Uplynulo veľa dní od vtedajšieho prvého apríla, keď mi známa rakúska novinárka telefonovala, že vo Viedni zomrel bratislavský rodák Hugo Portisch (*1927). Vedela, že pripravujem pre Slovenské pohľady text o jeho knihe spomienok Vždy to bolo vzrušujúce; knihy, ktorá sa začína spomienkami na Bratislavu a končí sa úvahou, aké cesty hľadať zo súčasnej krízy pri záchrane Európy... 

Hugo Portisch bol osobnosť. Nedá sa obísť. Pre generácie spred roka 1989 je to človek, ktorý formoval názory všade tam, kde dosiahlo vysielane rakúskej televízie, teda až kdesi za Trenčín. V čase, keď to bolo zakázané, strechy domov boli husto posiate anténami na príjem rakúskej televízie. Hugo Portisch bol azda pri všetkých veľkých medzinárodných udalostiach, hlásil sa vari odvšadiaľ. Dnes v čase internetu a sociálnych médií sa to zdá možno smiešne, ale vtedy v rozdelenom svete to bolo inak. Rakúsky rozhlas a televízia boli tak dlho v Bratislave na očiach priťahujúcim príkladom, až aj tu došlo, ale až v roku 2011, k spojeniu do jedného rozhlasovo-televízneho podniku. Funguje to, pravda, na rozdiel od viedenského zrastenca ORF, tu niet tej pozície, akú mal Hugo Portisch – bol vo funkcii šéfkomentátora ORF. To je asi v RTV: nepredstaviteľné, kým v ORF to bol prejav nezávislej žurnalistiky, na ktorú politické strany nemajú dosah. 

Portisch to dosiahol aj tým, že v šesťdesiatych rokoch odhalil, a tým znemožnil dohovor dvoch hlavných politických strán, ako si podelia všetky funkcie v rozhlase a televízii od hora dolu a dosadia tam svojich ľudí. 

Vytrvalo odmietal aj štátne vyznamenania s tým, že za každým je viac či menej nejaká politická strana, odmietal politické funkcie, návrhy na ministerské kreslá či dokonca kandidatúru na prezidenta s tým, že sa to prieči novinárstvu, že nezávislý novinár nemôže takto presadať. Ešte v jednom z posledných rozhovorov zdôrazňoval pre nové generácie potrebu overovať, dvoj-, trojnásobne verifikovať fakty, a keď ide o kauzy, nestavať sa do pozície prokurátora. 

Portisch zohral úlohu aj v zmene politiky a verejnej mienky, čo je pre nás ako susedov nezanedbateľné: Rakúsko vyšlo z porážky Nemecka v druhej svetovej vojne ako nezávislý štát, ktorý bol prvou obeťou Hitlerovej expanzie. Toto však neumožňovalo vyrovnať sa so skutočnou realitou rakúskej spoločnosti, a ani sa nevyrovnať so stratami státisícov ľudí, ktorí museli z Rakúska utekať alebo zahynuli. 

Jednoducho, Portisch nebol len osobnosť, bol priam inštitúcia! Pritom stále zdôrazňoval potrebu nezávislej žurnalistiky, pozíciu nezávislého novinára. Je jedno, či to z nášho pohľadu nie je do istej miery sčasti aj legenda. Faktom je, že dynamický štýl a schopnosť rozpovedať zložité udalosti medzinárodnej politiky výstižne, krátko a s pochopením pre radového poslucháča, dômyselný „preklad“ politiky do televízneho jazyka bol a zostáva ešte dnes strhujúcim príkladom, ako to robiť. Ako všade byť a vedieť to na krátkej ploche zrozumiteľne povedať. Bez ohľadu na politické názory azda každý profesionál aj dnes musí uznať jedinečnosť novinárskeho štýlu a azda aj okúsiť, aby bol neopakovateľný. 

V osobných spomienkach je milé, ako Portisch hovorí o Bratislave za čias, keď bola predmestím Viedne, ale zároveň mestom s vlastnými veľkými dejinami, o. i. ako korunovačné mesto. Samozrejme, nechýbajú spomienky na povestnú električku, ktorou sa chodilo do Viedne. Portisch ešte v roku 2015 pripomína: „Vždy, keď sa ma spýtajú, kde som sa narodil, a poviem, že v Bratislave, ľudia sú prekvapení a neraz to nechápu, ako keby medzi Viedňou a Bratislavou stále bola železná opona.“ 

Portisch spomína na malé mesto, kde boli tabule ulíc trojjazyčné, ako sa dalo chodiť kúpať na dnes nejestvujúce kúpalisko Lido na petržalskej, vtedy už nemeckej strane Dunaja, ako jeho otec z večera na ráno prišiel o zamestnanie v Pressburger Zeitung, keď Petržalku obsadili Nemci, a ako v roku 2012 sa v Univerzitnej knižnici konala slávnosť, na ktorej ako rečník pripomenul články svojho otca.