V druhej polovici mája bude Slovensko voliť 13 europoslancov. Samozrejme som realista a už 25-percentnú účasť voličov budem považovať za veľký úspech. Prezidentské boli predsa len o niečom inom, z nášho slovenského pohľadu oveľa dôležitejšie a v podstate sa ich zúčastnil iba každý druhý občan s volebným právom. Osobne do Europarlamentu som nikdy doteraz nekandidoval, nerobím tak ani teraz, preto môžem zastávať objektívny názor. Práve niekoľko minút predtým, než som začal písať tento príspevok, som vzal do rúk jeden z našich týždenníkov. Bol v ňom článok o vynikajúcom umelcovi, sólistovi baletu SND Andrejovi Szabovi. Dočítal som sa, že absolvoval prestížnu akadémiu tanca v Monaku. Po jej absolvovaní oňho prejavilo záujem divadlo v Cannes. Nakoniec tam nemohol nastúpiť pretože boli problémy získať francúzske pracovné povolenie. A to sa už písal rok 2004, teda rok, kedy sa Slovensko stalo členom Európskej únie!

Práve preto sa s čitateľmi Slovenského rozhľadu delím o to, čo som si doslova pred malou chvíľkou prečítal. Dnes sa to už zdá takmer absurdné. Dnes máme možnosť zamestnať sa od Severného Írska a Švédska až po Sicíliu, Maltu, Cyprus a Portugalsko už bez všelijakých obmedzení a byrokratických zásahov. Nepatrím síce medzi tých horlivcov, pre ktorých je práca v zahraničí prvoradá, skôr chcem, aby ľudia mali možnosť nájsť si vyhovujúcu prácu doma. Niekto však skutočne túži pracovať v cudzine – a tak vďaka nášmu členstvu v EÚ si túto túžbu môže realizovať pomerne ľahko. Iní musia za prácou ísť za hranice Slovenska iba preto, že ju doma nemajú. Potom sa vracajú domov k s svojím rozhľadenejší, skúsenejší a všetko to, čo sa v cudzine naučili im veľakrát pomôže úspešne sa potom presadiť doma.

Naše členstvo v EÚ má nesporne svoje výhody. Keď už nič iné, tak za každé euro, ktoré sme do nej vložili sme dostali aspoň dvakrát toľko. Od vstupu do Únie Slovensko získalo takmer 13 miliárd eur. Z eurofondov sa zmodernizovalo 56 nemocníc, vyše dvesto zariadení sociálnej starostlivosti, postavilo sa 26 priemyselných parkov, zrekonštruovali sme vyše tisíc škôl. Peniaze z Bruselu smerovali aj do železničnej dopravy, na výstavbu diaľnic, do vedy a cestovného ruchu... Či si to uvedomujeme alebo nie, získali sme naozaj dosť. Mohli sme aj oveľa viac. Boli tu však veľakrát neskúsenosť v čerpaní eurofondov, ale častokrát i neochota byrokratov – úradníkov. Dnes už netreba nikoho presvedčovať že nám pomohol aj vstup do eurozóny. Mnohé mestá i obce výrazne zmenili svoj vzhľad k lepšiemu iba vďaka eurofondom, i keď tieto financie sa niekde a niekedy aj zneužili.

Na druhej strane aj ja si veľmi dobre uvedomujem prebujnenú administratívu EÚ, zbytočné ďalšie „hlavné mesto Európy“ Štrasburg, prijímanie rôznych opatrení, ako napríklad zákaz výroby klasických žiaroviek, okrem toho je tu strata niektorých národných kompetencií, ktoré prešli do rúk Bruselu. Naši občania právom nadávajú, že európske inštitúcie nedokázali včas zachytiť rast zadĺženosti niektorých krajín EÚ, predovšetkým Grécka, Portugalska a tak Slovensko dopláca na záchranu dlhových hriešnikov. Stále však zostávam presvedčený, že plusy, ktoré sú dôsledkom nášho členstva v EÚ viditeľne prevládajú nad mínusmi, ktoré pramenia z nášho pôsobenia v Únii.

Svojich europoslancov chce mať od mája až 29 politických strán a hnutí. Nejeden náš občan sa nad týmto počtom usmieva a zdá sa mu prehnaný. Musíme však vychádzať z toho, že v našom demokratickom systéme má právo kandidovať na poslanca rôznych parlamentov i zastupiteľských zborov. Mrzí ma však niečo iné: že o funkciu europoslancov sa uchádzajú u nás mnohí už politickí vyslúžilci, ktorí v Bruseli či Štrasburgu nemajú čo robiť. Na kandidátky sa dostali iba vďaka tomu, že očakávajú určitú odmenu za svoje doterajšie služby pre rôzne strany a hnutia. Tak som sa trochu pohral s kompletnou kandidátkou a narátal som až 47 mien, ktorých nositelia majú 60 rokov a viac. Je medzi nimi dokonca jeden osemdesiatnik /!/ a niektorí majú aj nad 75 rokov. Nuž, nech si k tomu každý urobí komentár sám.