Nedeľa 18. mája je symbolickým dňom skazy pre jedinečný objekt skladu soli ešte jedinečnejšieho historického areálu (Národnej technickej pamiatky) ťažby a spracovania soli v okrajovej časti Prešova. Pôvodný objekt skladu bol postavený ešte v roku 1674 a jeho skladovacie kapacity boli rozšírené v r. 1780. Už pred rozšírením bolo schopných jej sedem komôr prichýliť 168 ton soli a dostavbou sa kapacity objektu zväčšili bezmála trojnásobne. Sklad slúžil svojmu účelu až do konca 60. rokov minulého storočia a po jeho vyhlásení za kultúrnu pamiatku slúžil prešovskému múzeu ako depozitné „depo“ pre uskladnenie jedinej zbierky historickej hasičskej techniky na Slovensku.  Kým 18. mája 1986 nevyhorel. Požiarnici vtedy nemali proti obrovskej drevenej konštrukcii horiacej strechy skladu žiadnu šancu.

Po 26 rokoch sa ľudské darebáctvo podpísalo pod rovnakú skazu gemerského hradu Krásna Hôrka. Ani tu nemali hasiči nádej na úspech. Predovšetkým tieto dve diela skazy najviac zarezonujú pri prehliadke mimoriadne zaujímavej expozície s názvom Drevo kresané časom (s podtitulom Historické krovy v regiónoch Slovenska), ktorú nedávno otvorili v Krajskom múzeu v Prešove. O jej faktografickú a historickú výrečnosť sa postarali odborníci zo Žilinskej univerzity, Slovenského národného múzea v Martine, pamiatkari, reštaurátori, historici. Do konečnej podoby ju dotiahli pracovníci prešovského Krajského múzea.

Medzi dvojicou katastrof je však napriek podobnostiam predsa len zásadný rozdiel. Kým prešovské historické zhorenisko bolo (a je) ignorované „verchuškou“ slovenskej kultúry a politiky už  28 rokov, s rekonštrukciou Krásnej Hôrky sa začalo prakticky okamžite, i keď na Slovensku máme (na rozdiel od prešovského unikátu) podobných, ba aj krajších a väčších hradov niekoľko. Prečo takýto rozdielny prístup, to vedia iba na ministerstve kultúry. Aj keď pravdu povediac, na papieri sa s obnovou skladu soli začalo už v roku 2011 a ukončená mala byť počas vlaňajšieho marca. Prakticky sa však na tejto „teoretickej“ stavbe nepreložila ani tehla (zdá sa, že dôvody na takéto neúspechy ministerstvo kultúry nielen hľadajú, ale dokonca ich aj vyrábajú, takže ignorantstvo naďalej pokračuje. I keď, správca pamiatky (STM Košice) už peniaze poukázané malo,  ale toto konto sa  „vďaka“ ministerským úradníkom poriadne scvrklo. Potom vyšli ministerskí úradníci s požiadavkou, aby rekonštrukcia objektu skladu soli bola zrealizovaná za jediný rok. Pozrite sa na fotografiu modelu konštrukcie krovu tejto budovy (zhotovenú podľa pôvodných projektov) a hneď vám bude jasné, že je to iba ďalšia finta na zmarenie realizácie projektu rekonštrukcie.

Po takýchto nezmyselných krokoch ministerských úradníkov (projekt mohol byť už dávno  zrealizovaný nie z peňazí ministerstva, ale z fondov EÚ, ktoré bratislavskí úradníci už dlhé roky nevedia racionálne čerpať a namiesto pomoci regiónom im kladú prekážky) vznikol ako protiváha v Prešove  petičný výbor občanov, ktorí svojou petíciou bojujú za (vzletne povedané) svetlejšiu  budúcnosť jedinečnej historickej pamiatky celosvetového významu, ktorá sa ocitla na hrane totálnej skazy.  V prvej časti petícia bojuje za samotný sklad soli, v druhej za obnovu celého jedinečného areálu s cieľom, aby sa jeho rekonštrukcia uskutočnila ešte v dobe, kým sú k dispozícii nenávratné financie z európskych fondov. Čo je požiadavka nanajvýš logická a múdra. Za jediný mesiac podpísalo petíciu 6252 občanov. Mohlo ich byť viac, keby bolo viac voľného času na túto činnosť. Členovia petičného výboru by mali (podľa dohody na ministerstve kultúry) odovzdať petíciu v týždni medzi 12. až 15. májom a prijať by ich mal aj minister Maďarič. Či si však radšej nenájde súrnejšie služobné povinnosti, to netuší nikto. Pri zostavovaní nášho najbližšieho vydania však budeme o postoji ministerstva kultúry vedieť viac...