V pradávnych časoch, na jeseň v roku 1967, zažívalo Poľsko nezvyčajnú udalosť. Nadšené masy vítali generála de Gaulla, francúzskeho prezidenta. Štátnika, ktorý zmrazil francúzsku účasť v NATO, velenie paktu muselo odísť z Paríža. De Gaulle presadzoval politiku Európy od Atlantiku po Ural, teda vrátane Ruska. Pre novinára zo Slovenska, smerujúceho v roku 1967 vtedy ešte k dubčekovsko-biľakovskej zmene, to bol nečakaný zážitok. Nikde inde ako práve v Poľsku bolo vidno na vlastné oči prepojenie národných dejín S európskymi.

Bolo to aj školenie o poľských dejinách. V katedrále na krakovskom Waveli generál - prezident vzdal hold maršalovi Pilsudskému, obnoviteľovi slobodného poľského štátu po prvej svetovej vojne. De Gaulle bol totiž vo francúzskej jednotke poradcov poľských vojsk pod Pilsudského velením, tie v roku 1920 uštedrili zdrvujúcu porážku sovietskej Červenej armáde. 

Nielen dejiny, ale aj súčasnosť v roku 1967 pre novinárskeho eléva vyzerali úplne inak, ako sa to u nás tradovalo. V nedeľu štátny hosť socialistického Poľska šiel do kostola. V katolíckej krajine to vyvolalo novú vlnu sympatií... V mase novinárov bol aj britský novinár z najrešpektovanejších novín. Keď som ho po našom zoznámení vo Varšave v roku 1969 stretol v talianskej Bologni, ukázal mi redakčnú platobnú kartu bez obmedzenia, tiež voľnú letenku spoločnosti British Airways. Výraz dôvery, že bude medzi prvými, ak nie vôbec prvý so správou z najnovšej krízovej oblasti vo svete. „Iba raz by som sa pomýlil a končím navždy,“ povedal mi, keď videl údiv odchovanca socialistických manierov schvaľovania a účtovania služobných ciest. 

V roku 1968 bol Medzi prvými, kto z Prahy tvrdil, že Václav Klaus všemožne láka Slovákov do pasce národnej svojbytnosti, že im to stále predhadzuje, aby sa na to nachytali, a tak vlastnými slovenskými rukami pomohli uskutočniť a presadiť ciele klausovskej českej národnej politiky. Samozrejme, tak, aby čierny Peter zodpovednosti za koniec Československa zostal na Slovákoch. 

Po rozpade ZSSR prekvapil knihou reportáží o všetkých štátoch na brehu Čierneho mora. Okrem pozoruhodnej predvídavosti, pokiaľ ide o Ukrajinu a Turecko, zaujal mimoriadnym pochopením pre malé Abcházsko, úplne odlišným od toho, čo dodnes zo všetkých strán počúvame. Tvrdil, že Abcházsko potrebuje dobrého suseda. A tým myslel nielen Rusko, ale aj susedné Gruzínsko. 

Jedného dňa však jeho prenikavé úsudky, celý archív, zo serveru týždenníka The Observer zmizli. Autor sa prihlásil nielen k svojim škótskym koreňom, ale aj vstúpil do štábu aktivistov, ktorý prebrázdil celé Škótsko, aby agitoval v referende za škótsku nezávislosť. Medzinárodne jeden z najskúsenejších aktivistov, ktorý pôvodne začínal profesionálnu dráhu ako príslušník špičkových jednotiek námornej pechoty, britských mariňákov, nielen horlil, ale deň čo deň sa aktívne zúčastňoval na kampani za škótsku nezávislosť. 

Angličania a Walesania hlasovali za odchod z Európskej únie, ale je to proti škótskej vôli. 

Ľud Škótska hlasoval za zotrvanie v Únii. To, čo sa odohráva, sa deje proti jeho vôli. Škótsko ako starobylý národ tvoril úniu s ostatnými vo Veľkej Británii dobrovoľne. Bola to dobrovoľná únia a zároveň bolo Škótsko s ostatnými časťami Británie súčasťou Európskej únie. Teraz sa presadil anglický a waleský nacionalizmus. Ten chce odchod z Únie. Treba sa pýtať: Prečo chcú nezávislosť od Bruselu? 

Škótske záujmy zotrvať sú ignorované. Celé roky Únia hrozila, že samostatné Škótsko nezotrvá automaticky v EU, ale bude musieť o členstvo požiadať. A teda prejsť celým zdĺhavým procesom prijímania ako nový člen. Vzhľadom na španielske problémy s Katalánskom nemožno očakávať, že získa potrebný súhlas všetkých štátov EÚ. 

Európa nemá problém so škótskym nacionalizmom, so škótskou nezávislosťou, ale s tým, že stroskotala, keď neodhadla, že Británia bude chcieť nezávislosť, a to za každú cenu. A to sa deje proti škótskej vôli. 

Dejiny a súčasnosť stále vyzerajú úplne inak, ako to nám Slovákom doteraz tvrdili.