Kedysi v druhej polovici 50-tych rokov, vtedy som bol stredoškolák,  som ju vo Vysokých Tatrách občas stretol. Dva – trikrát do roka, raz častejšie, inokedy možno iba raz. Niekde na Skalnatom Plese, v Tatranskej Lomnici, v obstarožnej, ale takej romantickej električke, v lanovke či v malých predajniach potravín, akých boli vtedy v Lomnici zo dva či tri. Pre domácich i turistov. Priťahovala pohľady mužov svojim zjavom. Možno to spôsobovali také malé, bezmála nenápadné jamky v jej líčkach a živý pohľad.  Žiadne extravagantné oblečenie, skôr seriózne, upravené, ale akosi kráčajúce s módou. A v akomsi pološportovom duchu. Vyžarovala energiu a cieľavedomosť. Tú sme cítili aj my, pubertiaci. Muži si túto blondínu pri stretávaní vždy so záujmom prehliadli, obzreli sa za ňou, my mladší iba potajomky.  Nevedel som, kto to je až do chvíle, keď som videl v kine žurnál, teda oficiálne Týždeň vo filme, ktorý musel byť premietaný v každom kine pred hlavným filmom. Alebo to bol článok s obrázkom v novinách? S odstupom šesťdesiatich rokov sa takéto maličkosti už nepatrí pamätať.

- Aha, veď to je tá zaujímavá pani, ktorú občas stretnem.

Vtedy som sa dozvedel, že je to pani doktorka Ľudmila Pajdušáková, astronómka, zaoberajúca sa výskumom slnka a vesmírom poletujúcich skál. Väčších i menších. A že je to kapacita medzinárodného formátu, ktorú pozná celý astronomický odborný svet. Jej pracoviskom sú observatória na Skalnatom Plese a Lomnickom štíte.  Hneď mi bolo jasné, prečo som ju občas stretol práve tam, kde som ju stretol a prečo sa oblieka tak pološportovo. V tatranských podmienkach si na čistú eleganciu nehodno potrpieť, človek na to doplatí zdravím. Odvtedy som jej pri tých málo príležitostiach, keď som ju stretol, aj úctivo pozdravil. Pozdrav vždy opätovala, netvárila sa ako primadona.

Potom nás život akosi oddelil, vojenčina, práca,  iné záujmy, rodina, aj tých pobytov v Tatrách bolo akosi poredšie, neskôr, keď sa vymenili generácie Tatrancov, v podstate už nebolo za kým chodiť, stará garda odišla... Nestretával som už ani ju. Ale občas sa jej tvár i meno objavili v novinách či rozbiehajúcej sa televízii. A tiež iba z novín či televízie som sa dozvedel, že už nie je hore v observatóriu na plese, ale riaditeľuje astronomickému ústavu v Starej Lesnej. A tak som si pomyslel, že stretnúť pani riaditeľku takej dôležitej vedeckej inštitúcie iba tak v električke, ako kedysi, to už bude iba zázrak. Nekonal sa. Ale medzitým som sa dozvedel, že sa vydala za kolegu astronóma Mrkosa, že dostala takú či onakú cenu, že objavila nový, našou slnečnou sústavou  lietajúci šuter. A že sa usiluje dostať tatranskú astronómiu do elitnej vedeckej skupiny sveta, vyrovnať slovenskú astronómiu kvalitou s českou a svetovou. Za skromných socialistických čias to bol heroický výkon. Čo sa jej aj podarilo, ale dnes tomu už vraj tak nie je, slovenská astronómia (ako mnoho ďalších vedných odborov) nemá opäť ani zďaleka také podmienky, aké by si zaslúžila.

Jedného dňa, začiatkom októbra 1979, pani Pajdušáková definitívne opustila svoj pozemský svet hviezd, komét a meteorov. Vo veku 63 rokov to bolo príliš zavčasu, aby odišla do stredu vesmíru. Ale keď hodnotíme kvantum jej práce, ktorú stihla vykonať, jej prínos pre slovenskú vedu, jej dychtivú túžbu po novom poznaní, možno až takí smutní byť nemusíme.

Ešte na prelome milénií, keď sa ľudstvo chystalo na rôzne druhy hodnotenia svojho druhého tisícročia počítaného v novom veku, som si na pani dr. Pajdušákovú spomenul. Pomyslel som si, že keby niekoho napadlo zostaviť rebríček úspešných Sloveniek 20. storočia, určite by som dal svoj hlas práve jej. Pracovitá, múdra, suverénna, jednoducho typická Slovenka. A prečo som si na ňu spomenul práve teraz? V závere tohto mesiaca uplynie sto rokov od jej narodenia (29. júna). Spomenie si na ňu niekto v záplave dnešných plytkých celebrít...?

Predsa ešte niekoľko slov. Podrobný opis činnosti a úspechov Astronomického ústavu pri SAV  sa dá jednoducho nájsť na webovej stránke tejto významnej slovenskej vedeckej inštitúcie. Pre tých, ktorí nemajú možnosť preštudovať si ju ponúkame niekoľko informácií o jej úspechoch a objaviteľskej práci pani dr. Pajdušákovej.

„Prvé skúsenosti s vedou zbierala v astronomickom observatóriu na Skalnatom plese. Spočiatku sa špecializovala na pozorovanie meteorov. Unikátna zbierka 10 000 snímok s viac než 11 000 meteormi bola druhou najväčšou na svete, hneď po harvardskej.

Najväčšou vášňou Ľudmily Pajdušákovej však boli kométy. Sama objavila celkovo päť kozmických objektov z ľadu. „Ako malý chlapec som bol spolu s otcom na jednej z jej mnohých prednášok o astronómii. Jej krásny a oduševnený prednes ma presvedčil, že štúdium astronómie je krásna záležitosť. A práve preto sa doktorka Ľudmila Pajdušáková presadila vo svete, lebo bola pre vec zapálená, veľmi húževnatá a cieľavedomá,“ hovorí predseda Slovenskej astronomickej spoločnosti Ladislav Hric, ktorého práve Pajdušáková prijímala v roku 1977 do zamestnania.“

Aspoň toľko z hodnotenia jej osobnosti na oficiálnej webovej stránke AÚ SAV. Stručne k tomu dodajme, že rodáčka z Radošoviec pri Senici pracovala od r. 1936 až do svojho nástupu na astronomické pracovisko čerstvo vybudovaného Štátneho observatória na Skalnatom Plese (1944) ako učiteľka.  Traduje sa, že práve na svojom novom, vytúženom pracovisku mala hneď možnosť prejaviť svoju zásadovosť. Vtedajšie vrcholné slovenské mocenské kruhy ju chceli ako mladú vedkyňu hneď využiť na propagáciu skapínajúceho politického režimu (koniec 2. svetovej vojny a porážka Nemecka boli na dosah) a vyvíjali na ňu tvrdý nátlak. Odolala, aj keď sa jej vyhrážali väzením a koncentrákom.

Na záver spomienok o tejto nesmierne pracovitej žene ešte raz načrime do informácií AÚ SAV. Malým zlomkom prehľadu jej prínosu pre svetovú astronómiu. Zoznamom komét, na objavení ktorých sa pani Ľudmila podieľala alebo objavila sama:  

„Dátum objavu a medzinárodné označenie objavených komét - definitívne meno
30. 5. 1946 1946 II Pajdušáková - Rotbart - Weber
13. 3. 1948 1948 V Pajdušáková - Mrkos
6. 12. 1948 1948 XII P/ Honda - Mrkos - Pajdušáková
4. 2. 1951 1951 II Pajdušáková

Meno tejto významnej astronómky však nesie ako posmrtnú poctu, ocenenie jej celoživotnej  práce a osobnú spomienku  aj jedna planétka:

„Antonín Mrkos objavil 17. októbra 1982 na juhočeskej hvezdárni Kleť planétku, ktorá dostala meno 3636 Pajdusakova. K Zemi sa približuje na minimálnu vzdialenosť 134 miliónov kilometrov a jej veľkosť vedci odhadujú na necelých sedem kilometrov. Práca slovenskej astronómky však bola oveľa bohatšia. V rámci programu Interkozmos pripravovala pokusy a prístroje pre umelé družice. Observatóriá vo Vysokých Tatrách získali vďaka objavom komét a svojim atlasom hviezdnej oblohy svetové uznanie, nemalý podiel na úspechoch mala práve Pajdušáková.“

A ešte jedna perlička: „Na kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Ríme v roku 1954 bolo Československo, vďaka objavom zo Skalnatého Plesa, vyhlásené za kometárnu veľmoc.“

V súvislosti s činnosťou a výročím pani dr. Ľudmily Pajdušákovej sa patrí spomenúť ešte na jednu veľkú osobnosť tatranskej astronómie, dr. Antonína Bečvářa, zakladateľa tatranskej vysokohorskej astronómie. Je neuveriteľné, že jemu, rodom Čechovi (nar. 10. 6. 1901 v Starej Boleslavi a absolventovi prírodných vied Univerzity Karlovej v Prahe – pred niekoľkými dňami uplynulo 115 rokov od jeho narodenia), sa podarilo ako klimatológovi Štátnych kúpeľov na Štrbskom Plese (od 1937) presvedčiť najvyšších slovenských potentátov vojnových čias o potrebe výstavby observatória na Skalnatom Plese. Vraj to zdôvodnil jednoduchým spôsobom: - Páni, v Európe kultúrnych národov sú iba dva štáty, ktoré nemajú vlastné štátne observatórium a to Albánsko a Slovensko. Či my nie sme kultúrnym štátom?

Zabralo to a keďže lanovka na Skalnaté Pleso bola už postavená a v prevádzke, práce na výstavbe observatória pokračovali relatívne plynule a úspešne (až na občasné výpadky z titulu nadmieru drsného počasia). Za deň zrodu astronomického observatória na Skalnatom Plese považuje slovenská astronómia 19. september 1943, kedy po dvoch rokoch výstavby v nadmorskej výške 1786 metrov tu bolo uskutočnené prvé vedecké pozorovanie. Antonín Bečvař sa stal nielen zakladateľom, ale aj prvým riaditeľom Štátneho astronomického observatória na Skalnatom Plese. Viedol ho do roku 1950. Traduje sa aj historka, že observatórium by bolo skončilo hneď na druhý rok po svojom otvorení. Ustupujúca nemecká armáda chcela toto vedecké pracovisko zničiť výbušninou. Bečvařovi sa však vraj podarilo presvedčiť veliteľa likvidačného komanda apelovaním na kultúru nemeckého národa a na to, že v observatóriu sú prístroje nemeckej výroby. Najväčšiu váhu vraj mal argument, že nikdy v dejinách ľudstva sa ešte nestalo, aby ľudia jedného národa ničili vlastnú prácu a vlastnú kultúru a cielene si robili nekultúrnu vizitku a povesť. Pán veliteľ zavelil na prerušenie akcie a ústup s tým, že sa ide poradiť dole. Ale Nemci sa  pri observatóriu už neukázali...

Druhým veľkým víťazstvom tatranskej a slovenskej astronómie bolo vybudovanie ďalšieho observatória na Lomnickom štíte. Jeho výstavba prebiehala v rokoch 1957 až 1962. Pajdušáková, Mrkos a ďalší českí a slovenskí astronómovia tu uskutočnili sériu objavov obrovského významu a často šokovali astronomický svet. Do tretice, ako potvrdenie významu a úspechov tatranskej astronómie, pribudol vo Vysokých Tatrách aj areál Astronomického ústavu SAV v Starej Lesnej.

V snahe priniesť aspoň niekoľko zaujímavých obrazových  informácií o histórii tatranskej astronómie, použili sme pre vás aj neuveriteľné dobové (digitalizované) fotografie z webovej stránky AÚ SAV.