Pred časom ma popredný ľavicový intelektuál požiadal o príspevok do ankety DAV DVA na tému: Čo robiť? Teda čo má robiť ľavica v podmienkach reštaurácie kapitalizmu. Sám svojím osobným príkladom poskytuje zdanlivo jednouchú odpoveď: ROBIŤ. Zainteresovaní vedia, že je kľúčovou postavou obnoveného edičného projektu DAV DVA, ktorý nadväzuje na historický DAV (názov pozostáva z iniciál krstných mien – Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Vladimír Clementis). V slovenskom ľavicovom časopise, ktorý vychádzal v rokoch 1924 – 1937, okrem uvedených osobností publikovali Gustáv Husák, Peter Jilemnický, Alexander Matuška, Ladislav Novomeský, Ján Poničan, Eduard Urx a ďalší, ale aj českí autori Július Fučík, Marie Majerová, Zdeněk Nejedlý, Ivan Olbracht či ruský spisovateľ Ilia Erenburg.

Keď zaznie názov DAV, určite nemožno obísť skutočnosť, že davisti prešli peklom politického zatracovania a sadistického mučenia v 50. rokoch 20. storočia na základe skazonosnej kampane, ktorú rozpútal Juraj Špitzer brožúrou Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry (1951). História by nebola úplná, keby sa zamlčiavalo aj to, že práve Juraj Špitzer na mimoriadnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov 7. decembra 1989 ako prednostný rečník Verejnosti proti násiliu (VPN) žiadal odstúpenie Dr. Gustáva Husáka z postu prezidenta Československej socialistickej republiky.

Je dosť problematické povedať, čo vlastne robilo najvyššie vedenie KSČ v roku 1989, keď už politické transformácie v Sovietskom zväze a ostatných socialistických krajinách boli v plnom prúde. Vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hebentart vo februári 1989 predložil generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Milošovi Jakešovi memorandum, na ktorom sa podieľali aj ďalšie osobnosti – napríklad 1. námestník federálneho ministra vnútra Alojz Lorenc a generálny prokurátor ČSSR Ján Pješčak. Ani tento dokument však nepodnietil Jakeša k adekvátnemu spoločenskému postupu, ktorý by odzrkadľoval objektívnu vnútropolitickú i medzinárodnú situáciu.

Keďže prevratné zmeny koncom roka 1989 boli odštartované myšlienkou návratu ku koncepcii socializmu s ľudskou tvárou z roku 1968, treba sa trocha obzrieť do minulosti.

Dlhoročným prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom ČSSR bol Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na nezákonnostiach v 50. rokoch a veľmi ostro vystupoval proti slovenskej reprezentácii. Na zasadnutí Ústredného výboru Komunistickej strany Československa 19. – 21. 12. 1967 v búrlivej diskusii niekoľkí rečníci, medzi nimi aj Vasil Biľak, vyzvali Antonína Novotného, aby odstúpil, a on tomu napokon vyhovel. Zasadnutie sa odročilo vzhľadom na vianočné sviatky na začiatok nového roka, keď sa 5. 1. 1968 Alexander Dubček stal prvým tajomníkom ÚV KSČ. Neskôr sa 30. 3. 1968 stal prezidentom ČSSR armádny generál Ludvík Svoboda. V apríli 1968 sa bývalý organizátor Slovenského národného povstania, predseda Zboru povereníkov Slovenskej národnej rady (teda vlastne predseda slovenskej vlády), následne politický väzeň obvinený z buržoázneho nacionalizmu Gustáv Husák stal podpredsedom vlády ČSSR.

Na porade vedúcich tajomníkov krajských a okresných výborov KSČ 12. – 13. mája 1968 Alexander Dubček predniesol referát, v ktorom nastolil potrebu vedenia otvoreného dialógu so všetkými spoločenskými vrstvami a dôsledného uskutočňovania socialistickej demokracie, ktorá by však nemala umožniť antikomunistické prejavy. Napriek tomu 20. – 21. 8. 1968 vojská väčšiny členských štátov Varšavskej zmluvy (konkrétne Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Sovietskeho zväzu, teda bez Rumunska) vstúpili na územie ČSSR. Tento krok určite vyhovoval Západu, pre ktorý bola predstava populárneho socializmu úplne neprijateľná.

Moskva neskôr ospravedlňovala svoje konanie v roku 1968 tzv. pozvaním, o ktorom som už dávnejšie písal ako o liste bez dátumu. Obskúrny ruský prezident Boris Jeľcin poskytol jeho kópiu kontroverznému československému prezidentovi Václavovi Havlovi. V publikovanej podobe mal všetky znaky dodatočne vyfabrikovaného falzifikátu s priehľade dokonalou ruštinou a podpismi čudne umiestnenými pod sebou na ľavej strane. A čím raz bude Moskva ospravedlňovať svoje rozhodnutia v roku 1989, keď zlikvidovala socializmus v celej Európe?

Otázkou je, či perestrojka vôbec mohla uspieť. Gorbačov prišiel so svojimi reformami neskoro. Nemal šancu. Tá možno bola v roku 1968. Sovietsky zväz bol vtedy vnútorne aj medzinárodne dostatočne silný a celá koalícia dostatočne súdržná, aby reformy mohli byť riadeným procesom a nie reťazovou deštrukciou. Moskva mala dostatočný potenciál, aby udržala svoje geopolitické postavenie. Navyše by reformný pohyb posilnil európske socialistické hnutie.

V lete 1968 postavili študenti v Paríži barikády. Bol to ostrý protest proti industriálnej spoločnosti v kapitalistickom vydaní. Lawrence Ferlinghetti vo svojej Láske v dňoch vášní – za nich všetkých napísal – Spoločnosť odcudzenia nemá v histórii miesto. Tvoríme nový svet. V Spojených štátoch v roku 1969 armáda streľbou potlačila revoltu študentov vysokých škôl proti vojne vo Vietname. Vtedy azda bola možnosť socializmus zreformovať a urobiť príťažlivým pre mladú generáciu v Európe.

Na prestavbe v Československu sa podieľala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Priemerný vek jej príslušníkov bol okolo tridsať päť rokov. Boli vzdelaní, zväčša neboli spojení s päťdesiatymi rokmi, ani s čistkami po roku 1968. Boli informovaní. Sami najlepšie pociťovali potrebu zmeny. Patrili k mladej generácii so všetkými jej požiadavkami. Bolo skutočne trápne, keď ich po 17. novembri 1989 prišli preverovať a nahradiť bývalí príslušníci ŠtB z päťdesiatych rokov.

Dnes sú mnohí ľudia ponovembrovým vývojom sklamaní a nemyslia si, že štátny prevrat z roku 1989 dosiahol publikované predsavzatia, vďaka ktorým pred desaťročiami získal masovú podporu. Pretrvávajú problémy a protirečenia, ktoré motivovali verejnosť k podpore zásadných spoločenských zmien.

Výsledkom je to, čo prežívame v medzinárodných vzťahoch, ale aj u nás doma. Pravda a láska nezvíťazila. Nedostavili sa požadované cnosti a kompetentnosť mocných. Bežných smrteľníkov iritujú privilégiá dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu.

Socializmus je predovšetkým solidarita ľudí. Je to civilizácia – povedal Šimon Peres. Na svete žije takmer osem miliárd ľudí. Všetci majú právo na dôstojný život. Sociálny program nie sú milodary. Sú to vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú všetky slová len prázdnymi frázami. Ale s poníženými ľuďmi, s pocitom sociálnej nespravodlivosti také zdroje sotva vytvoríme.

Ralph Dahrendorf sa na jednej strane sa hlási ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane konštatuje – neexistujú žiadne známky toho, že by sa národný štát so svojimi kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil. Iste treba spolu s ním pochybovať o predstave budúcej Európy ako o kombinácii regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre najbližšie polstoročie je pravdepodobnejšia cesta k ich konfederácii či federácii.

Takže čo robiť dnes? Naďalej robiť. Túžba po sociálnej spravodlivosti sprevádza ľudstvo od nepamäti a demokratický socializmus je optimálny variant budúceho vývoja. Kapitalizmus nesporne nie je poslednou ekonomicko-politickou formáciou a Fukuyamov koniec dejín je už dávno prekonaný spoločenskou praxou.