu, nikdy sa nevzdával a väčšinou dobré, užitočné a potrebné veci úspešne presadil. Mal výhodu, že mnoho rokov pôsobil vo významných funkciách.

Bol členom predsedníctva Slovenského ústredného výboru ČSZTV a Ústredného výboru ČSZTV. Dôsledne, s pocitom veľkej zodpovednosti pred ľuďmi, od ktorých dostal dôveru, plnil všetky povinnosti.

Uplynulé roky života a práce Imricha Skalinu dokumentujú, že svoj talent, húževnatosť a nesmiernu pracovitosť dokázal premietnuť do konkrétnych činov. Najväčšiu radosť má vtedy, keď sa svojou prirodzenou autoritou postaví za dobrú vec, za človeka, ktorý je v životnej tiesni, staví naň a vyhrá.

V čase terajších osláv prišla chvíľa spomienok. Veď v prípade jubilanta je ich nesmierne veľa. So športovcami absolvoval mnoho zahraničných ciest, ktoré podnikol ako vedúci výpravy športových kolektívov, napríklad s basketbalistami Svitu bol v Severnej Afrike, s hokejistami VSŽ Košice cestoval do Škandinávie, či s futbalistami VSS Košice na Kubu. Práve tam sa stala nevídaná udalosť, na ktorú sme aj tentoraz všetci spomínali. Košičania hrali v Havane zápas s miestnym najlepším tímom. Brankára Antona Švajlena jeden z domácich hráčov kopol do hlavy. Skalina neváhal a ako vedúci mužstva stiahol hráčov z ihriska a stretnutie pokračovalo až po upozornení domáceho tímu, aby hral v rámci pravidiel. Až po upokojení situácie Skalina dal súhlas, aby sa mužstvo vrátilo na trávnik. Tento jeho čin bol výnimočný ale nepáčil sa vtedajšiemu československému veľvyslancovi na Kube. Skalina presadil svoje, veď mu išlo o zdravie hráčov, i keď vo futbale to bol ojedinelý prípad, aby funkcionár prerušil stretnutie...

Všetky jeho dosiahnuté úspechy ale aj konkrétne činy dokumentujú hodnotné plody cieľavedomej práce a vytrvalosti šľachetného muža, ktorý vždy chcel a platí to aj teraz, byť užitočným. Prúd času takmer nič z jeho odhodlania neodniesol. Nech mu vydrží v dobrom zdraví, príslovečnej veselosti, optimizme a vzájomnej žičlivosti ešte mnoho rokov.