Na sklonku minulého roka sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uskutočnil akt slávnostného odovzdávania Národnej ceny literatúry faktu Vojtecha Zamarovského. Každoročne ju udeľuje Klub spisovateľov literatúry faktu. Cenu za rok 2014 prevzali Dušan Mikolaj, spisovateľ, publicista, redaktor a pedagóg. Jeho tvorivú dlhoročnú činnosť predstavil publicista a popredný novinár Ján Čomaj. Národnú cenu prevzal aj Igor Mráz, športový redaktor, publicista a spisovateľ, ktorý napísal dvadsaťpäť kníh. Všetky o problematike športu.  Život a dielo tohto významného autora pripomenul Jozef Kuchár, predseda Únie slovenských novinárov. Stretnutie spisovateľov, novinárov a publicistov otvoril predseda klubu prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD. Vo svojom obsiahlom a podnetnom príhovore okrem iného povedal:

„V oslovení mám poznačené aj vážený pán prezident Václav Klaus a vážený pán prezident Rudolf Schuster. Obaja tu mali byť, ale pred niekoľkými hodinami sa ospravedlnili a požiadali ma, aby som vám všetkým – milí priatelia – odovzdal ich srdečné pozdravy, čo rád robím.

Pán prezident Klaus je čestným členom Klubu autorov literatúry faktu v Čechách a pán prezident Schuster riadnym členom nášho slovenského Klubu spisovateľov literatúry faktu. Najmä pán Schuster pravidelne chodí na naše akcie a pán Klaus začal chodiť na akcie českých kolegov posledný rok. Naposledy sme sa s ním stretli, ak myslím na českých a slovenských spisovateľov v Letohrade, kde sa odovzdávali medzinárodné Ceny Egona Erwina Kischa. Vtedy prejavil aj záujem prísť na dnešné slávnostné odovzdávanie Cien Vojtecha Zamarovského. Spomínam to len preto, že naše stretnutie by bolo isto ešte bohatšie, nehovoriac, že mnohí z vás ste sa na pánov prezidentov tešili. Rovnako ako my, ktorí sme pripravili dnešné odovzdávanie Cien Vojtecha Zamarovského, ale aj zajtrajšie stretnutie slovenských a českých spisovateľov literatúry faktu.

Stretávame sa dva razy do roka, aby sme si porozprávali o tom, čo sme vytvorili, na čom pracujeme a čo plánujeme urobiť. Nielen v literatúre, ale vôbec v živote. Žiaľ, dnešná doba umeniu, kultúre a ich tvorcom veľmi nepraje. Často sú odstrkovaní a vyčleňuje sa im najmenej peňazí zo štátneho rozpočtu, čo je veľká škoda. Možno jedna z najväčších, ktorá sa nám časom môže vypomstiť, veď nič nie je horšie ako nevzdelaná, nekultúrna spoločnosť, aj keď by bola akokoľvek bohatá. Trend nekultúrnosti badať v mnohých krajinách, nielen na Slovensku. Celý svet akoby sa kdesi rútil a my s ním. Na Slovensku máme desiatky vysokých škôl a kultúrnych inštitúcií, ale dnešná mládež je menej vzdelaná a čoraz menej potrebuje kvalitnú kultúru a umenie. Vystačí si s mobilom, počítačom a pripojením sa na sociálne siete. A keď sa mladých spýtate, akú knihu naposledy prečítali, musia dlho premýšľať a radšej sa ani nepýtajte, kedy boli naposledy na výstave a ktoré múzeum navštívili.

Isto ste aj vy – vážení a milí priatelia – minulý týždeň zaregistrovali správu, že vo Fínsku, ktoré je vzorom pre slovenské školstvo, sa nebude vyučovať na základných školách povinné písanie, ale do osnov sa dostane povinný predmet strojopis, teda písanie všetkými prstami na počítači. Možno čo nevidieť bude písanie rukou rarita aj u nás. Učím na vysokej škole a všímam si, že veľa mladých ľudí píše tlačeným písmom. A to niečo naznačuje, najmä, keď sa stále menej číta a predáva čoraz menej kníh, hoci kníh vychádza veľa a aj veľmi pekných. Treba sa však pozrieť, aké knihy prevládajú na pultoch kníhkupectiev a po ktorých siahajú ľudia, ak vôbec zavítajú do knižníc.

Keďže sme tu skoro všetci od pera a celý život literárne tvoríme, natíska sa otázka, či sa oplatí písať knihy, prihovárať sa nimi ľuďom a zdieľať im nejaké posolstvo. Už dávno si naša spoločnosť spisovateľov neváži tak ako by mala, ani sa nehovorí, že spisovatelia sú svedomím národa. A kto je vlastne svedomím národa? Boháči, ktorí často prišli k majetku nečestným spôsobom? Tí ťažko intelektuálne posunú národ a spoločnosť dopredu. O to väčšmi sa mi žiada poprosiť kolegov spisovateľov, aby nestrácali nádej, aby tvorili a svojim dielom vychovávali, skultúrňovali a motivovali ľudí. Slovensko je krásna krajina a žije v nej veľa krásnych ľudí. Naučme mladú generáciu – nech je doba akokoľvek pretechnizovaná – viac čítať, vzdelávať sa, vytvárať kultúrne a umelecké hodnoty.

Vážení priatelia, o malú chvíľu už po 14 raz oceníme dvoch spisovateľov literatúry faktu. Cenu Vojtecha Zamarovského, čo je najvyššie slovenské vyznamenanie za literatúru faktu, dostalo celkovo 30 slovenských a českých spisovateľov literatúry faktu. Je to veľa alebo málo? Na počte nezáleží, ale na tom, že od roku 2000 cenou upozorňujeme na najlepších spisovateľov literatúry faktu a ich diela. Navyše túto cenu každý druhý rok udeľujeme aj českému spisovateľovi.

Doteraz sme ceny odovzdávali v Bratislave, Budmericiach, Pezinku, Banskej Štiavnici, Trenčíne, Bojniciach a tohto roku sme zavítali do Trnavy. Prečo práve do Trnavy? Z dvoch dôvodov: Trnava a jej okolie sú mimoriadne historické, kultúrne, ale aj športové. Navyše majú predsedu vyššieho územného celku, ktorý zo všetkých županov vari najviac podporuje kultúru a umenie. A to nespomínam len preto, že tu momentálne nie je. Za neho hovorí množstvo vydaných krásnych kníh a desiatky vydarených kultúrnych a športových podujatí. Tibor Mikuš je telom športovec a duchom umelecky cítiaci človek.

Pred šiestimi rokmi sa predháňali štyri slovenské mestá, ktoré z nich Európska komisia a Európsky parlament vyberú na jeden rok za európske hlavné mesto kultúry. Škoda, že podobnú súťaž pre naše mestá a regióny neorganizuje aj Slovenska republika. Trnava a Trnavský samosprávny kraj by mali veľkú šancu vyhrať. Toto mesto, ale aj celý kraj, nežije len z histórie, ktorá je mimoriadne bohatá, ale ich zástupcovia premyslene podporujú súčasnú kultúru, umenie, vedu, školstvo i šport.

Vráťme sa však – milí priatelia – k Cene Vojtecha Zamarovského a pripomeňme si jej históriu. Cena vznikla, keď ešte žil pán Zamarovský, ktorý dal súhlas, aby sme ju pomenovali po ňom. Bolo to v roku 1999 a od nasledujúceho roku ju nepretržite udeľujeme nie za diela vydané v tom ktorom roku, ale za celoživotné dielo. Teda za to, čo spisovateľ počas svojej tvorby vytvoril a čím obohatil slovenskú kultúru a umenie v európskom kontexte.

Literatúra faktu je neľahký žáner, ale mimoriadne krásny, veď poskytuje množstvo informácií, faktov, správ, navyše v peknej, umeleckej forme. Aj preto literatúra faktu v súčasnosti vo svete letí a je žiadaná, hoci aj tu dochádza k určitému posunu a čoraz viac sa začínajú vydávať knihy s množstvom obrázkov, fotografií na úkor textu. Dôvod? Ľudia vraj menej čítajú a viac pozerajú obrázky. Taká je súčasná doba, rýchla a zdá sa, že bude ešte rýchlejšia. Našťastie, múdre slovo nikdy nestratí na hodnote a verím tomu, že po múdrom slove bude ľudstvo vždy prahnúť, podobne ako po milom úsmeve, pohľade, oslovení a najmä pohladení. Život nie je len o technike, ale predovšetkým o vzťahoch. Úprimných, čistých. Chráňme si ich a rozvíjajme, veď nič nie je na svete krajšie a bohatšie ako priateľstvo a láska. A na to nikdy nezabúdajme...“

V rámci tvorivej besedy odznelo mnoho vzácnych slov a cenných myšlienok i námetov ako ďalej skvalitňovať literárnu tvorbu a tak účinnejšie bojovať proti tej nekvalitnej, plnej bulvárnosti a nevkusu. Všetci sa zhodli, že v dnešných zložitých časoch je veľké množstvo rôznych kníh, ale menej hodnotnej literatúry. Debata sa niesla v atmosfére optimizmu, ale odzneli aj kritické slová adresované dnešným politikom aj predstaviteľom štátu. (-jk-)