Ako sa vyvíja uvažovanie za našimi hranicami? Prevláda tvrdenie, že kríza koronavírusu „zmení niektoré základné predpoklady, na ktorých je založená Európska únia“. Tvrdí to aj politológ Ivan Krastev v analýze Sedem ponaučení z globálnej krízy. Autor je z liberálneho inštitútu v Sofii, no nie je na periférii, ale stal sa najcitovanejším politológom v európskych médiách. Okrem iného konštatuje, že koronavírus zvýši príťažlivosť autoritárskych praktík, ako to predviedla Čína, ktorej „schopnosť počas krízy bola pôsobivá“.

Ak necháme bokom najnovšie plamenné prejavy maďarského predsedu vlády Viktora Orbána, názor, že treba vytvoriť priestor na uvažovanie o inej, inakšej Európe, že je to nevyhnutné, zaznieva aj v Rakúsku. Dokumentuje to politologička Ulrike Guérotová z Dunajskej univerzity v Kremsi. Ako hosťa na túto tému si ju vybralo celonemecké verejnoprávne rádio...

V bezbariérovo prístupnom českom prostredí sa na rozdiel od našej verejnej diskusie a politiky rozvinula iná debata. Debata o tom, že „pokiaľ má mat’ demokratická politika šancu, je potrebné rehabilitovať pojmy ako národ, štát a hranice“.

Je to názor politológa Petra Druláka a sociológa Jana Kellera. Profesor Keller, moravský univerzitný ľavicový sociológ a environmentalista, je roky známy ako prenikavý analytik, svoje vedecké a komentátorské pôsobenie posilnil päťročným mandátom v Európskom parlamente. To mu umožnilo prenikavé glosovanie bruselských pomerov.

Kým Ivan Krastev sa vydal na cestu analýzy súčasného kapitalizmu ako dohasínajúceho svetla liberalizmu, vedno s americkým autorom komentátorom New York Times Keller postavil pôvodnú českú koncepciu s Drulákom, nazvali ju potrebou „konzervatívneho socializmu“. Zhodne konštatujú, že „väčšina klasického proletariátu sa integrovala do trhovej spoločnosti a bez ideologických predsudkov prijala vzorce konzumu“. Radikálne liberálna ľavica v tejto situácii prichádza s niečím, čo sa dá nazvať kultúrna revolúcia, namiesto sociálnych otázok vyzdvihuje otázky tela, sexuality. Nových sociálnych partnerov namiesto robotníkov si našla v menšinách, migrantoch a skupinách žijúcich na okraji spoločnosti. Namiesto plnohodnotnej práce, ktorej nie je dostatok, ponúka ľuďom „právo na odlišnosť“. Ľavicoví liberáli by si „nemali nič nahovárať, k spochybňovaniu národa, k rušeniu hraníc a k démonizácii národa nedošlo preto, aby sa naplnila túžba po všeľudskom bratstve, ale z iniciatívy nadnárodného kapitálu, ktorý rušením bariér obrovsky zvyšuje svoje zisky“.

V rozsiahlej argumentácii sa spomínaní autori dovolávajú o. i. rehabilitácie pojmu národ preto, že národ je založený na prirodzenej solidarite, tiež na rešpekte k autorite štátu, spoločenskej súdržnosti, prirodzenom vlastenectve, patriotizme a tradičných mravoch. Ale i na obozretnosti k spoločenským inováciám a novoprichádzajúcim.

Autori sa hlásia k strednej Európe, okrem Vyšehradskej štvorky zahrňujúcej aj Rakúsko, časť Nemecka a časť Balkánu, lebo „všade tam možno nájsť socialistickú tradíciu“. Európa ako prirodzené spoločenstvo národov so spoločnými historickými tradíciami „je oveľa širšia ako dnešná Európska únia a jej liberálni predstavitelia“. Globalizácia vyhrotila nerovnosť natoľko, že to presahuje medze, preto sa konzervatívny socializmus môže stať protiváhou k populizmu, čo liberalizmus nedokáže.

Václav Klaus s uznaním ocenil, že „konečne je téma na diskusiu“...