Keď si chcete dnes prečítať o tom, čo písali noviny v roku 1990 či neskôr, netreba ísť do Univerzitnej knižnice. Stačí mať chuť na burčiak v jedinej zachovanej vieche v strede Bratislavy. Steny sú vytapetované voľakedy plošne najväčším slovenským denníkom. Tak vám titulky oznámia: Voláme sa Česká a Slovenská Federatívna Republika. Alebo sa dozviete: Čo chce Strana roľníkov a zdravej výživy. A tiež: 17. november nebol dielom náhody! Vládna diagnóza oznamuje: stav slovenskej ekonomiky je veľmi vážny. 

Dozviete sa tiež: O čo išlo na mimoriadnom celoštátnom zjazde SZM, „funebráci“ neuspeli. Vznikol Zväz mladých. A ten volá: Kto má morálne právo na zväzácky majetok? 

V Prahe Václav Havel tvrdí, že nie je ani marxista a ani stúpenec Marcusa, a v Moskve sa kladie otázka: Hrozba roztržky v KSSZ? V kurzovom lístku mien sa uvádzajú dve marky – DM a DDM, teda západonemecká a východonemecká, pre pamätlivých práve DDM sa stala v čase zjednotenia nemeckej meny a výmeny jedna ku jednej zdrojom šikovných vekslákov, ktorí vedeli alumíniovú DDM vymeniť za tvrdú menu DM. Už vtedy sa ukázala schopnosť našich podnikavcov obstáť na európskom trhu! Strana zelených mala iné starosti: vydala Stanovisko k zásadným otázkam výstavby a Vyhlásenie k panoráme Bratislavy. Rád sa dozviem, kde sú autori vyhlásenia dnes. 

Pravda, vtedy mali ľudia rôzne problémy. Napríklad titulok z marca 1990 hlása: Levickí komunisti prekonávajú minulosť, veria myšlienke, veria sebe. Tiež by bolo zaujímavé vedieť dnes, akú minulosť prekonávali a ako ju prekonali. Musím sa niekedy do Levíc pozrieť, možno na jesenný trh, či sa ešte predávajú tak ako v čase mojej školskej dochádzky chutné štvrtky pečených kačíc a husí. 

Aj vtedy už išlo o peniaze, ako konštatuje komentár Antona Zerera Futbal a podnikanie. To už netreba nikomu dnes vysvetľovať. Ale jeden z titulkov novín o búrlivých debatách tých čias ma vrátil do dneška. Bol to titulok s otázkou: Európska univerzita alebo Academia Istropolitana? 

Išlo o to, či pri jednej prestížnej reprezentačnej budove na hradnom vŕšku po dokončení neprijať ponuku amerického finančníka maďarského pôvodu a neotvoriť tam pre celú strednú Európu univerzitu. Už vtedy išlo razantne o to formovať vedomie, profil celej nastupujúcej generácie, isteže aj novej či nových generácií Slovákov. Nie slovenská či česká univerzita, ale európska, jednoznačne formovaná inou, osobitne anglosaskou, nepochybne významnou, skúsenosťou. Myslím si, že ešte dnes sú v Bratislave a na Slovensku ľudia, ktorí ľutujú, že vtedy, v čase, keď sa všetko začínalo akoby odznova, sa nepodarilo presadiť univerzitu, pre ktorú potom našiel americký mecenáš miesto v Budapešti. A po desaťročiach sa stala predmetom tvrdej zrážky medzi univerzitou a maďarskou vládou. Takou tvrdou, že sa za univerzitu a proti maďarskej vláde postavili európske inštitúcie. 

Táto spomienka ukazuje, že už vtedy, v samotných začiatkoch slovenského hľadania sa, išlo o súčasť najdôležitejšieho zápasu o vedomie generácií a formovanie budúcej špičky národa. Slovenského. Dnes nás to upozorňuje, s kým máme do činenia. To, že sa politik susedného štátu pustil do sporu s jedným najmazanejších finančníkov sveta, nech je pre nás poučením. Nemôžeme byť naivní amatéri bez vzťahu k národným dejinám, nemôžeme sa uspokojiť fasádou protokolárnych fráz o dobrom susedstve. Máme dlhodobo do činenia s dvoma veľkými problémami. Jedným sú strategické záujmy všetkých maďarských vlád o zmenu v duchu Orbánovho hesla: Hranice majú len štáty, národy hranice nemajú. 

Druhým problémom je dlhotrvajúci nedostatok národného sebavedomia. No sú vzácne výnimky. Jediná kniha k storočnici Trianonu, kde Slovensko vstúpilo do medzinárodných vzťahov, vyšla jedine vďaka predsedovi parlamentu, ako aj historikovi Antonovi Hrnkovi v roku 2020. A je výzvou. Lebo hovorí: „Vybojovaná sloboda národa nie je daná raz a navždy, treba ju udržiavať.“ Orbán nám pripomína dnes a denne: musíme rozmýšľať, kde robíme chyby!