Dubček a Gorbačov - reformátori

Prof. Ivan Laluha, autor vedeckých štúdií o Alexandrovi Dubčekovi, niekdajší absolvent moskovskej univerzity pri úmrtí jediného sovietskeho prezidenta M. S. Gorbačova mi povedal: ich osudy  ukazujú, že reformátori nebývajú šťastní. Domnievam sa, že keby napriek rozpadu, zániku ZSSR a odchodu M. S. Gorbačova z politiky, zostali zachované kľúčové, rozhodujúce základy gorbačovskej prestavby, perestrojky, ako aj otvorenosti, slobody slova, glasnosti, teda základy nového myslenia, ktoré Gorbačov po svojom nástupe presadzoval tak dnes by vyzeralo Rusko, Ruská federácia ako aj Európa, Európska únia úplne inak.

Profesora Laluhu som oslovil pred dlhším časom, len čo prišlo z Moskvy echo, že 91 ročný Gorbi zápasí so smrteľnou chorobou už v nemocnici. Požiadal som prof. Laluhu, aby sa vyjadril ako naňho spomína.Prof.Laluha je jediný žijúci slovenský svedok pobytu Alexandra Dubčeka v Moskve počas ktorého došlo aj k stretnutiu A. Dubčeka, predsedu čs. federálneho parlamentu a Michaila S.Gorbačova, prvého sovietskeho prezidenta, ktorý samal onedlho stať aj posledným prezidentom ZSSR, ktorý zanikol.

Aký politik odišiel v Gorbačovovi, ktorý zomrel vo veku 91 rokov ?

Podľa prof. Laluhu /november 1932/ to bol posledný politik – socialista čo hľadal východisko keď videl, že systém nielen nevládze, ale zlyháva. Na pomery sovietskej politickej elity mladý ukončil po nástupe do vrcholného úradu vojnu v Afganistane, dosiahol súhlas o odstránení rakiet stredného doletu, dal voľnosť krajinám tzv. socialistickej sústavy, dal súhlas na zjednotenie Nemecka, teda výrazne prispel ku koncu studenej vony a napriek tomu v hľadaní východísk doma neuspel.

V čom vidíte rozdiel medzi Dubčekom a Gorbačovom ?   

Voľakedy koloval vtip v ktorom je odpoveď na túto otázku – rozdiel je 20 rokov, teda Gorbačov prišiel neskoro, s dvadsaťročným oneskorením. Osobne som počas štúdií v Moskve nemal s ním kontakt. Ale spomínam si na obdobie, keď som sa v päťdesiatych rokoch 20. storoča, v piatom ročníku moskovskej univerzity stretával so Zdeňkom Mlynářom a jeho priateľmi a diskutovalo sa kriticky o vtedy prelomovo XX. zjazde komunistickej strany, o odhaleniach stalinizmu, kulte osobnosti. Práve Zdeněk ma upozornil, že medzi diskutujúcimi je jeho spolužiak Michail Sergejevič Gorbačov. Vtedy to bola atmosféra hľadania prvých východísk. Nuž a ubehli tri desaťročia od toho roku 1956 a Gorbačov sa stáva známou osobnosťou doma a vo svete.

To ste už ako dubčekovec boli mimo verejného života.

Keď vtedy, po roku 1985, keď bol M.S.Gorbačov vo vrcholnej sovietskej funkcii, teda na čele vtedy jednej svetovej veľmoci a začal s politikou prestavby, vo vtedajšej ČSSR sa to prijímalo diferencovane. Alexander Dubček prestavbu vehementne podporoval. No treba pripomenúť že aj napriek tomu, že sme v roku 1987 boli sklamaní pri návšteve Gorbačova v ČSSR, osobitne v Bratislave. Sovietsky líder rok 1968 a Alexandra Dubčeka ignoroval. No pomery sa mierne uvoľnili, dôkazom toho je aj Dubčekova prvá návšteva na Západe, v Taliansku, v Bologni, kde v novembri 1988 prebral na najstaršej univerzite sveta čestný doktorát a udalosť mala mimoradny ohlas vo svete, ved išlo o politika, ktorý bol nielen symbolom roku 1968 ale aj po dve desaťročia bez práv, pod policajným dozorom.

Jednoducho bol to jasný dôkaz, že aj tu sa niečo pohlo.

No ostatné zložky disentu M. S. Gorbačova nepreferovali a predstavitelia komunistickej strany to chápali podľa svojho, že keď Moskva dáva voľno socialistickým krajinám, aby budovali vzťahy medzi sebou na základe úplnej samostatnosti veľké probémy si netreba robiť. Pretože zároveň M. S. Gorbačov zdôrazňoval, že jadro  spolupráce socialistických štátov je spolupráca vládnúcich komunistických strán. Keď začalo ísť do tuhého vtedy sa nerozpakovala špička KSČ tvrdiť, že každá krajina má svoje špecifiká, zvláštnosti ktoré treba zohľadňovať. Hoci práve za to najväčšmi A. Dubčeka kritizovali, považovali to za neprístupné.

Boli už vtedy jasné nedostatky onej prestavby ?

Odstupom času začali byť zjavné, nedostatky spočívali najmä v tom, že prestavba nemala program, stratégiu, na rozdiel od Akčného programu KSČ v roku 1968, teda nemala program, ktorý by vyvolal súhlasný masový pohyb, aktivitu občanov. M. S. Gorbačovovi začali hovoriť „mluvka“ teda, že o prestavbe sa viac hovorilo než konalo. Prestavbe úplne chýbali včasné riešenia štátoprávneho usporiadania medzi národmi ZSSR. U nás v tomto smere mala v roku 1968 veľký význam federácia. Ďaľším problémom bolo, že konzervatívna opozíca bola veľmi silná, prejavilo sa to, napriek jeho neúspechu, aj v protigorbačovskom puči v auguste 1991. 

To už bolo v ére nových pomerov.

Áno, do toho zapadla aj návšteva Alexandra Dubčeka a jeho delegácie v Moskve v roku 1990. Boli to štyri dni a do poslednej chvíle sa odkladalo, kedy nás príjme Gorbačov, išlo nám o verejné ospravedlnenie za august 1968. Program A. Dubčeka však bol zostavený tak, že nemal, stretnutia s obyčajným ľudmi, mali sme len dopredu organizované oficiality, kontakty s vybranými poslancami, návštevu hrobu akademika Sacharova, kladenie vencov k hrobu Neznámeho vojaka a podobné oficiality, pre atmosféru je typické, že len jedny noviny uverejnili krátku správu o pobyte A. Dubčeka v Moskve. V posledný deň, v deň odchodu, nám oznámili, že Gorbačov prijme len Alexandra Dubčeka. Protokolárne bol prítomný veľvyslanec, bol ním vtedy Rudolf Slánsky. Gorbačov teda neprijal delegáciu, bol v nej Věnek Šilhan, ktorý v roku 1968 zastupoval odvlečeného Dubčeka, organizátor odchodu sovietskych vojsk Kocáb, boli sme rozhorčení, samotné stretnutie bolo formálne, protokolárne, keďže Gorbi bol prezident a Dubček predseda parlamentu. Ospravedlnenie bolo vo formulácii, že to bola chyba, že sa to nemalo stať, že je to poučenie. Bolo to všeobecné. Chápal som to tak, že veľmoci sa neradi ospravedlňujú, neradi podávajú sebakritiku. Okrem toho sme sa nedozvedeli nič o tom podstatnom - o pozývacom liste. Pomery vzťahu k Dubčeovi sa zmenili až na konci roka 1991, teda krátko pred zánikom ZSSR a Gorbačova ako prezidenta, vyjadril Dubčekovi “obdiv k sile charakteru a vieru v demokratické hodnoty, ktoré mu umožnili prežiť všetky osobné príkoria...“.

Ako porovnávate oboch reformných politikov ?

Obaja vzišli zo skromných sociálnych pomerov, pritom Alexander Dubček zostal svojmu životnému štýlu viac menej verný, kým M. S. Gorbačov veľmi rýchlo, aj pod vplyvom manželky, si osvojil životný štýl horných vrstiev politickej aristokracie.  Napriek tomu Gorbačov ako aj Dubček boli politici, ktorí koncom 20. storočia výraznou mierou prispeli k prekonaniu dlhodobej konfrontácie medzi Východom a Západom, ktorá bola miestami aj reálnou hrozbou 3. svetovej vojny. Odstránili východnú totalitu a ukončili, dočasne, studenú vojnu.