Čas, ten večný bežec je nemilosrdný a nedá sa zastaviť. Dni a roky sa míňajú až príliš rýchlo, no napriek tejto realite sa pri významných životných míľnikoch musí nájsť chvíľa na zamyslenie, oslavu aj bilancovanie.

PhDr. Igor Mráz, vynikajúci športový redaktor, uznávaný a oceňovaný publicista, spisovateľ  a dlhoročný tajomník Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v dobrom zdraví a uprostred rôznych povinností oslávil osemdesiatpäť rokov plodného, úspešného a tvorivosťou naplneného života. V poradí 29. aprílový deň na prahu tohoročnej jari bol pre nášho kolegu a spolupracovníka jubilejný.

Pri tejto významnej príležitosti sme si spoločne pripomenuli roky úspechov, víťazstiev aj prekážok. S hrdosťou sa mohol pozrieť na uplynulú etapu svojej mnohostrannej činnosti. Priniesla predovšetkým výrazné úspechy, ale aj rôzne problémy a ťažkosti. Všetky vďaka svojej dôslednosti, vytrvalosti, elánu a nesporného talentu prekonal. Podstatné je, že napriek rôznym peripetiám, ktoré mu život a niektorí neprajníci postavili do cesty, zvládol. Celá jeho novinárska, publicistická a spisovateľská činnosť je pretavená do úcty k človeku, vlasti a najmä k hodnote povedaného a napísaného slova.

Na každom pracovisku a v každej životnej situácii sa usiloval čo najúčinnejšie tvorivo pôsobiť na prospech rozvoja celého slovenského športu. V centre jeho pozornosti bol hokej, atletika, basketbal, cyklistika, lyžovanie, športy bývalého Zväzarmu... ale na prvom mieste vždy bol a je futbal. Ten mu doslova prirástol k srdcu na celý život. Veď kedysi hral v rôznych dlhodobých súťažiach v dresoch ŠK Bratislava, Dynamo Bernolákovo, Stredomlyny Levice, Kablo Bratislava a PŠC Pezinok. Aj dnes si rád spomína na svoje začiatky, spoluhráčov, ku ktorým okrem iných patrili vynikajúci futbalisti Ján Popluhár, Titus Buberník, Epe Křepela, Pavol Beňa, Rudolf Vido, Jozef Jajcaj a Karol Šanca. Futbalovému kumštu nášho oslávenca najviac naučili tréneri Leopold Šťastný, Karol Bučko, Jozef Luknár a Ján Podhradský. Avšak hra zvaná futbal nemohla byť v každodennom živote najdôležitejšia. Dominovalo vzdelanie.

Z talentovaného športovca sa pomerne rýchlo stal uznávaný športový redaktor. Za novinársky stôl si sadol v roku 1953 v redakcii Smena, ktorej vtedy šéfoval Leopold Podstupka - jeden z najvýznamnejších publicistov na Slovensku.

„V Smene som bol plných dvadsať rokov a v denníku Pravda ďalších dvadsať. Potom až do dôchodku som viedol ako šéfredaktor denník Šport. Niekoľko rokov som pracoval v časopise TIP, v denníku Ľud, Slovenská republika, Nový deň a Hospodárske noviny. No písal som aj do ďalších periodík ako Štart, Život a Slovenka. Navyše, pomerne často som dostával priestor v Slovenskej televízii, pre ktorú som písal scenáre.“

„Z mnohých Tvojich vyznaní jednoznačne vyplýva, že novinárska práca je nielen profesia, ale doslova služba čitateľovi. Už dávno si sa stal novinárom a spisovateľom, ktorý v úcte k slovu a človeku dokáže aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi a jeho chybách napísať kultúrne a citlivo, bez akéhokoľvek spoločenského vybočenia. Dokázal si to preto, lebo si vedel, a aj teraz vieš a hlavne chceš. Prečo toto konštatovanie pre mnohých redaktorov v dnešných časoch neplatí?“

„Dôvodov je veľa. Tým hlavným je, že väčšina športových novinárov nemá potrebnú kvalifikáciu ani osobný vzťah k pravidelnému športovaniu. Nepozná radosť z víťazstiev, ani smútok z prehier. Ich práca sa v porovnaní s mojou generáciou zmenila na nepoznanie. Preto aj celková úroveň referátov, komentárov, správ a informácií sa znížila. Po roku 1999 sa na prvé miesto dostal bulvár a senzácie. Riešenie problémov slovenského športu ostalo bokom. Stalo sa nepotrebným. Na vedľajšej koľaji sa ocitla etika a verifikovanie faktov. Mnohí v honbe za rôznymi kauzami a vymyslenými škandálmi si neuvedomujú, že terajšie aj budúce roky sa stanú raz dejinami. Preto by všetci mali pracovať a pôsobiť tak, aby sa historici na ich prácu pozerali s úctou a nie s pohŕdaním, ktorého sa mnohým ich vlastnou vinou už dnes mierou vrchovatou dostáva. Píšme pravdu nielen o súčasnosti, ale aj o nedávnej i vzdialenej minulosti, o veľkom význame výkonnostného aj vrcholového športu, aj o tých, čo reprezentovali a reprezentujú našu vlasť a tiež o tých, ktorí dokážu mladých ľudí prilákať do telocviční a na ihriská.“

„Popri bohatej a úspešnej kariére športového redaktora a publicistu máš za sebou aj neuveriteľne rozsiahlú spisovateľskú tvorbu, ktorá si celkom zaslúžene získala veľký obdiv a úctu.“

„Ako autor a spoluautor mám na svojej vizitke 25 kníh. Všetky o problematike športu. Najviac je ich z futbalu ale aj z histórie majstrovstiev Európy a sveta, z viacerých olympiád, rôzne životopisy a encyklopédie. Od roku 1954 do roku 1990 som napísal knihy o všetkých futbalových majstrovstvách sveta od Mníchova až po Mexiko a naposledy Taliansko 1990. Okrem toho vyšli moje knihy o olympijských hrách v Mníchove, Grenobli, Calgary, Lake Placidu. K najúspešnejším patrí Svet deväťdesiatych minút (dva diely) v slovenčine i češtine vo dvoch vydaniach v týchto rokoch v nepredstaviteľných nákladoch. Vyšla aj Encyklopédia športu ako jedna z prvých v Európe. Kniha Preslávili Slovensko (o našich olympionikoch), životopisy Stopér Popluhár a Ako som strieľal góly (Adamec), pripravené sú Pribilincove zlaté kroky. Za raritu považujeme vydanie dvoch kníh s J. Kšiňanom, Deväťdesiat belasých rokov (o Slovane) a Slovenský futbal (pre SFZ). Raritou sú preto, lebo sme ich napísali, keď sme prekročili hranicu osemdesiatky.“

Dlhé roky pôsobil v rôznych významných funkciách. Bol vždy príkladom v náročnosti na seba a zodpovedný nielen za výsledky svojej práce, ale aj za tvorbu svojich kolegov. Pri rôznych pracovných príležitostiach na pôde najvyšších telovýchovných orgánov, ktorých bol členom dokázal mäkkým gestom skrotiť výbuchy svojich kolegov a spolupracovníkov. Otvorený, rázny, dôsledný a presný, nepozná bočné žurnalistické chodníčky. Uplynulé roky vydávajú nielen plody jeho dlhoročnej mnohostrannej tvorivej a organizátorskej činnosti, šťastia v rodinnom kruhu, ale aj plody úprimných vzájomných priateľstiev, ktoré v časoch dobrých aj zlých stoja na pevných základoch.

Dokáže aj bojovať, ale nechce ubližovať svojim protivníkom, ani tým, čo mu niekedy krivdili. V novinárskej práci aj v každodennom živote vie, čo je prvoradé, užitočné a spravodlivé. Aj preto mal a má veľkú autoritu a úctu. Mnohí ju už dávnejšie vysoko ocenili v podobe rôznych vyznamenaní, medzi ktorými nechýba Novinárska cena Slovenského olympijského výboru, bronzové Olympijské kruhy a Cena Mira Procházku. Čas na spomienky uplynul veľmi rýchlo. Ohlásil, že roky preleteli a nasleduje ďalšia etapa každodenného žitia.

Na chvíľu sa ocitol v centre pozornosti najbližšieho okolia. Gratulácie a stisky rúk sa premenia na čas minulý a slávnostné chvíle pripomenú kvety vo vázach, darčeky od dvoch synov, vnúčat a ďalších najbližších. Telegramy, ktoré nezabudli poslať dlhoroční priatelia aj terajší kolegovia z redakcie novín Slovenský rozhľad, Svet športu i viacerí členovia Únie slovenských novinárov.

A práve v mene jej členov žičím nášmu jubilantovi len to najlepšie. Pokoj v duši a také pevné zdravie, aká je sila futbalovej mágie a trvalá láska k nej. S odkazom, že mnoho sa dá prežiť za osemdesiatpäť rokov plnohodnotného života. Avšak, ak sa všetko deje úsmevne, s nadhľadom, s patričnou dávkou príjemného humoru, potom aj po osemdesiatpäťke sa život nezdá byť záľahou, ale potešením. Potešením z užitočnosti pre tých ostatných.                               

                                                                                              Jozef Kuchár

                                                                        predseda Únie slovenských novinárov