Nedávno uplynulo osemdesiat rokov od dňa, keď v USA zomrel slovenský politik európskeho for­mátu Milan Hodža (1878 - 1944). V Sučanoch, kde sa narodil na evanjelickej fare, si to pripomenuli rodáci. V septembri sa uskutoční vyhodnotenie tradičného celo­slovenského podujatia pre žiakov Hodžov novinový článok. Veď Hodža bol prvý, kto získal čestný doktorát zo žurnalistiky na brati­slavskej alma mater, dnes Univer­zite Komenského. V novembri sa v súvislosti s Hodžom v bratislav­skom Pálfiho paláci bude konať vedecká konferencia Osobnosti slovenskej politiky.

Milan Hodža nám zanechal pozoruhodné dedičstvo, pozoru­hodný životopis, výnimočné dielo. Zaň sa pokladá, ako to neraz pripo­mínali okrem iného aj SNN, štúdia Federácia v strednej Európe. Vyšla v roku 1942 v Londýne. A až v roku 1997 v slovenskom preklade. V sláv­nostnom štátnom akte v júni 2002 vládny špeciál previezol telesné pozostatky Milana Hodžu z Chicaga na Národný cintorín v Martine.

Z týchto dátumov vidno, s akým obrovským oneskorením si sloven­ská verejnosť osvojuje historickú pamäť. A nielen slovenská - jedna faktograficky najdôslednejšia vedecká práca týkajúca sa Hodžu vyšla v roku 1999 v rámci osobit­ného projektu pražskej Univerzity Karlovej. Len uvedenie prameňov a literatúry zaberá významnú časť, lebo „spracovanie činnosti tejto významnej osobnosti novodo­bej československej histórie bolo a stále zostáva veľmi náročné“.

Uvádzame to preto, aby bolo zrejmé, čo všetko dokázali za roky nazhromaždiť autori na tému, ktorá dala názov ich vedeckej štúdie - Hodža versus Beneš. Je to vzrušu­júce čítanie o spore o slovenskú „samobytnosť“. Toto slovo použí­val Hodža, ale napokon sa ujali iné výrazy. V spore s Benešom o schop­nosť „riešiť svoj štátny prob­lém podľa túžby a záujmu oboch národov, českého a slovenského ... vlastný snem znamená mnoho, nevyhnutnú politickú budúcnosť Slovenska, jeho verejnoprávnu

svojbytnosť v ČSR“. Hožda to okrem iného píše v decembri 1943 v rozsiahlej štúdii argumentov Benešovi, zástancovi unitárneho československého štátu jedného národa. Pripomína, že v rámci národnostného štatútu sa uvažo­valo dokonca o troch zemských snemoch - pre Čechy, Moravu a Sliezsko, ako aj pre Slovensko. Svet bol uprostred vojny, ale roz­hľadený Hodža zápasil o národ­nostný štatút s centralistom Bene­šom. Má koncepciu federácie pre strednú Európu. Cieľ? Aby federá­cia bola schopná čeliť tak soviet­skym, ako aj nemeckým záujmom.

Dnes, keď vidíme premeny na európskej politickej mape, je tiež, tak ako kedysi, zrejmé, že sa otvára možnosť posilnenia úsilia reformo­vať súčasnú Európsku úniu. Najmä nájsť rovnováhu medzi záujmami národných štátov a centralistickým úsilím orgánov EÚ.

Hodžov politický osud sa nám prihovára aj ako poučenie. Takmer tristo strán štúdie českých histori­kov nám umožňuje poznať do pod­robností aj metódy politického boja, rozhodne to nebolo ani v emigrácii v rukavičkách. A tak sa podarilo Benešovi odstaviť najprv Štefana Osuského, ktorý okrem iného pod­pisoval za Československo Trianonskú zmluvu (1920). A nazval ju tisíc­ročným vyúčtovaním s Uhorskom. „Vyúčtovaním podpísaným od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho slovenského národa.“

A politicky odstavil aj s podpo­rou slovenských diplomatov, pod­porovateľov Beneša, J. Papánka a V. Hurbana nakoniec aj M. Hodžu. Odstavený a vyradený Hodža v roku 1942 vydáva dielo o federácii v strednej Európe, dodnes poučný politický testament.

Na úplnom začiatku bola skupina nemaďarských politikov monarchie s jej štátnym katoliciz­mom, medzi nimi ani nie tridsiatnik evanjelik Hodža. Tvorili skupinu okolo následníka habsburského trónu, vypracovali návrh federalizácie monarchie. Aj s mapou návrhu federácie, kde je po prvý raz uve­dený i názov Slovensko. Mapa aj s fotografiami Hodžu je dodnes vystavená v rakúskom zámku Artstetten.

Tu je totiž pochovaný aj Fran­tišek Ferdinand d' Este zavraždený s manželkou v Sarajeve. A s ním „umrela“ aj úvaha perspektívneho budúceho cisára, nástupníka trónu, o federácii, ktorá mala po prvý raz uviesť na európsku mapu názov Slovensko.