GLORIA ET HONOR ET PAX OMNI OPERANTI BONUM (Sláva, česť a pokoj čakajú na každého, kto koná dobro.)

Raz som počul túto vetu: „Jediná vec, pre ktorú strácam trpezlivosť, je kalendár – každé ráno v ňom prehadzujem takmer 75 rokov list, a to je na môj vkus veľmi rýchlo.“ Neviem či je to pravda, ale od jubilanta, ktorého si nesmierne vážim, pre zmenu už roky, evidujem výroky aj takého obsahu:

„Človek ešte nie je chytrý preto, že má veľa nápadov, podobne ako nie je generál dobrým generálom len preto, že má veľa vojakov...“ Keď vám to povie plukovník, rozmýšľate. A keď si k tomu pri príležitosti osláv jeho sedemdesiatych narodenín prečítate z dielne pracovníkov Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici napríklad tieto riadky:
„Preslávil sa ešte v dorasteneckom veku športovými výkonmi v rôznych športových odvetviach, kým sa „nenašiel” v kráľovnej športov, ľahkej atletike. Postupne sa prepracoval na slovenského a československého reprezentanta a rekordmana vo viacboji a v behu na 110 m cez prekážky. Takmer stošestnásťkrát štartoval v reprezentačnom drese, z toho dvadsaťkrát na medzištátnych atletických stretnutiach. Športu ostal verný aj po skončení aktívnej pretekárskej činnosti. Ako tridsaťročný začal svoje pôsobenie v Armádnom športovom klube v Banskej Bystrici, kde pôsobil v rôznych trénerských a riadiacich funkciách nasledujúcich 30 rokov. V desaťročí 1990-2001 bol veliteľom AŠK Dukla Banská Bystrica, ktorý sa aj jeho zásluhou stal základom reprezentácie Slovenska v siedmich športových disciplínach. Zaslúžil sa o rozvoj materiálnej základne klubu výstavbou tartanovej dráhy a rekonštrukcie banskobystrického štadióna, strediska zimných športov na Králikoch a ďalších zariadení. Je nositeľom titulu Majster športu, Zaslúžilý tréner a mnohých ďalších ocenení a vyznamenaní v oblasti športu. Aktívne sa zapája do verejného života, štyri funkčné obdobia bol poslancom Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici. Do rodnej Čadce sa rád vracia najmä pri príležitosti najväčšieho atletického podujatia- Kysuckého maratónu, ktorému venoval putovný pohár pre víťaza. Doposiaľ je aktívny najmä v olympijskom hnutí a vo vedení reprezentácie vo vodáckych športoch, kde naši reprezentanti dosahujú najlepšie výsledky na svetových a olympijských súťažiach“...

Mňa po prečítaní týchto riadkov, vzhľadom k tomu, že som o ňom v knižnej prvotine o histórii Dukly Banská Bystrica, ktorá vyšla pod titulkom Naša Dukla pod Urpínom na stranách 88 – 91 okrem iného napísal: „ Patrí medzi pozitívne mysliacich a konajúcich ľudí. Kým negatívni ľudia sú psychickí vampíri, prilepia sa na každý povrch, cicajú ho ústami pažrvého dojčaťa, pozitívni ľudia sa neživia krvou, ale psychicko – duchovným elixírom. Akumulujú v sebe energiu. Majú jej prebytok. Môžu z nej dokonca rozdávať. Medzi takých patrí aj rodák z Čadce, v rokoch 1990 – 2001 veliteľ Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bytrica, plk Ivan Čierny.“ - hneď napadlo, čo o ňom prezradiť čitateľskej verejnosti teraz. V čase jeho osláv prekrásneho životného jubilea, 75 rokov života. Aktívneho, vyšperkovaného ľudskosťou preto, lebo dokázal sa pozitívne posúvať po zdolávaní aj tých najťažších životných prekážok. Čo napísať teraz, keď som z pera renomovaného atletického odborníka z oblasti slovenskej žurnalistickej tvorby, Mariána Šima, prečítal pred chvíľou v premiérovom vydaní slovenského farebného štvrťročníka Atletika aj tieto riadky:
„Narukoval do pražskej Dukly, ale napokon ho odvelili do Hraníc. Mala to byť len prestupná stanica. Aj bola, ale v inom zmysle. Stamodtiaľ ho poslali do poddôstojníckej školy a keď ju skončil a dožadoval sa pokračovania atletickej kariéry, poslali ho do Dukly Lipník Po návrate z vojny sa rozhodol navigovať sa sám. Třinec vtedy zakladal silný oddiel a keď ho oslovil, nezaváhal. Z Čadce to mal 30 kilometrov. Pomohol mu do prvej ligy, behal zaň nielen prekážky, ale tiež šprinty, ba skákal aj do diaľky. „ Do atletiky som bol zbláznený“ vraví.

„Fujavica vtedy porúcala mantinely na prírodnom čadčianskom klzisku a ja som ich poskladal, naimitoval rovinku a na nej trénoval. Keď som prišil pred Európskymi halovými hrami 1967 do Prahy, tréner Láznička vyvaľoval oči. – A ty si kde behal? V prírodnej hale, odvetil som.“ Premiéru zažil na belehradských ME 1962. Nevydarenú „ Ivan, čo ti je, čo si taký skleslý“ dobiedzal doňho chýrny televízny komentátor Karel Mikyska. Nakoniec sa mu priznal:
„Nedávno nám s manželkou a dvoma deťmi konečne pridelili byt, a keď sme sa doň nasťahovali, začal sa mi šéf bytovej komisie v Čadci vyhrážať, že nás deložuje. Mikyska to povedal v priamom prenose a po návrate vysvitlo, že človek blufoval, lebo chcel úplatok.“ A to aj dnes sa vraví a príklady nasvedčujú, že neobmedzená moc zvádza panovníka tak samozrejme ako mladíka víno a ženy, sudcu úplatky, starca lakota a ženy. Sám jubilant na dátum skorého narodenia však vie zareagovať tiež vtipne. Pri jednej príležitosti mi raz povedal:
„Najkrajšia mladosť je mladosť ducha vo chvíli, keď už nie sme mladí.“ A keď som dobiedzal, či len prostredníctvom úplatkov sa bude vždy dostávať pomoci druhým, skonštatoval aj toto: „Jozef, už Mark Twain povedal: Najistejšie miesto, kde nájdeš pomocnú ruku, je na konci tvojho ramena.“

Ďalšia úžasná životná pravda. Tých právd zrealizoval dnes sedemdesiatpäťročný PaedDr. plk. Ivan Čierny, vysoký dôstojník v armáde, aj keď vo výslužbe, množstvo. Keďže som s ním približne v rovnakom období prišiel do Dukly Banská Bystrica, mal ho možnosť roky spoznávať zblízka, neskôr viac zboku a ústneho podania jeho podriadených, dovolím si tvrdiť: Dnes by to bol potrebný veliteľ pre nevýraznú Duklu s niekoľkými výraznými individualitami svetového športu. Rozhodne by bol potrebným športovým generálom armádneho športu. Aj preto som si dovolil do už spomínanej knižky pod titulkom: „Desať rokov na veliteľskom mostíku“ už vtedy, v 2007 roku napísať túto poetickú ódu:

Je životopis Dukly v niečom prihorký?
Že šliapali sme zavše aj svetlú stránku mince?
Hej, hľadeli sme športom na vysokánske pahorky,
Bo nemohli a nechceli sme robiť inšie.

Z civilu často podaktorí tvrdili, že nie sme prítulní,
Vraj nežičíme slávy ostatným ani za mak!
My zdobili sme Duklu, republiku titulmi
A nenechali, aby z nás bol fackovací panák.

Dnes stále nevieš, že Dukla dala vlasti dar?
Že tvrdo kráčala k výšinám, dala kus života na oltár?
To chce sa mi povedať v deň jubilea, hneď zrána.
Štyridsaťročnica Dukly je tu, Dukla je zdravá
A nie kýpeť či samá rana.
Dukla je naša – slovenská a nie samozvaná!

Ak sa o méty najvyššie na veliteľskom mostíku niekto najviac zaslúžil, bol to práve dnešný jubilant. Človek, ktorý uzrel svetlo sveta 9.apríla 1938 v Čadci. Človek, ktorý sa narodil v zamení barana. Nuž a baran má v sebe pod vplyvom planéty Mars značnú silu, životnosť, túžbu byť prvý, presadiť sa. Rozhodnosť, bojovnosť, vodcovstvo sú silné vlastnosti, ktoré dostal do vienka. Do každej činnosti spontánne vnáša veľkú dynamiku, dravú odvahu, impulzívnu vášnivosť a optimizmus. Otvorene a priamo uplatňuje túžbu po presadení sa. Vždy jedná úprimne a veľkoryso. Detailmi sa nezaťažuje.. Táto schopnosť nezľaknúť sa, teda vodcovská povaha, práve barana privádza na pole priekopníkov nových myšlienok a reformátorov. Inštinktívne a s ohnivým podnikateľským duchom zapáli iných pre naplnenie odvážnych cieľov.

Ťažké prekážky sú pre neho výzvou, ktorú treba zdolať a radšej si popáli prsty, ako by sa vzdal. a rozhodnosť ho predurčuje zastávať vedúcu úlohu, ale môže ho viesť aj k presvedčeniu o svojej neomylnosti a vtedy môže zažiť sklamanie. Z každej porážky sa vďaka oddaným priateľom, ktorí pri ňom stoja v dobrom aj zlom, veľmi rýchlo spamätá. Váži si duševnú spriaznenosť podobných ľudí viac ako pokrvné príbuzenstvo. Temperament, aktivitu, silu uplatňuje aj na poli vzťahov. Keď partner ešte len váha, on už koná. Kto jubilanta dobre pozná, môže mnohému z napísaného skutočne veriť. Tí, ktorí jubilanta nepoznajú by azda chceli vymenovať tituly a prvenstvá, ktoré získal ako atlét, ocenenia, ktoré dostal za svoju úžasnú odbornú a profesionálnu prácu na poste riadiaceho či dobrovoľného pracovníka na špičkových postoch v slovenskej telovýchove. Mnohé sú však obsiahnuté v materiáloch, ktorých názvy som si dovolil citovať.

Domnievam sa, že zaujímavejšie bude citovať jeho vzťah k našej histórii, nielen športovej, ale aj tej, ktorá napovedá o období fašistickej poroby a vymanenia sa z nej. Sám o tom hovorí: „ Mali sme mnohých športovcov, ktorí sa zúčastnili či už statočných bojov v II. svetovej vojne, alebo v Slovenskom národnom povstaní. Viacerých z nich som osobne poznal, vážil si ich, komunikoval s nimi. Živel tragický v dejinách slovenských, ale aj športových predbieha často epický. Avšak história nepozná tragédie bez viny. Zdá sa mi, že dejiny, ktoré som spomenul i nespomenul, nie sú vždy spravodlivé. Pokuta býva aj v športových dejinách nie raz väčšia než vina. Preto som zástancom toho latinského v živote: GLORIA ET HONOR ET PAX OMNI OPERANTI BONUM - Sláva, česť a pokoj čakajú na každého, kto koná dobro. Bodaj by tomu, konečne tak bolo.“