Parkovanie

Keď nemocnice spoplatnili parkoviská ozvali sa najmä pacienti, ktorým  takto zdražel pobyt u lekárov. Nepomohlo. Ako obyčajne nemocnice zaujali postoj „mŕtveho chrobáka“. Pacientom tým odkázali, že majú ich obavy „na háku“. Aby som bol spravodlivý, našli sa aj výnimky – napríklad umožnili parkovať na parkoviskách pre rezidentov, alebo aspoň prvú hodinu nespoplatnili. Takýchto ústretových krokov však bolo ako šafranu. Tvrdili, že spoplatnené parkoviská prinesú do rozpočtu nemocníc peniaze, za ktoré môžu zlepšiť služby. Lenže zmluvy so súkromnými spoločnosťami priniesli peniaze najmä prevádzkovateľom parkovísk (a možno i tým, ktorí za nemocnice zmluvy podpísali), ale nemocnice majú stále diery v rozpočte. A služby? Nie, že sa nezlepšujú – sú čoraz horšie.

Medzi požiadavkami protestujúcich sestier sa objavila aj požiadavka na parkovacie karty. Takže aj personál nemocníc má problémy s parkovaním. Možno poviete, že hovorím o maličkosti v porovnaní s celkovým stavom zdravotníctva. Ale vo fungujúcom mechanizme záleží na každej jednotlivej súčiastke, keď chceme aby jeho výkon bol spoľahlivý a bezporuchový. Nestačí, keď je spokojný riaditeľ a jeho námestníci. Pre pacienta je oveľa dôležitejšie aby nebola frustrovaná sestra, ktorá ho ošetruje a lekár, ktorý ho lieči. A k tomu prispieva aj taká „maličkosť“ ako je možnosť jednoducho bez stresu zaparkovať a prísť do práce pozitívne naladený.

Osobná zodpovednosť?

Aktivisti spustili kampaň Hráme o veľa. Chcú zmeniť náladu ľudí, ktorí sú presvedčení, že voľby nie sú dôležité, že nemajú koho voliť alebo,  že všetci politici sú rovnakí. "Skúsime s touto náladou niečo spraviť a spolu so známymi osobnosťami chceme ľuďom vysvetliť, že tieto voľby sú dôležité, lebo veľa vecí záleží práve od politiky," povedal Martin Vavrinčík, spoluiniciátor kampane. Podľa iniciátorov sú voľby hlavnou príležitosťou prevziať osobnú zodpovednosť za osud Slovenska, vyjadriť názor na politické dianie a ovplyvniť ho. Má to jeden háčik (vlastne hák!). Politik po vstupe do parlamentu sa stáva človekom s inými názormi ako mal pred voľbami. Necíti zodpovednosť  voči svojim voličom, takže akú osobnú zodpovednosť za osud Slovenska môže volič prijať?  Podľa jedného publikovaného  výskumu zabúdanie spôsobuje prechod dvermi. Vyberieme sa pre niečo do druhej izby a zrazu si nevieme spomenúť prečo sme  tam išli. Výskumníci aj odborne popísali prečo sa tento jav vyskytuje. Možno by ich bolo treba požiadať, aby preskúmali vstupné dvere do parlamentu. Pretože tie vyvolávajú u poslancov obzvlášť silné príznaky zabúdania.

V parlamentných laviciach sedia desiatky poslancov, ktorí sú v politike už viac ako 20 rokov. Po celú dobu pred každými voľbami sľubujú (okrem iného) ako zlepšia zdravotníctvo a školstvo. A hľa, aj pred týmito voľbami sú tieto dva rezorty hlavnou témou kampane. Všetci „ostrieľaní politici“, o ktorých hovorím už za uplynulé obdobie boli striedavo vo vláde i v opozícií ale školstvo a zdravotníctvo  ide naďalej dole vodou. Koho,  z takmer 3000 kandidátov rozdelených do 23 strán, si teda vybrať aby som mohol „niesť osobnú zodpovednosť, ku ktorej ma nabádajú aktivisti? Ostrieľaných harcovníkov, alebo mladých nových politikov? Ale veď aj tí, o ktorých hovorím boli dvadsať – tridsať roční keď vstupovali do politiky. Všetko to boli „nové tváre“, a kam nás dostali?

"Určite bude každý z nás voliť inú stranu a iných ľudí, ktorým dokážeme stále dôverovať, ale voliť pôjdeme všetci s pocitom, že pre lepšie Slovensko sme urobili občianske minimum," deklarujú aktivisti. Bohužiaľ iba minimum, bez možnosti počas volebného obdobia vplývať na zvoleného poslanca aby robil to čo sľúbil a prečo som ho volil. Ako občan si musím počkať na čas pred ďalšími voľbami, kedy mi poslanec vysvetlí ako veľmi chcel, ale... a aby mi opäť sľúbil, že ak ho zvolím urobí všetko pre to, aby...aby mohol ďalšie štyri roky hrať hru, v ktorej je občan až na konci jeho snaženia.

Voda

Slovensko bude musieť pred Európskou komisiou obhájiť, prečo od roku 2014 ústavne zakazuje vývoz vody do zahraničia. Poslanci Národnej rady SR schválili ešte v októbri 2014 novelu ústavného zákona o zákaze vývozu pitnej vody...  -  zákaz vývozu pitnej vody okrem spotrebiteľských balení a na humanitárne účely sa však nepozdával poľskej firme, ktorá mala záujem čerpať vodu z vodného zdroja na Slovensku a plniť ju do plastových fliaš až na poľskej strane. Vláda poľskému predajcovi balenej vody odkázala, že mu nebráni so slovenskou vodou podnikať. „Môže to isté urobiť na slovenskej strane, urobiť tu pridanú hodnotu, zaplatiť z toho dane, zamestnať ľudí. V tomto ju (poľskú firmu) dokonca aj podporíme,“ vysvetlil Žiga. Spôsob ako chce podnikať poľská firma sa podobá využívaniu nerastného bohatstva kolónií v minulom a predminulom storočí. Je toto  spôsob podnikania,  ktorý chce zaviesť Brusel v Európskej únii?