Medzi významné dátumy jesene patria i tie podujatia, pre ktoré Matica vytvorila priestor. Týkali sa aj výrazných matičiarov Vladimíra Mináča, Vladimíra Clementisa, Romana Kaliského či Kongresu slovenskej inteligencie. Tam, kde Kaliský a Mináč ovplyvnili rozhodujúcim spôsobom verejnú mienku, boli motorom k vyvrcholeniu úsilia o slovenskú štátnosť.

Podujatia, ale najmä úsilie o vecný priebeh vedeckých konferencií k storočniciam Mináča a Kaliského nie sú ani tak návratom do minulosti, ako by sa mohlo zdať, ale najmä poukázaním na to, ako formovať budúcnosť. Vecné návraty sú naliehavým volaním po formovaní postojov, ktoré môžu, mali by, ba musia samostatne formovať slovenské pomery dnes a slovenskú budúcnosť zajtra.

Vidíme trebárs, ako šesťdesiate roky minulého storočia pohli celým vývojom vtedajšieho pätnásťmiliónového štátu. Vývoj vyvrcholil v roku 1968 nielen sovietskou okupáciou, ale aj federáciou, ktorej náprava po desaťročiach skončila slovenskou štátnosťou.

Prečo to pripomínať?

Lebo vedecké práce, osobitne českých historikov, v ére slobodného bádania nás upozorňujú, že kľúčovú, dominantnú úlohu v začiatku kvasu šesťdesiatych rokov, ktorý zaujal celú Európu, zohrali slovenskí spisovatelia a novinári. Vtedy kvalita slovenskej žurnalistiky, osobitne v Kultúrnom živote, vysoko presahovala úroveň porovnateľných českých médií. Medzi nimi osobitne bravúrne reportáže a úvodníky Romana Kaliského. Aj on sa stal jedným mocou a mocenskou propagandou najkritizovanejším novinárom. Vecný tón vedeckých konferencií a ich návrat aj do šesťdesiatych rokov nám ukazujú, ako sa menované osobnosti vedeli orientovať v skrumáži ťaženia mocných proti nim. Šesťdesiate roky, obviňovanie z autonomizmu, a dokonca ľudáctva, teda niečoho, čo bolo tak Mináčovi, ako aj Kaliskému bytostne cudzie, znamenalo zbierať skúsenosti na vlastnej koži. V prípade Kaliského aj za cenu straty zamestnania. Bol jedným z tých, čo vedeli, že treba robiť ťaženie proti cenzúre, proti umlčiavaniu, lebo tak sa nespokojnosť obráti priamo proti vtedajšej moci. Tej moci, ktorá nemala autoritu. Dnes by sme povedali, že v prieskumoch verejnej mienky klesá či klesla veľmi nízko.

Pre tých na Slovensku, čo sa okrem iného aj vytrvalo porovnávali s Čechmi či s pomermi v Čechách, je pripomenutie šesťdesiatych rokov oným slovenským Predjarím. Vtedy, keď Slovensko, Slováci ak nie s obrovským, tak niekoľkoročným náskokom pred Čechami a Moravou reformovali vtedajší režim. Presadzovaním svojich národných záujmov predstihli vtedajší spoločenský vývoj. A najmä do vrcholiacej krízy vstúpili pripravení. Mali jasný cieľ. Ale najmä v tomto období nájdeme, že skutočnú špičku slovenského národa historická epocha premien nezastihla nepripravených. Nielen vedela, čo chce, ale mala energiu, obdivuhodnú energiu. Jej zdrojom bola nezávislosť, zmena vtedajšieho systému.

To všetko je ešte stále nedopovedané svedectvo o vtedajšej Bratislave. O atmosfére a prepojeniach tohto mesta a vzniku rozdeľovania, ktoré v rôznych obmenách cez desaťročia pretrváva dodnes. Už vtedy sa poukazovalo na to, že v rámci celého štátu sa presadzujú ľudia druhoradého charakteru: udomácnila sa orientácia na priemer, na druhú akosť, na menší formát.

Prečo to pripomínať?

Domácich kritických hlasov je dosť. Ale v najnovšom rozsiahlom texte o Slovensku český historik Pavel Kosatík sa pozastavuje nad rozličnými slovenskými politickými štýlmi razantne ako nikto domáci. Podľa neho na jednej strane je Štýl korumpovania stúpencov. Druhý štýl síce hlasito odmieta mafiánske praktiky, ale ponúka len totálnu nekompetentnosť pri riadení štátu a zásadnú neznalosť základov politického remesla.

Prečo sa tým zaoberať?

Český autor totiž končí názorom: Teraz je pravá, ba ideálna chvíľa, keď demokrati na Slovensku potrebujú maximálne možnú českú pomoc a solidaritu. Lebo čo Česi nedokázali voči Slovákom kedysi v spoločnom štáte, mohli by dokázať teraz.

Dnes sa opäť hrá o slovenský štát.