V skorých ranných hodinách, 1. februára 2021 nás navždy opustil po ťažkej chorobe vo veku nedožitých 84 rokov Ing. Pavol Truban, jeden zo zakladateľov Únie slovenských novinárov a v rokoch 1994 – 1997 námestník riaditeľa Slovenskej televízie v Košiciach.

Jeho celoživotnú tvorivú cestu charakterizujú úspechy, prehry i víťazstvá. Ale zároveň aj rôzne peripetie v boji za veci spravodlivé, užitočné a pre každého človeka potrebné.

Bol to šikovný, múdry a vzdelaný chlapec s elegantným vystupovaním. Chodil som s ním do základnej deväťročnej školy, ktorá mala sídlo v evanjelickom kolégiu v Prešove. Pali, tak sme ho oslovovali, bol v deviatej a ja v ôsmej triede. Po vyučovaní sme takmer pravidelne chodili na Malý huštak pri mlyne. Mal som to blízko, lebo sme bývali na ulici Svojdomov. Mlynský jarek bol vždy miestom športu, plný rýchlej vody a plávanie bolo samozrejmosťou. P. Truban bol výborný plavec. Raz vyhral preteky od Elektrárne ku Mlynu.

Vzbudzoval rešpekt, pociťoval potrebu v niečom vyniknúť, zdokumentovať svoj talent, húževnatosť, dôslednosť a vytrvalosť spojenú s obdivuhodnou trpezlivosťou. Mnohí kompetentní, a najmä tí žičliví, už dávno, pred mnohými rokmi konštatovali, že sny mladosti dokázal naplniť mierou vrchovatou na všetkých postoch, ktoré zastával počas svojho plodného života.

Práve tieto vlastnosti sa mu stali doslova osudnými. Takmer celý voľný čas venoval modelárstvu, v ktorom dosiahol výrazné úspechy. Samozrejme, že sme mu ich závideli. Všetko prijímal s pokorou. Zvýšenú pozornosť venoval štúdiu na strednej i vysokej škole. Vzdelanie považoval za prvoradé. K maturite prišiel v elegantnom obleku a bielej košeli s kravatou. Všetci ostatní – vo zväzáckych košeliach. Vybočil z radu a maturoval až v septembri.

Takmer všetky problémy a rôzne ťažkosti prekonával znášaním a nikdy nie plačom. Stal sa pedagógom a uznávaným ekonómom. Prednášal na vysokej škole v Prešove, bol pevný a neoblomný vo svojich postojoch a názoroch na vývoj sveta a človeka v ňom. Práve preto ako vysokoškolský učiteľ musel opustiť miesto na Pedagogickej fakulte v Prešove. V novom zamestnaní pomerne rýchlo získal prirodzenú autoritu.

V roku 1980 sa s rodinou presťahoval do Bratislavy. Úspešne si počínal ako vedúci oddelenia v Projektovom ústave Slovenského zväzu výrobných družstiev a potom aj v Stavebnom podniku Bratislava. Začiatkom roku 1990 sa vrátil do rodného mesta a prevzal funkciu riaditeľa závodu OZKN Prešov.

Mimoriadne úspechy aj výrazné víťazstvá dosiahol vo svojej veľkej osobnej záľube, ktorou bolo letectvo a modelárstvo. No mnohí ho poznali aj ako úspešného pilota, konštruktéra viacerých modelov lietadiel rôznych typov. Bolo ich veľmi veľa. Jeho srdcovkou bola Kašmírska princezná. V medzinárodnej súťaži modelárov v Prahe obsadila 1. miesto.

V tejto súvislosti český časopis LETADLÁ okrem iného napísal: „Originál plánu je autorizovaný konštruktérom modelu Ing. Pavlom Trubanom. Prvý raz som videl jeho model lietať na sklonku mája 2001. Odvážnym štartom do stratosférickej výšky mal Pavol presvedčiť, že model je mimoriadne spoľahlivý, ale že pilot modelu je skutočný PÁN PILOT. Odkiaľ sa vzal názov modelu? V čase jeho vzniku v roku 1953 bol Pavol ešte študentom prešovského gymnázia so širokým záujmom o všetko dianie a trebárs aj o to, čo vzdialene súviselo s budhizmom. A, samozrejme, aj záujem o dievčatá, ktorý zákonite patril k jeho veku. Takže, keď dievča, tak princezná. A keď princezná, tak kašmírska. Tvary modelu i dôstojnosť letu nezaostávali pozadu za názvom princezná.“

Osemdesiatku oslávil v kruhu najbližších. Prišli priatelia z Bratislavy, predstavil nám svoje nové modely, spomínal na roky úspechov, prehier aj víťazstiev. Bolo to stretnutie, na ktoré sa nedá zabudnúť. Nikoho nenapadlo, že bolo posledné. Po dňoch sviatočných ďalej žil aktívnym životom medzi svojimi leteckými modelmi. Telesnú i duševnú sviežosť udržiaval najmä na letisku v Ražňanoch blízko Prešova. Takmer pravidelne si sadal do lietadla so svojím priateľom. Vo vzduchu nad krajinou sa cítil najlepšie.

Žiaľ, postupne prichádzali nevítaní hostia. Rôzne choroby a s nimi celkom zákonite aj mnohé trápenia. Všetko prekonával znášaním. Jednoducho, plač mu nesvedčil. V nerovnom boji nemohol zvíťaziť. Dotĺklo jeho šľachetné srdce v tieni rozdelenej spoločnosti aj mnohých rodín, dokonca i tých najbližších. Odišiel potichu. Až príliš potichu... Zvlhli nám oči. Spomienky ostávajú a smútok s nimi.