Glosované postrehy mali mimoriadne priaznivý ohlas nielen medzi poslucháčmi, ale aj v radoch naslovovzatých odborníkov. Zelenay utvoril schému reportáže s cieľom hľadať zaujímavé obrázky a udalosti na ihrisku a skladať z nich veľkú mozaiku ako reportáž o podujatí. To všetko sa pretavilo aj do jeho glosárov, ktoré publikoval denník Nový deň.

Samovrahovia znižujú percento nezamestnaných 

Nie ťažoba rôčikov, ktoré mám na pleciach, mi nedala vo štvrtok v noci zaspať. Bola to televízna obrazovka, ktorá obrázkami a slovami zaujala takých ako ja. Dobre po polnoci som „preskakoval“ z kanála na kanál, keď nie jedna stanica rozsiahlym spravodajstvom ponúkala udalosti z Iraku. Boli to nie kusé prísno cenzurované správy, ale aj reportáže, ktoré mapovali tému dňa - vojnu v Iraku. Zaujal ma materiál zo života bagdadskej nemocnice. Nesmierne tragické obrázky šokovali. Deti, mladí ľudia, dospelí, aj staršina čakali na pomoc lekárov v primitívnych podmienkach. Krv a zase krv, nič iné iba krv. A slová o stovkách zabitých Iračanov, o nespočítateľnom množstve ranených. Zdraví behali po uliciach a na vozíkoch aj autách odnášali z domov a úradov zrabovaný majetok, počnúc chladničkami, stoličkami až po nesmierne cenné pamiatky dávnych čias. Vojna v plnej nahote musela otriasť každým, kto program videl. Niekoľko mŕtvych tiel civilistov dopĺňalo obraz biedy a hrôzy. Strašná skutočnosť. 

Kto na Slovensku sledoval tento program, musel si pomyslieť: chvalabohu, my čosi také nezažívame. Naozaj nie? O čomsi podobnom, ale na slovenský spôsob, ma presvedčovali traja priatelia pri stretnutí v Bratislave. Prišli z neďalekej Serede vybavovať čosi na ministerstve. Sedeli sme pri čaji a zhovárali sa. Poznáme sa z dávnejších čias, keď som ako športový reportér navštevoval aj ich mesto. Začali rozprávať a prirovnávať: „A či dnes u nás sa nekradne? Nedevastuje? Nie kancelárie a byty, ale celé fabriky? Stačí sa poobzerať v Seredi. Mali sme skvelú Niklovú hutu. Zamestnávala okolo 1800 pracovníkov. Čo u nej ostalo? Niekoľko maličkých eseročiek a obrovská halda hlušiny, ktorú vidí každý, kto cestuje z Bratislavy do Nitry. Pri Trnave idú stavať nový podnik na veľmi úrodnej pôde. U nás tí istí páni nechali zlikvidovať skvelý, vlastne celkom nový podnik Milexu, ktorý vyvážal svoje produkty aj do zahraničia. Tiež zamestnával hŕbu ľudí. Mal stroje, zapracovaných odborníkov rovnako ako huta. Alebo slávna paneláreň. Koľko stoviek rodín býva v bytoch, ktoré vyrobila? Dnes je opustená! A to nie je rozkrádanie národného majetku? Keby len to. Američania vraj mali za tri týždne bojov v Iraku ani nie sto mŕtvych. Koľko ľudí ale zabila Dzurindova vláda chybnými rozhodnutiami u nás? Naozaj zabila! Veď čím inším je, keď bezbranná mladá Žena, inžinierka, slobodná mamička vyskočí z výšky paneláka s dieťatkom v náručí..., alebo že každý tretí deň sa stane na Slovensku vražda? 

Ale hovorme o samovraždách nezamestnaných. Roky sme mali priateľa. Chodili sme spolu na ryby, aj na pivo. Bol fanúšik športu ako my a nie jednu hodinu sme presedeli pri rozhlasovom prijímači a počúvali reportáže. Pracoval v Doprastave. Keď firma začala prepúšťať, dostal výpoveď aj on. Trochu sa potrápil, a keď s úspechom zložil skúšky, stal sa majstrom tesárskeho remesla. Výučný list mu otvoril cestu do sveta. Pracoval istý čas v Nemecku aj v Líbyi. Vrátil sa domov a nie a nie nájsť zamestnanie. Prihlásil sa na úrade práce. Posledné týždne sa chodil hlásiť každých štrnásť dní tak, ako stovky iných nezamestnaných. Jedného dňa dostal oznámenie, že v Nitre na tamojšom úrade práce mu ponúkajú zamestnanie. Lenže on žil aj s rodinou zo „sociálky“ tisícsedemsto korún. Vo vrecku bez koruny pýtal - „Dajte mi na cestu, aby som sa do Nitry mohol dajako dopraviť:“ Nedali, lebo vraj nemajú Z čoho. A tak necestoval nikde. Zúfalý zo životného nezdaru, z beznádejnosti urobil strašnú vec. Uviazal si na krk slučku a spáchal samovraždu. Janko L. sa obesil. Pán Kaník v televízii hovoril, že ráta so znížením nezamestnanosti už v najbližšom čase na šestnásť percent. Možno, ale aj za pomoci samovrahov a bezdomovcov, čo nedokážu prekonať jeho reformy vymyslené v sociálnej sfére. Ministrovi sa ľahko vykrikuje, keď sa navyše ako on nezodpovedá voličom, veď strana, ktorej predsedal, DS, neexistuje. Jeho zásluhou. Spolu aj s ministrom Zajacom, ktorý vyhlásil, že neuhne zo svojich reforiem ani krok. A neuhol, aj keď pánu prezidentovi a odborníkom kancelárie hlavy štátu sa na zákone všeličo nepozdávalo. Jeho ANO za spolupráce koaličných spolupútnikov povedalo ÁNO. A národ, trp! „Vládneme a ľudia nás nezaujímajú!“ Čo na tom, že viac ľudí ako Janko bude zomierať a preklínať demokraciu. Im dala milióny. Samovrahovia budú znižovať počty ľudí bez práce. Ale to vládnych nezaujíma. Takáto je pravda. Prečo vláda roky tají, koľko samovrážd bolo za vlaňajší rok a aj tohto roku? Možno viac ako bojujúcich vojakov USA v Iraku. Plány všelijakých „pilierov“ v sociálnej sfére majú vraj priniesť aký-taký blahobyt podľa ministra Kaníka o desať - dvadsať rokov. Lenže jeho víziu vyjadruje stará múdrosť! „Vajatali hory, porodili myš.“