Slovenské národné noviny majú skvelú príležitosť vracať sa k Romanovi Kaliskému, jednému z rozhodujúcich svojich zakladateľov po roku 1989. Upozornil na to v minulom vydaní SNN Peter Štrelinger, jeho výrazný súpútnik z čias, keď vznikali matičné noviny ako súčasť pohybu k vzniku Slovenskej republiky. Teda oných pozoruhodných čias, keď sa robila, ale aj rodila politika na Slovensku. 

Dvaja dôslední autori Jozef Leikert a Mária Macková s vedeckou presnosťou dali dovedna šesťstostranovú ojedinelú publikáciu pod názvom Roman Kaliský – cesta búrlivým storočím. Vďaka impulzu jednej z Kaliského dcér novinárky Gabriely vzniklo dielo, aké o nijakej novinárskej osobnosti nemáme. Dielo, ktoré zapĺňa biele miesta našich dejín, dejín žurnalistiky, biele miesta atmosféry doby. Je na rozhraní niekoľkých vedeckých odborov. Zhromaždeným množstvom dobových materiálov, textov a aj výpovedí, ktoré autori ako prví vyniesli z archívov, je nielen svedectvom o Kaliskom. Je najmä o podobe rôzne sa meniacich československých pomerov a Slováka v nich. Monografia je i bohatým dokumentárnym dielom nielen o premenách doby a človeka, ale tiež o mimoriadnej schopnosti generácie, ktorá zažila vojnu, naprávať chyby, zbavovať sa politickej hlušiny práve tak ako aj novinárskej. Je najmä o schopnosti chápať potrebu slovenských dejín a v historickej chvíli vedieť urobiť skutočne historické rozhodnutie. 

Chronologicky zozbierané a prehľadne zoradené texty si zasluhujú trvalú kritickú pozornosť. Pre Slovenské národné noviny, a matičiarov osobitne, je kniha podnetná poukazovaním na to, ako národné dejiny a schopnosť vnímať ich ako každodennú súčasť jestvovania verejne činnej osobnosti, novinára, sú bez preháňania, bez zveličovania životodarným zdrojom. Jedným z príkladov je, že v kľúčovej chvíli Kaliský vedel povedať onú strhujúcu historickú vetu o pokojnom, ba priateľskom rozchode československej federácie, akú kedysi povedal Hlinka o nevydarenom manželstve s Maďarmi a potrebe odchodu z monarchie do republiky. Kaliský dobre vedel, že matičiari a Matica potrebujú noviny. Jeho životná skúsenosť, podopretá energiou a pracovitosťou Drahoša Machalu a Petra Štrelingera, urobila z bratislavskej filiálky SNN centrálu. Redakcia priťahovala desiatky osobností, dávala im priestor, ako i smer a pevnú pôdu pod nohami v dobe plnej neistôt a výrazného nesebavedomia, obáv a aj strachu. Veď medzinárodne skúsený český politik ešte v predvečer vzniku z dvoch štátov o Slovensku tvrdil, že „nicotný štáteček nedosáhne plného mezinárodního uznání“. Kaliský nebol obľúbencom vedenia Matice, najmä nie po kritike a zlyhaniach matičného fondu, dodnes priam učebnicového textu analýzy, ktorá rozbíja na prach pokus slovami zakryť dramatický podnikateľský neúspech. Nakoniec to bola, pravda po rokoch, Matica, ktorá predsa len ocenila Kaliského –  to veľkolepé ocenenie potrebovala Matica väčšmi ako Kaliský. Medzitým si Kaliský našiel priestor pre skvelé analýzy pápežských encyklík, osobitne Jána Pavla ll. 

Týchto niekoľko poznámok chce najmä upozorniť na to, že kniha o Kaliskom je užitočným zdrojom poznania o SNN a Matici slovenskej, ale najmä dodnes o význame národného sebavedomia verejne činných osobností, novinárov. 

V knihe máme však po prvý raz možnosť plnohodnotne spoznať profil Kaliského aj ako dlhoročného poslanca československého parlamentu: je to výnimočný súhrn z čias, keď o. i. boli odsúdení alebo vo väzbe Clementis či Husák. Kniha kriticky hodnotí a cituje z textov vystúpení tak v Slovenskej národnej rade v Bratislave, ako aj v Národnom zhromaždení v Prahe. Je to dôležitá faktografia. Aj z nej môžeme usúdiť neskoršie motivácie celoživotných postojov Kaliského vrátane dvoch desaťročí, ktoré prežil po roku 1968. Prežil ich ako kvalifikovaný murár, keďže si urobil učňovské skúšky. Môžeme tak vidieť i zdroje toho, prečo v slovenskom predjarí, hlboko pred rokom 1968, niekoľko slovenských generácií sa usilovalo napraviť chyby spáchané nielen v päťdesiatych rokoch, ale aj predtým.