Jeho život bol taký činorodý a obsažný, že sa nedá vtesnať do žiadnej knižky. Dožil sa veku, keď takmer všetci jeho rovesníci oddychovali, užívali si dni pokoja a nemuseli denno-denne zápasiť s problémami a témami, ktoré aktívna novinárska práca prináša. Nepoznal čas ničnerobenia. Chcel byť užitočným. Potvrdzoval to vo svojich glosároch na stránkach denníka NOVÝ DEŇ. Dokumentuje to aj nasledujúci glosár pod názvom: Stisnutie ruky umocňuje priateľstvo

Koncom týždňa a vlastne celý týždeň som mal možnosť si overiť pravdivosť konštatovania: „Nie je návšteva ako návšteva.“ Posledné roky sa stalo bežným vtrhnutie do domácnosti a narušenie odpočinkovej siesty televíznymi moderátormi, ktorí podľa priania členov vládnej moci určujú, kto môže, musí alebo bude vo veľmi lukratívnom čase hosťom v rodinách. Riadenie štátu posledné roky túto možnosť bohato využíva. Posiela v diskusiách presviedčať o svojej úradnej pravde inštruované osoby, akými slovami majú argumentovať, aby dali za pravdu pánom moci.

Nebolo tomu ináč ani posledné dni. Dve háklivé kauzy, ktoré pulzujú medzi národom, bolo treba dať do „patričnej“ roviny. Bol to už týždne neutíchajúci harmatanec odpočúvania koaličného poslanca Pavla Ruska, ktoré sa rozšírilo už aj na iné subjekty. V dvoch reláciách sa mal „vyzuť“ zo zodpovednosti a viny nikto iný, ako sám pán minister vnútra Vladimír Palko (KDH). Rovnako v talkshow Milana Markoviča, ako aj v relácii Na telo vkĺzol do polohy jeho „slávneho“ predchodcu Ladislava Pittnera, ktorý večerníčkami dlhé mesiace zabával verejnosť. Veru, kedysi slávna rozprávkarka rozhlasu Teta Hela by bola mala v obidvoch pánoch vážnu konkurenciu. Prakticky najmocnejší muž štátu, pred ktorým sa u nás trasie každý, okrem mňa, ktorý v osemdesiatke môže povedať verejne, že by naozaj nemal vystupovať pred verejnosťou bez dokonalej znalosti a pripravenosti, ak takéto čosi by mal vôbec robiť! Moc je náramne háklivá a nebezpečná hra a ako chutí, veľmi pravdivo napísal Ladislav Mňačko. Jej áno-áno a nie-nie by malo mať čírosť diamantu. Takú, ako má pravda, že dvakrát dva sú štyri. V jeho vystúpeniach nie všetko odznelo, ako malo. Aj keď mu na plukovníka povýšený Markovič zametal pod nohami smeti a posúval pod doktora Soboňu, ktorý nemal veľkú možnosť, aby ich mohol hodiť do koša.

Ešte surovejšie vyznelo oboznamovanie občanov s inou nesmierne citlivou a zložitou kauzou, ktorá už dostala viac ako neprípustné rozmery v najkurióznejšom procese slovenskej justície – súboj ministerstva spravodlivosti, v ktorého farbách vystupuje ako „utajený“ žalobca Juraj Majchrák, ako rektorus diaboli proti Štefanovi Harabinovi. Inšpirátori tejto neslýchanej „zábavy“ režírovanej Danielom Lipšicom (KDH) išli tak ďaleko, že sa rozhodli nedodržať ani základný zákon diskusie. Zatiaľ čo „obžalobca“ mohol obhajovať vládny názor v dvoch reláciách, Harabin nedostal možnosť vyjadriť svoj názor ani v jednej. Čudný zvyk novej demokratickej justície. Vlastne ani nie pre toho, kto sleduje priebeh politického šikanovania Ivana Lexu všetkými v demokracii neprípustnými prostriedkami. Veď na jednej strane Ústavný súd vyhovel žalobníkovi sudcovi Kohutovi a zistil, že nemal rovnaké práva pri voľbe Sudcovskej rady ako jeho súper Harabin, ale pritom Harabin nemal rovnaké podmienky reagovať na všeličo vyjadrené mužom moci proti jeho osobe, keď sa na obrazovke nemohol ani ukázať. Vládny „prokurátor“ neraz opakoval slovo etika. Rytieri minulých storočí, ktorí boli za ich éry aj sudcami, v súbojoch sa prísne riadili nepísaným zákonom cti. Keď v súboji jeden z bojujúcich o život vyrazil protivníkovi z ruky meč, zvolal: „Ctihodný nepriateľ, zdvihni zo zeme svoju zbraň!“ Takúto možnosť Harabin v justičnom súboji nedostal. A tak pravdu mohol mať iba jeden, ktorý „presviedčal“, že vraj nejde o úmysel zlej vôle. Pred národom však neuspel. Z jeho tvrdení príliš trčali rožky zaujatosti a pomsty.

Ale dosť o vystúpeniach nepríjemných hostí. Bol som svedkom aj celkom „opačného garde“. Návšteva, ktorá keby sa udiala komukoľvek, hovoril by o nej celý život. V nedeľu po relácii Na telo sa otvorili v Dubnici na Bottovej ulici dvere bytu Ing. Milana Staňa, ktorý akurát začal s priateľmi oslavovať okrúhle narodeniny. A prišiel gratulant, ktorého by privítal s otvoreným náručím nejeden Slovák, Vladimír Mečiar. Tiež stisnúť ruku jubilantovi a popriať zo srdca zdravie a šťastie. Prišiel k jednému zo statočných členov HZDS-ĽS, straníckej včeličky trenčianskeho regiónu. Vôbec nie na minútu. Dve hodiny v družnej besede sme si z mosta do prosta vymieňali názory o udalostiach, ktoré sú témami dňa. Preberali sme prakticky všetky najdôležitejšie. To bolo čosi iné, ako nám ponúkla obrazovka. Chlapsky, náramne srdečne, korektné a pravdivé vyjadrenia predsedu dokázali vecne oponovať aj potvrdzovať, či vysvetľovať nadhodené otázky. Zložité, ale jeho ústami ozrejmené detailmi. Ako dobre by bolo, keby sme sa vrátili k priateľským osobným návštevám, takým bežným a samozrejmým v minulosti, v rámci ktorých by sme si povedali a vyjasnili, čo máme na srdci a v duši.