Minulý rok sme oslávili tridsiate výročie Nežnej revolúcie. Apologéti kapitalizmu, slniečkari z bratislavskej kaviarne, dúhoví demokrati a ich mediálni trubadúri sa zadúšali vo vyratúvaní toho, čo všetko sme po novembri 1989 získali. Zabudli však spomenúť, čo všetko sme postrácali.

Zabudli na to, že sme v tejto tridsaťročnej perióde, takmer o desať rokov dlhšej ako obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou, nedokázali vybudovať ekonomicky dôležitú (aj z hľadiska ekonomiky precestovaného času) celistvú diaľničnú sieť, zato sme však vytvorili i spotvorili hladové doliny a nedokázali dosiahnuť životnú úroveň hodnú členského štátu EÚ. Áno, v časoch silne deformovaného socializmu kremeľského typu (1948 - 1989) sa u nás nedalo cestovať, ale dalo sa žiť - v intenciách osobnej či rodinnej ekonomiky. Dnes sa buržujská menšina cíti ako prasa v žite, oproti nej zbedačená väčšina ako žito v prasati. Slniečkari a ich mediálni trubadúri sa budú zadúšať ódami na to, ako sme porazili niekdajší komunizmus, v ktorom sme vraj žili. To budú ustavične omieľať v rámci ich idiotskej neznalosti o tom, že komunizmus sa nikde, nielen u nás, nerealizoval a realizovať nemôže. Komunizmus je idealistická, nerealizovateľná myšlienka o beztriednej spoločnosti, v ktorej každý jej člen získa existenčné prostriedky hromadnej spotreby už nie podľa zásluh, ale rovno podľa svojej potreby. Ako satirik sa tu nebudem nadchýnať nad tým, čo sme získali, ale kriticky zamýšľať nad čímsi, čo sme stratili. Vo všeobecnosti si predstavujem kormidelníčky manažment nášho baskervillského kapitalizmu ako čriedu opíc s nábožnou oddanosťou zahľadených smerom k Západu a prenášajúcich k nám hlava-nehlava všetko, čo tam vidia, dobré i zlé, nám blízke i naskrze cudzie. Teda opičiace sa opice!

Pochopiteľne, ako satirik si dôkladne, možno egocentrický, všímam zmeny v publikačných možnostiach slovenských satirikov. Oproti toľko preklínanému socializmu sú tie možnosti priam úbohé. V časoch deformovaného socializmu boli v novinách celé strany, dokonca dvojstrany, vyhradené pre humoristicko-satirickú tvorbu: aforizmy, epigramy, humoresky, fejtóny, bájky, paródie, mikropoviedky... Autori sa tešili z bohatých publikačných príležitostí, čitatelia si pochutnali na vtipných textoch, neraz s výsledným efektom satisfakcie. Len šéfredaktori sa ustavične báli výhražných cenzorských telefonátov z Ústredného výboru Komunistickej strany! Dnes už nemáme cenzúru, no nemáme ani satirické strany či rubriky v printových médiách.

Náš opičí manažment odkukal zo západných médií silne zredukovaný a politicky neškodný zábavný segment: obrovskú krížovku a stĺpec anekdot. Teda najpopulárnejšie, no aj najmenej rizikové prvky. Krížovkami sa tu nebudeme zaoberať, anekdotami áno. Ktovie, či rýdzo nové vôbec vznikajú? Krčmoví rozprávači ich zbierajú po celý život, môžu nimi zaplavovať aj médiá, hľadači v starých časopisoch zasa staré anekdoty oprašujú, inovujú a posielajú ako svoje. Časopis s dominanciou anekdot, časopis do vlaku a do pohostinstiev je aj dnes populárny a predajný, udrží sa. Predovšetkým ukazuje podpísanými anekdotami, že každý Slovák môže byť nielen europoslancom, ale aj „spisovateľom“. Na rozdiel od europoslanca s astronomickými príjmami však môže rátať iba s honorárovými almužnami. Tieto almužny sú však daňou za „spisovateľskú“ prestíž. Ak taká ešte existuje pri dnešnom hesle „chudobný ako spisovateľ!“. Popularita anekdot (ultrakrátke čítanie!) a smiešne nízke honoráre sú tajomstvom udržateľnosti takýchto časopisov, v ktorých predsa len občas zaiskrí satirický šľah.

Zvlášť dnešná omladina, od prebudenia do usínania ďobajúca do smartfónov a neschopná dlhšieho čítania s porozumením, je odkázaná na anekdotické čitateľské minimum. Ak vôbec bude aspoň toho naďalej schopná, veď je odchovaná televíznym „humorom“ kopania do zadku a preobliekania chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa prsnými vypchávkami! Výsledkom týchto úžasných kultúrnych prínosov baskervillského kapitalizmu u nás je fakt, že časopis s vysokou kultivovanou úrovňou humoru a satiry sa môže u nás uplatniť len ako samostatne nepredajná, vložená súčasť novín. Akýže potom dneska nový Roháč?

Takto sa vlastne zvláštnou realizačnou modifikáciou vraciame k inšpirácii z čias nenávideného socializmu, keď mali noviny humoristicko-satirické strany či až dvojstrany. Dokedy nám to vydrží? Azda pokým náš dnešný čitateľ (či len digitálny poločitateľ?) týchto žánrov, sýtený elektronickými výdobytkami, načisto nevyhynie ako čitateľ. Nie ako biologický druh, ale ako archaický fenomén. Dúfam, že sa nad týmto mojím textom správne rozumieme: Nielen našu vlasť, ale aj celú Európu a USA obchádza strašidlo bibliofóbie. A nejde len o stratu rozsiahlych publikačných možností, ale - čo je najhoršie - o súmrak knižnej kultúry vrátane jej satiricko-kritického segmentu.