Legendárny reportér, popredný publicista, spisovateľ a komentátor sa navždy na popredné miesto zapísal do kroniky slovenskej žurnalistiky, kultúry a športu.

Celá jeho tvorivá aj organizátorská činnosť sa pretavila do nesmiernej úcty k človeku, vlasti a k hodnote povedaného aj napísaného slova. Dôslednosť, široký rozhľad, koncepčnosť, vysoká profesionalita i predvídavosť charakterizujú jeho osobnosť.

Dna 26. novembra 2022 si mnohí pripomenieme sto rokov od jeho narodenia. Pri tejto vzácnej príležitosti si pripomenieme, že Gabriel Zelenay navždy ostane najuznávanejším reportérom, komentátorom a publicistom. Okrem toho nesmieme zabúdať, že na sklonku svojich pracovných aktivít sa stal vynikajúcim glosátorom. V rokoch 2000 až 2003 si mnohí čitatelia vo vtedajšom denníku Nový deň pravidelne čítali jeho GLOSÁR, ktorý mal pevné miesto v novinách. Za spomínané obdobie napísal až 831 zaujímavých kritických a stále aktuálnych príspevkov, čo je v slovenskej žurnalistike len ťažko prekonateľný rekord. Posledný vyšiel v denníku Nový deň 17. júla 2003. Veľká väčšina z nich by bola doslova príťažlivá aj v dnešných nesmierne ťažkých a komplikovaných časoch. Z nich som vybral iba desať, ktoré budeme publikovať v nasledujúcich číslach Slovenského rozhľadu.

Všetky stromy možno spoznať po ovocí

Pri počúvaní televíznych a rozhlasových spravodajských relácií musí občana chytať strach. Ako z vreca plného bacilov zla, od malých ľudských prehreškov až po vraždy a najťažšie trestné činy, sa dozvedá o neuveriteľnom nedodržiavaní zákonov. A zamýšľa sa, s akými ľuďmi to vlastne žije. Táto situácia je o to ubíjajúcejšia, že každý na svojej koži pociťuje, ako novopečení zákonodarcovia za posledné roky dokázali vyprodukovať množstvo chybných zákonov, ktoré kde-kto zneužíva. Na túto tému pred časom diskutovali aj členovia záujmovej organizácie, Únie slovenských novinárov seniorov, ktorí sú síce v dôchodku, ale svoje publicistické a spisovateľské gény nenechávajú spať. Pri jednej takejto debate zaznelo aj konštatovanie: „A vôbec jestvuje na Slovensku, okrem atómovej elektrárne, štátna organizácia, v ktorej by bol poriadok a prísne dodržiavanie predpisov a zákonov?“ Expert na kriminalitu JUDr. Milan Piovarči taký poznal. Ústav na výkon väzby v Leopoldove, ale aj v ďalších sedemnástich mestách, kde na Slovensku takéto zariadenia existujú. A hneď prišiel aj návrh požiadať vedenie väzenskej služby na Slovensku o stretnutie s členmi únie na výjazdovom rokovaní, a to na mieste pôsobnosti, aby mohli poznať skutočnosť, aká je.

Dobre sme si pamätali, že v leopoldovskej väznici sa 23. novembra 1991 udiala krvavá vzbura väzňov, pri ktorej prišli o život piati príslušníci ústavu a dvoch ťažko zranili väzni na úteku. Boli to dni, keď „demokracia“ ukázala, ako uvoľnenie prísnych predpisov dokáže zapríčiniť nedozerné škody a nešťastia. Nielenže priniesla strašnú tragédiu osôb, ale aj zničenie budov a zariadení za 270 miliónov korún. Bola mementom, že neznalosť a neodbornosť by nemala mať rozhodujúce slovo. Veď vtedajší prezident, pán Václav Havel tri razy nepovolil riešiť situáciu zákazom ešte keď sa rodila a veliaci generál, pán Sámel urobil to isté. Keď vzbúrenci zatvorili 300 väzňov do jednej budovy, ktorí sa k nim nechceli pridať, poliali ju benzínom a zapálili, vtedajší minister Vladimír Mečiar nepočúvol slová „demokratov zhora“ a dal príkaz pracovníkom ústavu, aby zasiahli. Vzburu sa podarilo zlikvidovať. 

Naša prosba našla ohlas. Vyše päťdesiat skúsených harcovníkov dostalo možnosť zoznámiť sa s denným životom vo väznici. Poznanie by sa dalo vyjadriť jednou vetou: Je to pracovisko vedené nanajvýš odborne, podľa prísnych predpisov, pamätajúcich na každú eventualitu. V niekoľkohodinovom rozhovore s najzodpovednejším mužom, ktorý vedie všetky útvary na Slovensku, s generálnym riaditeľom plk. JUDr. Antonom Fábrym, CSc., a náčelníkom ústavu plk. JUDr. Milanom Gavorníkom sme mohli nazrieť nielen do harmonogramu života väzňov, ale oboznámiť sa aj s podmienkami, ktoré majú. Poznatkov by bolo na celú knihu. Pohľad aspoň na jeden úsek, ktorý je významnou zložkou liečenia tých, ktorí podľahli bacilu zla a dnes si odpykávajú trest. Na Slovensku je ich 7 800 a z toho 3 200 nebezpečných. Najnebezpečnejších, a to vrahov, je 750, medzi ktorými je aj 31 žien. Každý väzeň pri nástupe trestu dostane „fascikeľ", do ktorého mu zodpovední zaznamenávajú každý krok a čin, ktorý urobí. Náramne dôležitá pomôcka. Veď takéto „vysvedčenie“ dokáže dať presný obraz, ako sa väzeň správa. A podľa toho môže mať život ľahší ako nespratník. Dokonca ísť k rodine na sviatky alebo prežiť niekoľko hodín s najbližšími „na voľnej nohe“. Zložitá a zodpovedná je práca zamestnancov – strážcov, ktorých služba v noci pri dozeraní na stodvadsať väzňov je viac ako vyčerpávajúca, vychovávateľov, pedagógov, psychológov a lekárov. Náramne zložitý stroj venuje veľkú pozornosť prevýchove. Veď kým ešte v roku 1990 bolo medzi väzňami negramotných jedno percento, dnes je ich sedem percent. Pri príchode do zariadenia podaktorí nevedia, čo je to príbor na jedenie. Aby ich za roky prežité „za mrežami“ naučili pracovať, majú možnosť absolvovať nielen základnú školu, ale dokonca aj učilište s maturitou, môžu sa zaučiť do tajomstiev počítačov, nemeckého jazyka, osvojiť si profesie kuchára, pekára, murára, stolára, natierača, obrábača dreva a kovov, zvárača atď. Výchovný proces im má pomôcť pri návrate do civilného života. Nie je to lacná záležitosť. Jeden väzeň stojí daňových poplatníkov 300 000 korún ročne. Pravda, do nákladov sú zarátané napríklad aj nie lacné moderné zariadenia ostrahy. Veľa, veľa zaujímavého sme počuli s videli. A súčasne sme jednomyseľne konštatovali: páni poslanci by mali častejšie chodiť aj do takýchto zriadení, aby si pri rokovaní a hlasovaní pripomenuli, aké škody môže spáchať schválenie nesprávnych zákonov, využívaním ktorých sa občania dostávajú za mreže.

apríl 2002