Človek za sebou ťahá čoraz väčší strapec spomienok na udalosti, ktorých sa dotkol a už nikdy sa ich nezbaví. Jedným z takých prípadov je spontánne napísaný článoček pre Slovenské národné noviny. Boli to časy, keď SNN začínali a Sovietsky zväz končil. V tom čase niekto prišiel s nápadom, aby začínajúce Slovensko využilo mizerné podmienky vedcov v zaniknutom Sojuze a poskytlo možnosti špičkovým ruským matematikom. 

Autor týchto riadkov sa na stránkach SNN zasa pokúsil spropagovať možnosti prijať mladých vedcov zo štátov strednej Ázie, takrečeno ich vyslobodiť z príšerných podmienok. Argument bol jednoduchý poskytnúť vedcom v mladom a strednom veku možnosti pracovať tu. Tu, kde také jazyky ako fársí a iné jazyky starých kultúr, starých civilizácií nepoznáme, ale hovoria, píšu nimi milióny ľudí v iránsko-afganskom priestore. Našinec sa im nikdy nevyrovná. 

Nápad nebol úplne nezištný. Napísal som aj, ako sa treba učiť po anglicky. SNN mi dali možnosť horliť za to, aby sa angličtina stala na základných školách druhým, ak nie prvým povinným jazykom. Príčinou nebolo moje odrodilectvo. Bolo to poznanie, že malé Slovensko na ceste do Únie a aliancie musí pre svoje mladé generácie vytvoriť bezbariérové podmienky - a jazyková bariéra je jedna z najväčších. Dnes to vie každý, ale vtedy na úplnom začiatku to samozrejmé nebolo. 

Takisto to bolo so znalcami fársí či paštúnskeho jazyka z Tadžikistanu vytvorením vedeckého analytického pracoviska v Bratislave. Malé Slovensko so zastaranou armádou mohlo sofistikovane pomôcť pri vstupe do aliancie takým potenciálom, ako by nemali iní, lepším spôsobom ako drahé tanky, delá či stíhačky. 

Nejde o to, že to bola možno naivná predstava, išlo o to, že sa tak uvažovalo, ako pomerne s menšími nákladmi, ako je vybavenie celej armády, odznova využiť všetko, čo vieme na východ od našich hraníc. 

Keď sa v októbri 2001 začala invázia USA a Vel’kej Británie do Afganistanu, ukázalo sa, ako sú isté informácie cenné. Americká skupina CIA v civile na hraniciach s Afganistanom na tadžickej strane kúpila helikoptéry sovietskej výroby, veď tie vedel každý kováč v Afganistane opraviť. Amíci z CIA leteli po prvý raz s kuframi dolárov do Afganistanu. Na druhej strane hranice územia ovládla Severná aliancia a s ňou postupovali do Kábulu, aby porazili Taliban. 

Novinári, medzi nimi slovenskí, leteli však do pakistanského Pešaváru, aby sa beznádejne nedostali cez hranice do Afganistanu. Pritom stačilo zbehnúť do bezproblémového Tadžikistanu, kde sa nebojovalo. A za väčší či menší bakšiš sa nechať previesť cez hraničnú rieku do bezpečnej afganskej zóny ovládanej odporcami Talibanu. Novinári na zemepisne úplne opačnej strane - v Pakistane, aby sa dostali do Afganistanu, draho platili. Škrípali zubami, keď posádky lietadiel OSN kasírovali od nich dvetisícpäťsto dolárov za miesto v nákladnom priestore. Francúzski kolegovia to odmietli a vydali sa po zemi. Našli ich kdesi na polceste k Afganistanu mŕtvych... Zdanlivo bezcenná znalosť o ľahšie prekonateľnej ceste z Tadžikistanu do Afganistanu, ľahšie preto, lebo na oboch stranách hranice bolo to isté etnikum, tie isté jazyky, mala v tých chvíľach veľkú cenu. Ani tak nie cenu dolárov či zlata, ale cenu života. 

Pôvodne bezcenná znalosť o hranici ma dlhé roky neopúšťala. Stala sa totiž hranicou, cez ktorú Afganistan, ktorý sa stal najväčším výrobcom ópia a heroínu na svete, prepravoval tony drog do Európy. Od roka 2001 sa invázia rozširovala. Máme tam našich vojakov. A aj našich mŕtvych. Talibanci, ktorých jednotky aliancie NATO predvádzali svetovej tlači v putách, dnes sedia s Američanmi, s Trumpovým ministrom zahraničných vecí za rokovacím stolom. Bez Talibanu nie je trvalý mier v Afganistane možný. 

Invázia v roku 2001 mala názov Trvalá sloboda. Za devätnásť rokov sa napriek masívnej prítomnosti vojska trvalou nestala. 

Dnes po rokoch vojny vieme to, čo by nám kedysi možno povedalo zopár vedcov, civilov z Tadžikistanu za skyvu slovenského chleba.