V záľahe publicistiky okolo tohtoročného výročia SNP a úprimných, ale aj, ako to už pri takýchto výročiach býva,  rituálnych osláv a škandálov kto je a kto nie je pozvaný a ako sa komu venovala pozornosť úplne zaniklo, že slovenská literatúra o povstaní či Povstaní už desaťročia mlčí. Akoby nebolo už z čoho čerpať pre romány či filmy. Toto ticho naplno prelomil dokument skúseného tvorcu Jána Bábika v dvoch hodinových reláciách na stanice Slovensko 1 vysielaných vždy po deviatej večer 29. a 31. augusta.

Dokumenty Jána Bábika uvedené pod názvom Zradení povstalci hovoria o tom, že dejiny Slovenského národného povstania sa písali v Jáchymove a v Leopoldove či Valdiciach a na Mírove – teda vo väzeniach, kde po procesoch skončili desiatky a desiatky vojenských ôsob, organizátorov Povstania a ich civilných podporovateľov po vykonštruovaných procesoch, po mučením vynútených priznaniach. Len časti z nich sa podarilo zachrániť si holý život v emigrácii.

Desaťročie procesov

Procesy sa začali po roku 1948, pokračovali v roku 1955 a posledný z nich sa konal v roku 1959. Odsúdení sa regrutovali z  vyše 426 generálov a dôstojníkov slovenskej armády, ktorí boli v rokoch 1948 – 1949 prepustení z armády. Ťažko vyberať z jednotlivých osudov, ale boli medzi nimi aj menovite známi hrdinovia napríklad bojov o Biely Potok a Ostrô, hrdinovia, ktorí v obrane či protiútokoch na nemecké jednotky, vrátane SS, vo vyše dvoch desiatkach tuhých bojov  neprepustili nepriateľa po jedinej prístupovej ceste zo severu na Banskú Bystricu.

Hanebná likvidácia

Spoluautor vojenských dejín  František Cséfalvay to autorovi dokumentu zhrnul takto: v dejinách sa žiadny štát nezachoval voči svojim hrdinom tak hanebne ako Československá republika, bol zlikvidovaný takmer celý dôstojnícky zbor a množstvo civilných, nevojenských ilegálnych predstaviteľov politického odboja.

Rozhlasový dokument, ktorý vznikol na Slovensku 1 v dramaturgii Táne Kusej nám umožňuje uvedomiť si čo sa dialo s povstalcami najrozličnejšieho razenia v tom celom dlhom desaťročí 1948/49 – 1959 a potom. Ako sa vlastne písali dejiny SNP vtedy, na čom rástli generácie Bábikových poslucháčov zo starších ročníkov? Na akom výklade? Tieto otázky dokument nerieši, tie si nevyhnutne kladie poslucháč. Pred nami sa odkrýva časť jednej veľkej drámy na Slovensku. A autor nám ukazuje ako sa vecne, faktograficky dá poskladať zložitá puzzle časti slovenských dejín. Nevynecháva mená sudcov či prokurátorov, citáty z rozsudkov sú uvedené bez dramatickej emotívnosti, tak, aby sa poslucháč dozvedel fakty a nebol navádzaný hlasovou interpretáciou na čom sa zrejme zdarne podpísala réžia Laca Keratu.

Vďaka prozaikovi Lacovi Ťažkému sa dnes v zajateckom tábore v Kaisersteinbrucghu kladú vence so slovenskou trikolórou ku kamennej tabuli, ktorá len od nedávna pripomína, že tu boli v barakoch po päťsto nahnaní slovenskí vojaci a dôstojníci pre vtedajšie Nemecko už príslušníci nespoľahlivej armády. Niektorí ako zajatci, mnohí, zajatí priamo v povstaní už ako banditi. Netreba si robiť ilúzie. Laco Ťažký, ktorý z Kaisersteinbruchu urobil pre zasvätených Slovákov pútnické miesto – vodil ich na cmiter „zajateckého tábora“, kde je napríklad pochovaných vyše desaťtisíc príslušníkov Červenej armády. Nielen tu, dnes na rakúskej pôde, ale všade boli sovietski vojnoví zajatci početne najväčšou, ale aj akoby trvalo zabúdanou, mnohomiliónovou skupinou spomedzi všetkých obetí druhej svetovej vojny.

Hymny a Tedeum

Do Kaiserstenbruchu nás uvádza aj rozhlasový dokument – ale priamym svedectvom jedného zo zajatcov.  Tu bol aj štábny kapitán Neštiak, vtedy už bandita. Spolu so 42 inými dôstojníkmi povstaleckej armády však neskočil tu, v Kaisersteinbruchu, ale po ďalšom transporte v nemeckom Altenburgu, kde už 13. apríla uvidel prvého amerického vojaka – a týmto strhujúcim príbehom začína autor dokumentu Ján Bábik rozprávanie o desiatkach osudov povstaleckých osudov či osudov z čias SNP. Scéna, ktorou začína rozprávanie citátom zápisu priameho účastníka má charakter filmovej poviedky, poslucháč si predstavuje ako mohla vyzerať scéna tábora, kde sa Nemci vzdávajú, Američania prichádzajú a oslobodení dôstojníci troch armád spievajú svoje hymny, Marseillasu, Ešče Poľska nezgynela a Nad Tatrou sa blýska a potom slúžia poľnú omšu a medzi barakmi znie Tedeum.

Strhujúci je nielen obsah rozprávania, ale aj to, ako sa našli po rokoch dokumenty, písomnosti a magnetofónové pásky so spomienkami Gustáva Neštiaka. V roku 2014 sa o všetkom dozvedáme v súvislostiach a vedno so spomienkami, výpoveďami či v rozhlasovom archíve zachovanými dokumentmi desiatky ďalších podobných osudov. Dozvedáme sa,  ako väzením, degradáciou či vynútenou emigráciou skončili prakticky všetci autori výzvy na Povstanie, ktorá bola prečítaná v banskobystrickom rozhlase – tá výzva sa za tie desaťročia vysielala nespočetne krát, o jej autoroch sa mlčalo. Autor nám hovorí rečou rozhlasového dokumentu, svedectva o osudoch trojice bratov z ktorých jeden po vojne sa zachráni o. i. medzi tými, proti ktorým bojoval, kým druhý skončí vo väzení tých za koho bojoval.

Skúsený autor a autorita

Ján Bábik, skúsený autor desiatok literárno-historických dokumentov si však v prvej hodinovke Zradení povstalci vybudoval aj autoritu ako tvorca i rešpekt ako osoba. Gustáv Neštiak bol totiž jeho dedom, jeho spomienky boli pre vnuka, dnes autora objavom a teraz sú objavom pre poslucháča a nesporne aj pre slovenský rozhlasový dokument. Podstatné však je, že sú pri 70-tom výročí SNP úplne ojedinelým umeleckým tvarom, ktorý nám predkladá fakty a nie hotové súdy, nedáva odpovede, naopak vyvoláva otázky o tom, ako sa to všetko zbehlo, ako to, že sa vlastne osudy povstania, najväčšieho masového ozbrojeného povstania v moderných slovenských dejinách, ktoré Slováci sami pripravovali, organizovali a uskutočnili  nakoniec písali v uránových baniach v Jáchymove, v leopoldovskej či iných väzniciach, kde napokon bol aj G. Neštiak. Sprítomňuje nám to podstatné – nie veľké dejinné udalosti, ale to, čo ich tvorí – ľudské príbehy. Autor to uzatvára celkom v duchu výpovedí svojho starého otca: dedko nepredpokladal, že môže padnúť do zajatia štátu za slobodu ktorého bojoval. S takýmto predstavením, uvedením do príbehu mnohých rodín a aj rodiny vlastnej pristúpil autor k vytvoreniu druhej hodinovky Zradení povstalci. Vytvoril si prirodzenú autoritu pre to, aby práve on mohol rozprávať a podať svedectvo zdanlivo o všeobecne známych a neraz spomínaných činiteľoch.  Je to rozhlasový dokument o osudoch jedenástich najznámejších mien politických predstaviteľov Povstania v 50-tych rokoch minulého storočia. Autor hľadal a našiel odpovede na prvý pohľad jednoduchú, ale málokedy kladenú otázku: aký bol osud tých, ktorí podpísali Vianočnú dohodu o vytvorení Slovenskej národnej rady, ktorá mala prevziať všetku moc na Slovensku, len čo vypukne Povstanie. Dohodu podpísanú v decembri 1943 v Bratislave na Gajovej ulici.  K téme a hodnoteniu dokumentu sa vrátime.