Mnoho ľudí pozná veľkú sklenenú stenu, cez ktorú je výhľad na trávu, stromy, oblohu, niekedy na dážď, inokedy na vločky snehu. Podľa toho, kedy sa v bratislavskom krematóriu lúčime s tým, kto nás navždy opustil. Skvelé, v Európe obdivo­vané riešenie krematória rodáka z Rajca Milučkého, s ktorým sme sa napokon tiež práve tu lúčili.

Pri každej rozlúčke sa pred očami odvíja osud človeka, atmo­sféra či portrét doby. Z desiatok pohrebov, počas ktorých som tu zažíval kus súkromných dejín či príbeh niekdajšej, alebo súčas­nej spoločnosti, som bol tento rok na rozlúčke s doktorom práv a vytrvalým matičiarom Vrútočanom Pavlom Pollákom. Neča­kane zomrel vo veku nedožitých deväťdesiatich siedmich rokov. Práve Matica mu v roku 2017 vydala knihu dokumentov o vtedy 103-ročnom Imrichovi Kružliakovi, rodákovi z Detvy, osobnosti slovenského exilu, ktorý dlhé roky pôsobil po úteku na Silvestra v roku 1949 v Rádiu Slobodná

Európa. Podľa Úradu pre Slová­kov žijúcich v zahraničí to, ako bibliograficky zdokumentoval Pollák činnosť Kružliaka, je pýchou knižničného fondu tejto inštitúcie. Jeden z takých dokumentov sa mi počas práce doktora Polláka dostal do rúk, teda presnejšie on mi ho doniesol osobne. Vedel, že ma zaujímajú dejiny tohto mesta pred a po roku 1969, chápal ma. Okrem iného mi dal pre tých, čo ten čas zažili, vzácny záznam zápisnice z novembra 1967. Prak­ticky doslovný zápis čo a kto povedal na schôdzi v onej budove na Štúrovej ulici v Bratislave, kde „komandos“, úradne delegácia Predsedníctva Zväzu slovenských spisovateľov prišla oznámiť, koho z redakcie vyhadzujú, kto bude nové vedenie a aký bude osud vtedy najčítanejšieho týždenníka v celom pätnásťmiliónovom štáte.

Z prítomných, ktorých som v rozličných obdobiach osobne poznal, už takmer nikto nežije. Dokument onej zápisnice sa dostal na svetlo až vďaka autorom knihy Roman Kaliský - cesta búr­livým storočím, ktorá vyšla vlani v máji. Teda až do roka 2022 bol onen zápis, okrem archívu rodiny Kaliských, verejne neprístupný. Roky som poznal a aj spolupra­coval s Romanom Kaliským, ale nikdy, nikdy sa ani v kruhu svo­jich intimusov - Petra Štrelingera a Drahoša Machalu, trojice, ktorá priamočiaro po roku 1990 bola za vznik samostatného slovenského štátu - o tom nehovorilo. Kľúčová otázka, ktorú som položil Dr. Pollákovi bola: Paľo, odkiaľ to máš?

Veď to je jeden z najpozoruhod­nejších dokumentov o atmosfére tých čias, jazyku neskrývaných hrozbách doby....

Aj som sa raz po roku 2010 vybral s Dr. Pollákom do Mní­chova za Kružliakom, ale poda­romnici. Najmenej z dvoch pra­meňov dnes viem, že obsah dokumentu je pravý a vďaka literárnemu vedcovi prof. Leikertovi stojí za to sa k nemu vracať. Hovorí o tomto meste toľko, že oní dvaja, ktorí pri tom boli, nechcú ešte dnes o tom hovoriť. Je to strhujúci brati­slavský, slovenský, českoslo­venský príbeh s výrazným sovietskym podtónom osem mesiacov pred príchodom oku­pačných vojsk. Mimochodom, ústredná postava vtedajších čias a najmä verejných vystú­pení tých čias Roman Kaliský bol jediný, ktorý tresol dverami a urobil to ešte raz po roku 1968 a rodinu so štyrmi deťmi, diev­čatami, dvadsať rokov živil ako murár.

Keď v roku 1971 súdili vyni­kajúceho svetoznámeho rusistu Pavla Lička, bol tento murár vo vtedy ustrašenej či umlčanej, riziku sa vyhýbajúcej Bratislave jediným frajerom, jediným juná­kom, jediným autorom veľavrav­ného protestu mlčaním. Tento vtedy murár ročník 1922 (!) si vybral dva či tri dni dovolenky a ako jediný vtedy ešte z ple­jády svedkov či členov redakcie Kultúrneho života šiel do súd­nej siene a sedel tam ako prejav solidarity s Paľom Líčkom. To neurobil v celej Bratislave nikto. Pomery boli zvláštne - Pavol Pollák bol vylúčený zo strany, no napriek tomu dostal pas na cestu do Mníchova za Kružlia­kom. Pomohlo mu vraj, že počas štúdií býval v internáte v jednej izbe s Petrom Colotkom. A vraj prenášal odkazy od Kružliaka pre Gustáva Husáka.