„Prelínanie virtuálneho a skutočného sveta vytvára zdanie matrixu, v ktorom je hráčka vždy paňou situácie, bez toho, aby opustila svoju komfortnú zónu“

Tréner počas oddychového času zdôrazňuje:“Neklep loptou pred obrankyňou, prídeš o ňu!“ Prejde sotva pár sekúnd a hráčka urobí presne to, pred čím ju tréner varoval. Družstvo prichádza o loptu – detinská chyba na úrovni štátnej reprezentácie, inklúzia v priamom prenose! Nejeden starý kouč žasne, prečo tréneri našich hádzanárskych reprezentácií pôsobia pri „timeoutoch“ ako hanbliví autisti. Akoby sa báli, že niekto zo zverencov ich pošle do teplých krajín. Nemajú totiž – na rozdiel od učiteľov – špeciálnych asistentov, ktorí by im s mentálne labilnými jedincami mohli pomôcť a tak to skúšajú veľmi opatrne, aby nebodaj neporušili niekoho ľudské práva…

Slovensko v aplikovaní inklúzie nielen do výchovno-vzdelávacieho procesu dosiahlo svetový rekord – ľudí s mentálnym handicapom máme aj v najvyšších exekutívnych funkciách. Ale späť k hádzanej. Vicemajsterka sveta Mária Ďurišinová by sa takejto nedisciplinovanosti nikdy nedopustila. A to mohol byť tréner v súkromí u nej tým najnenávidenejším človekom. Na ihrisku však bolo jeho slovo zákonom! Nie preto, že je „JUDr“, ale predovšetkým preto, že vyrastala počas inej hierarchie hodnôt. „Pohodár“  Streicher nepriateľov nemá, ale v inkluzívnom prostredí konzumnej doby, keď hráčky chodia na šampionáty „užiť si to“ - čo im nejaký tréner má do toho pindať – sa môže aj roztrhať. Televízna komentátorka, bývalá skúsená prvoligová hráčka, vidí, že baby sa trápia, ale v snahe dievčatá povzbudiť, pri každej, len trochu vydarenej akcii nášho celku, nešetrí slovami ako „vynikajúce“ či „famózne“. Keby ju pritom omylom začul nejaký slepec, musel by si pomyslieť, že už sme majsterky sveta. Viem, že na úrovni MS je už „trpaslíkov“ čoraz menej, ale súper z Paraguaja, ktorý aj od Japoniek dostal nakladačku o 23 gólov,  by nám ani podľa prognóz tých najväčších pesimistov nemal robiť problémy skôr, ako niekedy okolo roku 2052…

Hráčka, ktorá sa nedisciplinovanosti dopustila,mohla radšej namiesto zlostného gesta, preklínajúceho celý svet, nahlas zakričať „som hlúpa“ a boli by to paradoxne tie najmúdrejšie slová, ktoré v zápase povedala. Viem, že chybu neurobila naschvál, ale táto situácia verne dokumentuje dnešný „prístup“ a najmä „koncentráciu“ hráčok na plnenie taktických pokynov trénera. Niekedy je celý ten rituál okázalého hecovania  sa pred zápasom príliš umelý na to, aby bol aspoň trochu úprimný. Na vine je často premiera marketingu, keď oveľa dôležitejší, aké veci skutočne sú, je „dojem“, ktorý zanechávajú, aby sa produkt dal lepšie predať. A niekedy je u niektorých jedincov len problém včas sa z virtuálnej skutočnosti digitálneho priestoru, v ktorom mnohí mladí „hybernujú“ počas väčšiny dňa, prebrať do tvrdej reality bežného, toho „smrteľného“  života. Prelínanie virtuálneho a skutočného sveta vytvára zdanie matrixu, v ktorom je hráč či hráčka vždy pánom(paňou) situácie, bez toho, aby opustil(a) svoju komfortnú zónu. Konfrontácia so skutočnou realitou býva niekedy krutá, sakramentsky krutá.

Pred MS som v titulku svojej priamej reči položil rétorickú otázku „Hodia rukavicu tristnej realite?“ Odpoveď si môže každý fanúšik dať sám. Aj cena útechy, ktorú ktosi honosne nazval „Prezidentský pohár“, zostala len vlhkým snom vedenia zväzu. Celok z Afriky bol evidentne nad naše sily. Nabudúce treba asi namiešať mix skromnejších, mysliacich hráčok a „drzejšieho“ trénera a nie naopak.

 Mne sa týmto článkom trochu uľavilo. Mnohí mi totiž vyčítajú, že veci zo slovenskej  hádzanej sa snažím vidieť príliš pozitívne a vraj mám tendenciu maľovať reálie   na ružovo. Dúfam, že som všetkých presvedčil o opaku. Som úprimne rád, že som to stihol skôr, ako „establišment“, ktorý nám tu dnes vládne, začne za takéto príspevky  zatvárať publicistov do basy.

Autor je publicista a bývalý reprezentačný i bundesligový tréner hádzanej