Výnimočná osobnosť slovenskej žurnalistiky, komentátor, publicista a populárny rozhlasový reportér v rámci svojej dlhoročnej tvorivej práce sa prezentoval aj ako úspešný glosátor. Vo svojich glosách pohotovo reagoval na rôzne udalosti v spoločnosti aj na slovenskej politickej scéne. Mnohé sú aktuálne aj dnes.

Nekonečné čakanie na spravodlivosť

Hrôza musí chytať každého občana pri počúvaní správ rozhlasu, televízie i pri čítaní tlače z bezradnosti, s ktorou sa stretávame na každom kroku. Nebolo to ináč ani začiatkom týždňa, keď – čo správa, to dokument, vakom právnom závoze sa Slovensko a jeho obyvatelia ocitli. Chaos v napĺňaní od toho najsilnejšieho, Ústavy SR až po obyčajné zákony, ktorých nedodržiavanie je však rovnako trestné. Dá sa dajako brániť? Poriadne NIE nasadil aj pán minister spravodlivosti do hláv nás všetkých, keď vyhlásil, že vybral dvadsať sudcov, čo nevyužívajú pracovný čas a nesúdia. Hádam tento, v našom súdnictve ešte nezaznamenaný krok, urobil po vyhlásení svojho „šéfa“ premiéra Mikuláša Dzurindu (SDKÚ), ktorý sa dal počuť, že nie je možné už tolerovať prieťahy na súdoch, ale že o takých nič nevie. Čudné oznámenie z úst riadiaceho člena kabinetu, ktorý vo svojich vystúpeniach zdôrazňuje slová „ja som rozhodol...!“ Naozaj, pre koho? Pre radového občana? 

Na základe návrhu vlády v parlamente schválili zákon, podľa ktorého sťažnosti na nekonanie súdov alebo prieťahy v súdnom konaní, od prvého januára 2002 prijíma Ústavný súd SR. Keď si pán Ján Diabelko z Popradu túto správu prečítal v novinách, sadol k písaciemu stroju a napísal sťažnosť ako dokument na najvyšší zákonodarný orgán štátu. Urobil tak 21. januára. Aké bolo jeho prekvapenie, keď obratom ruky už prvého februára 2002 dostal z Košíc list, v ktorom mu patričný sudca oznámil, že spis dostal a rozhodol, že ho v zmysle paragrafu 23 a zákona o ústavnom súde odkladá! Teda je tam, kde bol pred schválením spomenutého zákona. O akú kauzu ide, mi napísal v liste, z ktorého doslova citujem: 

„U nás, na východe, nie je všetko tak, ako sa píše v zákonoch. V stručnosti. Ide o môj spor, v ktorom chcem docieliť majetkovo-právne vyrovnanie už najmenej pätnásť rokov!!! Dostal som dvojstránkové, pekne napísané oznámenie z US SR na ešte peknejšom papieri so všetkými pečiatkami, podpismi a množstvom paragrafov, žiaľ, pre mňa sa nič nekončiacim rozhodnutím ústavného súdu. Z textu som sa napríklad dozvedel, že musím mať advokáta. Lebo ku každej ústavnej sťažnosti musí byť v rámci splnenia jej náležitostí pripojené aj splnomocnenie, udelené advokátovi alebo komerčnému právnikovi na zastupovanie pred súdom. Nakoľko som poslušný občan, poslúchol som. Advokátka, ktorú som si vybral, bola na Okresnom súde v Poprade a za štyri a pol minúty pýtala odo mňa päťtisíc korún honorár, čiže môj mesačný dôchodok! Keď som jej odpísal, že deň predtým mi odmietla ísť na pojednávanie okresného súdu, tak mi povedala, že mala súrnejší prípad v Košiciach. Chcel som, aby mi vrátila financie. Odpovedala, že pre mňa aj tak vykonala nadprácu. To znamená, že ak chcem podľa zákona uspieť v praxi, nie je to možné, lebo sa nedoplatím. Chcel som, aby Ústavný súd SR rozlúskol oriešok – prečo Okresný súd v Poprade vydal tri rozhodnutia v jednej veci, a to dve v môj prospech a jedno záporné. Za pätnásť rokov som v tejto kauze poslal nie menej ako sedemnásť odvolaní a iných opravných prostriedkov a listov, a to aj takým kapacitám, ako je Ministerstvo spravodlivosti SR a iné inštitúcie či ústavnému expertovi pánovi poslancovi Ladislavovi Oroszovi (SDĽ), ktorí mi jasne v odpovediach vysvetľovali, že s tým nemôžu nič urobiť, pretože prípad musí riešiť ten, ktorý rozhodnutie vydal, a že naozaj nemožno tri razy rôzne rozhodovať. Žiaľ, takúto chybu okresného súdu nemôže napraviť nijaký súd v nadstavbe. Keby aspoň vysvetlil okresnému súdu, ako to má urobiť. A orgán, ktorý už tri razy rozdielne rozhodol, si je toho vedomý a robí si z nás občanov dobrý deň. Ono to v praxi vyzerá tak, že vraj dobré zákony sa prijímajú, ale v skutočnosti pri ich realizovaní je to celkom ináč. Okresný súd mi na sedemnásť podaní, ktoré som mu už poslal, nedokázal dať ani len odpoveď!“ 

Ako môže nájsť spravodlivosť pred súdom radový občan, keď sa nemôže dovolať počutia dokonca ani len predseda Najvyššieho súdu SR pán Štefan Harabin. Koncom týždňa som čítal jeho vyjadrenie, že nadarmo upozorňuje predsedu vlády, že takýchto sporov je na Slovensku niekoľko tisíc. Nič sa však nerobí pre to, aby štátna a výkonná moc vytvorila podmienky na riadny chod súdov, legislatívne, materiálne i personálne. Mimochodom, legislatíva isté kroky rozbehla. Ale sú také úbohé, že ich treba neustále opravovať. K deviatim zákonom bolo parlamentom predložených a schválených nie menej ako 191 noviel, slovom a písmom stodeväťdesiatjeden!!! A tak sa vlastne ani nemožno čudovať, že ich sudcovia v Poprade nedokázali naštudovať a osvojiť si ich. Už aby boli voľby, aby sa dočkali konca trápenia so súdmi aj ľudia z ulice, ako napríklad pán Ján Diabelko z Popradu, a nielen aby s plnením legislatívnych úloh boli spokojní bruselská EÚ a jej úradníci.