Bolo to dávno, okolo roka 1998. Prekvapujúco, na prvý pohľad v súkromnom rozhovore jeden z ústavných činiteľov, ktorý obišiel svet, teda s masívnymi zahraničnými skúsenosťami, mi povedal, o čo ide. Teda, že nejde o jeden volebný výsledok, ale o dva. Nejde len o to poraziť vtedajšieho predsedu vlády v nadchádzajúcich voľbách. Ide o to nedopustiť jeho návrat. Usporiadať veci tak, aby o štyri roky jeho hnutie nezískalo nijaké významné vládne pozície. A urobiť pre to všetko. Doslova všetko. Teda, vtedy hnutiu s najmasovejšou podporou zabrániť víťazstvu nie v jedných, ale v dvoch parlamentných voľbách po sebe. Nech bude akokoľvek, aj keby sa mali vytvoriť nové výťahové strany k moci, treba dvakrát štyri roky, osem rokov pri moci... 

Všetko svedčilo o tom, že mi to nehovoril náhodou, veď ma pozval k sebe na čaj. A nehovoril mi to náhodou po turné, počas ktorého obišiel významný kus sveta. Išlo nielen o poznanie, čo si myslí zahraničie, ale najmä, čo očakáva. Teda záruky, že nová opozícia aj s účasťou možných nejakých nových výťahových strán bude pri moci osem rokov. Zdôrazňujem, najmenej osem rokov! Aj keby sme mali prepísať všetko, aj Bibliu, musíme to dosiahnuť, inak je podpora otázna. 

Dodnes neviem, čo spoločné s tým mala Biblia. Zrejme zmienka o tom prepísaní všetkého znamenala prirovnanie - metaforu, že treba opustiť všetky dovtedajšie argumenty. Najmä tie, ktoré tvorili základ vzniku samostatného štátu. Vrátane sebavedomia, ktoré sa pri tom dejinnom procese vytvorilo alebo upevnilo ak nie u väčšiny obyvateľov, tak u väčšiny voličov. Veď bolo živnou pôdou pre vznik strán alebo programov s národnou, slovenskou orientáciou. Veď bez Programu pre Slovensko, kde bolo Slovensko na prvom mieste, sa dovtedy nevyhrávali nijaké voľby ani v rámci federácie a ani potom. Teda opustiť argumentácie. ktoré boli bibliou štátnej a straníckej argumentácie. Povedzme aj tvrdenia o mladom štáte starého národa. Všetko to sebavedomie, ktoré vznikalo napríklad u ústavných právnikov alebo ekonómov s dlhoročným programom rozvoja Slovenska. A vznikalo u vedcov, pre ktorých bola roky samozrejmá národná orientácia ako prirodzená súčasť osobnosti. Za hranicami to už nebolo národovectvo, ale nacionalizmus. 

Známi mi vtedy kládli otázky, ako sa mi to, preboha, mohlo prihodiť. že píšem pre Slovenské národné noviny, noviny tej Matice. Za argumentom, že Matica patrí do 19. storočia, sa najmä skrývali výhrady proti tomu, ako sa uplatnila v novo formujúcich pomeroch po roku 1989. A bola žičlivou pôdou, na ktorej vznikali moderné programy. Ak sa vracala, bolo to pre dovtedy nielen zatajovaným, ale aj dlhé roky prepisovaným dejinám. Veď k odstraňovaniu prepisovania sa treba vlastne vracať aj dnes... 

Nedá mi, musím ešte raz pripomenúť, že niekoľko tých tvárí, ktorým prekážalo moje písanie pre SNN, som videl v preplnenej aule mojej alma mater. Bolo to pri prvej návšteve vplyvného Georgea Sorosa. Okrem mnohého iného mi utkvel v pamäti jeden z búrlivých potleskov. Zaznel, keď hosť hovoril o tom, že do Slovenska investoval dvadsaťjeden miliónov dolárov. Najväčší aplauz zaznel pri jeho záverečných slovách: Boli to dobre investované peniaze! 

V tom čase centrum pre nezávislú žurnalistiku malo aj americkú podporu, usporiadalo debatu s aktérmi všetkých volebných štábov. Hnutie dovtedajšieho predsedu vlády napriek dobrým volebným výsledkom nemohlo zostaviť vládu. Šéf volebného štábu víťaznej koalície hovoril o tom, čo ho najväčšmi šokovalo. Prišli k nim zahraniční poradcovia a ohromeným slovenským „kolegom“ vysvetlili, že kampaň sa vedie ostro, nevyberavo, nijaká slušnosť, nijaké ohľady, aj keby sa malo všetko prepísať. Čím ostrejšie, čím nevyberavejšie, tým lepšie. V kampani nejde o to, kto má pravdu, nejde o slušnosť, ale o to, aby ľudia uverili, že pravda je to, čo im hovorí volebná kampaň. Nijaké ohľady, bezohľadne. Len do nich!

Neviem, prečo mi zišli na um tie dávne spomienky. Asi mi ani tak nejde o poučenie o tej bezohľadnosti ako o tých osem rokov...