Stalo sa to dávnejšie, ešte v predkovidových, teda prekoronavírusových časoch, lebo aj také kedysi boli, hoci je to dnes už takmer neuveriteľné. Ba mohlo by sa to stať aj v pokovidových časoch zhromažďovania a diskutovania, lebo aj také azda raz budú, hoci sa to dnes zdá byť takmer nesplniteľné. Najmä ak budú u nás o podávaní či nepodávaní vakcín rozhodovať bábkoherečky, prípadne aj exorcistky, kaskadérky a chovateľky koní.

Posaďme sa teda pekne pohodlne doma či v inej karanténe a ponorme sa do problémov potravinárskej firmy LUKULUS. Na výrobnej porade tejto firmy sa riešil problém konzervy s hrdým názvom Poľovnícky guláš, ktorá kvartál za kvartálom strácala svojich ctiteľov a sympatizantov medzi konzumentmi.

Výrobcovia sa nečudovali. Poľovnícky guláš sa nielenže nepredával, on sa už ani nekradol a nevynášal z firmy. A to bolo veľmi vážne memento, znepokojujúci signál, že guláš sa ocitol – ako povedal ekonomický námestník generálneho riaditeľa – na scestí.

Dnešná výrobná porada mala skoncovať s regresívnymi tendenciami vo vývoji konzervy. Mala podnietiť jej renesanciu. Inak firme hrozilo, že sa spolu s touto nešťastnou konzervou skotúľa do konkurzu. Dnes sa chystali poučiť z chýb predchádzajúcej porady, keď sa v rámci občerstvenia podávala domáca špecialita: práve onen poľovnícky guláš. Zúčastnení sa vtedy mrvili vo svojich porciách a znechutene prežúvali. Predložený pokrm zablokoval ich tvorivé myslenie a paralyzoval ich asociatívne schopnosti. Situáciu nezachránila ani čierna káva s dvojitou náložou. Navyše firemný psychológ zistil, že v notesoch účastníkov onej neblahej porady sa zjavilo nezvyčajne málo nakreslených abstraktných obrazcov. To bolo svedectvo o totálnom útlme prítomných.

Dnešná výrobná porada sa vyvarovala kardinálnej chyby. Podávali sa spoľahlivé párky cudzej výroby – až zo susedného regiónu. Medzi duševne prítomnými vládla názorová jednota: všetci svorne pokladali poľovnícky guláš za nejedlú konzervu. Všetkým bolo jasné, že dodávatelia východiskových surovín /na jedného deklarovaného jeleňa pripadali tri nedeklarované voly/ dodávajú čoraz nekvalitnejší materiál. Nuž, problém sa nedal riešiť týmto smerom. Bolo ho treba riešiť iným smerom. Dal sa riešiť iba na tvári miesta.

Keďže párky nenarušili asociatívne schopnosti účastníkov porady /dodávatelia obozretne dodali pod zub akože znalcom naozaj kvalitné párky/, ktosi vyrukoval s iniciatívnym podobenstvom: Čo sa urobí s dojčaťom, keď začne zapáchať? Prebalí sa – a je na istý čas pokoj. Táto konštruktívna metafora upriamila pozornosť prítomných na obal problematickej konzervy. Ozval sa triezvy hlas, že obal guláša zaostáva ešte aj za nevábnym obsahom, a preto predstavuje primárny problém, na ktorý treba preniesť pozornosť. Všetci si vydýchli a preniesli svoju pozornosť na obal.

Prvý diskutér konštatoval, že poľovník na obale má nemoderný hubertus, čo samo osebe navodzuje v konzumentovi dojem stagnácie. Druhý diskutér upozornil na to, že oheň nakreslený na obale je podvyživený, ako keby tam horelo zavlhnuté drevo. To nie je dobré! Tretí diskutér kritizoval slabé parožie zobrazeného jeleňa, ktoré nevhodným spôsobom spotrebiteľovi naznačuje treťoradú kvalitu obsahu. Konštruktívne dodal, že na obrázku musí byť znázornený trofejný exemplár. Štvrtý diskutér vyjadril nespokojnosť nad smutným výrazom v jelenej tvári, pričom upozornil, že konzumácia potrebuje správne psychické vyladenie, bodrú atmosféru a optimálnu dávku optimizmu, teda faktory, ktoré trúchlivý výraz v jelenej tvári výslovne ubíja. Piatemu diskutérovi už nedovolili prehovoriť, lebo ten všetko začínal od Adama s Evou, a pritom všetci vedeli, že o hodinu sa začína vysielanie medzištátneho futbalového zápasu.

Vtedy sa ktosi ozval s faktickou poznámkou: Z čoho zaplatíme astronomický honorár za nové výtvarné riešenie obalu? Ktosi iný mu oponoval rovnako bleskovou faktickou pripomienkou: Obsah konzervy sa nemení, ušetríme na tom, že ani jedna konzerva gulášu neprenikne von cez diery v oplotení našej firmy, na opravu ktorého už teda naozaj nemáme finančnú rezervu. A teda: Koľko vyrobíme, toľko predáme!

Výtvarník, ktorého poverili vypracovaním novej, optimistickej nálepky, vytvoril nálepku priam mystickú. Obliekol poľovníka podľa najnovšieho hollywoodskeho filmu spod snehov Kilimandžára, inscenoval zbojnícku vatru a nakreslil neexistujúce parožie, za ktoré mu hrozilo vylúčenie z kruhu poľovníkov. Keď mu však výtvarný návrh vrátili s dôraznou požiadavkou, že tam chcú mať usmievajúceho sa jeleňa, odišiel domov s podivným výrazom v tvári a viac sa nevrátil. Ale aj ostatní výtvarníci sa firme LUKULUS začali akosi vyhýbať. Našiel sa síce jeden naivný maliar, ktorý prejavil ochotu prevziať túto objednávku, ten však podnes kategoricky žiada honorár s dvoma nulami navyše. Zdôvodňuje to tým, že po vytvorení usmievajúceho sa jeleňa už od neho nikdy nik nijaký obraz nekúpi. Keďže „teďkanejsoupeníze“, jelení guláš sa nielenže naďalej ani v akciách nepredáva, no on sa už ani nekradne a nevynáša z firmy. Takže sa definitívne ocitol na scestí.