Nasledujúci text z pera Gabriela Zelenaya je veľmi aktuálny aj v súčasnom období, keď v našej krajine vládne veľká spoločenská, politická a ekonomická kríza.

Prestávame mať aj na chlieb každodenný

Aký náramný morálny prevrat sa udial v našej spoločnosti, potomkov krajiny svätcov Cyrila a Metoda, ktorí ohromnému kusu Európy priniesli kresťanskú vieru a jej desať Božích prikázaní. Aj to, ktoré znie: NEZABIJEŠ! Žijem dosť dlho pod Tatrami, aby sa mi zo správy, ktorá v pondelok preletela našimi krajmi, nezakrútila hlava. Hovorila: „Jedinou ranou nožom usmrtil Viliam O. z Bánoviec svoju bývalú manželku.“ Za posledných desať rokov bol zaevidovaný na Slovensku neuveriteľný počet 965 vrážd, čo znamená, že každý tretí deň bol spáchaný tento ohavný čin! A ako vyzerá správa o odsúdených vinníkoch? Za mrežami je iba 15 vrahov! Otrasné čísla a otrasné skutočnosti. 

Nemožno vymenovať všetky dôvody a pohnútky, ktoré viedli predtým radových občanov k tomuto najohavnejšiemu skutku. Aspoň jeden, viac ako markantný. Moderná doba priniesla do života celej pospolitosti obraz spojený so zvukom, nazvaný televízia. Stala sa doslova učiteľkou a návodom, počnúc deťmi, ako sa vyrovnávať aj s malichernými nezrovnalosťami a ukrutnou reakciou. Násilím v každej podobe. Orgány, ktoré majú sledovať a usmerňovať vysielanie, čušia. Pravda, formálne sa objaví akési upozornenie, že program nie je vhodný pre mládež, ale to je len malý záblesk, tieň, na ktorý nikto nereaguje. Sledovanie kriminálnych príbehov sa stalo náplňou voľných chvíľ. Stratili sa napríklad hry detí, ktorými sme si krátili popoludnia jarných dní, aké priniesla už zobúdzajúca sa príroda v Bratislave. Kto z detí by vedel odpovedať na otázku, čo je víčík, teda vrtiace sa drievko poháňané bičíkom? Alebo pravidlá hry dopravenia farebnej guľôčky z hliny do podpätkom urobenej jamôčky? Aj hry s handrovou loptou či schovávanie sa pred hľadajúcim priateľom, alebo naháňačky plné zdravého pohybu, ktoré v ničom nepodporovali zlo. Naopak. Lenže dnes aj hračky sú verné kópie vražedných zbraní. Dokonca aj v malom obchodíku pri rušnej zastávke električky, niekoľko krokov od Centrálneho trhoviska na Miletičovej ulici v Bratislave ponúkajú krásne napodobeniny „kalašnikova“, teda samopal za 480 korún. Túžený dar je prvým stretnutím chlapčeka so zbraňou, ktorá je dnes vášňou veľmi mnohých dospelých mužov. Takéto hračky priamo stvárňujú vedomie byť „chlapom“.

Včera mi rozprávala dobrá známa, ako ju navštívila priateľka „okrášlená“ modrinami a podliatym okom. Rozprávala, ako ju v sobotu napadol – a nie prvý raz – bývalý manžel, s ktorým ešte býva v spoločnej domácnosti a arogantne sa jej vyhrážal nožom. Možno mal v žilách trochu viac alkoholu ako 1,8 promile, ktoré pri skúškach zistili násilníkovi v Bánovciach, vďaka čomu sa jej podarilo vybehnúť z bytu a požiadať na policajnej stanici o pomoc. Neposadili ju ešte do kresiel prijímacieho salóna, aké zriaďuje v úradovniach veliteľ represívnej moci minister Palko, ale ju prijali postojačky, ako je zvykom. Zaujímavá bola reakcia službukonajúceho policajta. Len pokrčil plecami. Neodpustil si však odpoveď na poznámku: „predsa máte ochraňovať týrané ženy!“ –  „To bolo, milá pani, len predvolebné heslo politikov!“ 

Zle je so slovenskou spoločnosťou. Vraždy, samovraždy (o počte ktorých sa zaťato mlčí) sú totiž výsledkom chybnej výchovy mládeže a dokladom biedy vyše pol milióna nezamestnaných a milióna a tristotisíc dôchodcov, ktorí jednoducho už nevidia inú možnosť vysporiadať sa s problémami, ktoré ich gniavia, ako skončiť trápenie so životom aj za cenu samovraždy, alebo pobytu za mrežami. Mnohým totiž už neostávajú peniaze ani na základné jedlo. 

V sobotu som si bol obzrieť bratislavský centrálny trh. Medzi stánkami nechodila ani polovička Bratislavčanov, pre ktorých bolo roky toto miesto stretávaním sa s priateľmi. Búdy s občerstvením poloprázdne a netrpezliví predavači zrakom beznádejne volali kupcov. Zastavil som sa pri stánku s peknou ponukou textilu. Majiteľka a predavačka v jednej osobe mi povedala: „Včera som celú noc preplakala. Za celučký deň som nepredala tovar ani za jednu korunu. Z čoho mám žiť a platiť poplatky za nájomné a dane?“ 

Taká je pravda a nie rečičky akýchsi zahraničných ratingových spoločností. Z hry totiž vypadli dôchodcovia, ktorým vláda zvyšovaním cien a poplatkov prakticky znižuje dôchodky. Už nemajú ani na patričný kúsok chleba. V Seredi mi podnikateľ a skvelý pekár František Kubovič, od ktorého produkty z múky pre ich kvalitu kupuje široké okolie, povedal, že denne pečie o dvesto „štriciel“ chleba menej, ako ešte donedávna. Ľudia šetria už aj na tom, za čo sa modlíme. Aby nám dal Pán chlieb náš každodenný. Koaličná rada sa hodiny handrkuje o tom, kto koho odpočúva a kto bude viesť tajnú službu, sústredenú na ich osobnú ochranu a nie na zabezpečenie pokojného, bezpečného a dôstojného života, čo by malo byť prvoradou snahou vládnucej kasty politických špičiek.