DNES UŽ PATRÍ MEDZI DOMINANTY KOŠÍC

Zoologická záhrada v Košiciach má za sebou štyri desaťročia úspešného života a dnes patrí medzi turistické magnety východoslovenskej metropoly. Spomínať jej zrod, minulosť i prítomnosť nemožno bez toho, aby sme nevyslovili meno Ing. Karola Semana, CSc., jej prvého a šiesteho riaditeľa. Pri príležitostí jubilea „svojho dieťaťa“ sa mu podarilo napísať knihu Moja najmilšia ZOO /40 rokov spomienok na Zoologickú záhradu v Košiciach/. Čo je však zaujímavé, táto publikácia mala svoj prvý oficiálny krst v tatranskej obci Štrba a až potom nasledoval ďalší v Košiciach. Kniha však tých, ktorí ju vezmú do rúk, poriadne prekvapí. Neobsahuje totiž žiadne sentimentálne spomienky na rôzne príhody, ale je to skôr kronika s množstvom uvedených dátumov a faktov. Skôr narodení Košičania, ktorí pravidelne z dostupných informácií celé roky sledovali postup výstavby tejto ZOO, sú pri jej čítaní veľmi prekvapení množstvom informácií, o ktorých – ako sa hovorí – sa im ani nesnívalo.

V polovici minulého storočia, kedy síce už nie každý v Košiciach poznal každého, ale mnohí mnohých, bol Karči Seman medzi rovesníkmi známy ako vášnivý turista. Pritom organizovaný. Takže vďaka nemu sme mnohí dostali možnosť zúčastniť sa výstupu na tatranské Rysy v početnej skupine mladých ľudí. Bolo to v roku 1959 a mali sme vtedy 15 – 16 rokov.

Narodil si sa v Budapešti, detstvo a mladosť prežil v Košiciach na terajšej Pešej zóne, cez voľné dni ťa bolo možné stretnúť v Čermeli, na Jahodnej či v iných zalesnených častiach v okolí mesta. Všade tam však chýbali smerovky, ktoré by viedli k funkcii prvého riaditeľa Zoologickej záhrady v Košiciach...

To teda naozaj. Po maturite som odišiel študovať na Vysokú školu lesnícku a drevársku do Zvolena. Pretože mi podnik Štátne lesy poskytol štipendium, po promócií som si nemohol vyberať ale ísť tam, kam ma poslali. Preto moja cesta viedla pod Vihorlat a po mne tam zostala trvala pamiatka – cesta z Remetských Hámrov na Morské oko. Po návrate do Košíc som pôsobil na vtedajšom Mestskom národnom výbore /MsNV/ a staral sa o lesy a výstavbu lesoparku v okolí mesta. Okrem toho som pôsobil ako tajomník Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v meste a pretože táto mladá organizácia iniciovala založenie ZOO v Košiciach, tak som sa v tomto dianí ocitol i ja. Na Slovensku vtedy boli ZOO iba v Bratislave a Bojniciach a nám sa to javilo ako veľmi málo. Len pre zaujímavosť – výstavbu ZOO schválilo XI.plenárne zasadanie MsNV dňa 27.februára 1979. Mne sa však v Archíve mesta Košice podarilo nájsť uznesenie Rady MsNV z roku 1959, ktoré odsúhlasilo výstavbu ZOO v Košiciach, ktorá sa mala začať už v roku 1961! Prvá etapa mala pozostávať zo zriadenia zoologického kútika v areáli Vysokej školy veterinárnej na Komenského ulici, terajšej Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie, ale nakoniec sa z týchto plánov nerealizovalo nič.

Je to skutočne zaujímavé, ale presuňme sa opäť do roku 1979. Už 1. augusta si sa oficiálne stal riaditeľom ZOO Košice, i keď tá existovala iba na papieri. V tvojej knihe je dosť faktov o takmer všetkých problémoch a ťažkostiach, ktoré sprevádzali začiatok výstavby ZOO. Menej v nej však spomínaš výber lokality budúceho objektu, ktorý bol veľmi zložitý...

Pôvodne ich do úvahy prichádzalo až desať. Do užšieho výberu sa dostali tri: Košický les, Myslava a Kavečany. Už od takzvaného papierového zrodu našej ZOO sme sa snažili úzko spolupracovať so vtedajším najväčším československým odborníkom na zoologické záhrady a safari Josefom Vágnerom. Známym predovšetkým tým, že v africkej Ugande sa mu vo veľmi zložitom spoločenskom období na prelome 60.a 70.rokov minulého storočia podarilo naloviť  kolekciu zvierat. Tie potom tvorili základ prvej skutočnej safari v strednej Európe, konkrétne vo Dvore Králové nad Labem. Je síce pravda, že najskôr nám nie veľmi veril, ale potom čo si nás „oťukal“ patril medzi našich fanúšikov a v rámci možnosti nám pomáhal radami i prísľubom zaujímavých zvierat. Nakoniec práve jeho názor rozhodol o tom, že prednosť dostali Kavečany. Josef Vágner si vytvoril úprimný vzťah k budovaniu ZOO v Košiciach, jeho úprimné slová, kvalitné a pre nás tak potrebné rady nám dodávali pozitívnu energiu práve v časoch, kedy nám množstvo problémov, ktorých riešenie nebolo v našej kompetencii, odoberalo z tak potrebného optimizmu. Od neho naša ZOO dostala do daru lamu, my sme mu v apríli 1987 poslali spolu päť rysov ako dar pre ZOO Dvúr Králové nad Labem ako prejav vďaky za jeho pomoc a podporu. Úprimne sa však priznám, že vtedy sme ešte nemali vytvorené vhodné podmienky pre ich chov...

Už dnešní štyridsiatnici vôbec nechápu také výrazy a skutky, ktoré sprevádzali samotnú výstavbu. Napríklad čo to bola akcia Z /zveľaďovanie/ či stavba mládeže...

Akcia Z bola súčasťou výstavby mnohých objektov počas bývalého spoločenského zriadenia. Pozostávala nielen zo štátnych dotácií, ale časť hodnoty diela sa musela vytvoriť občianskou angažovanosťou, teda brigádnickými aktivitami. V podstate išlo o dobrú myšlienku, ale tento systém sa dal výhodne zneužívať a umožňoval nezákonne sa obohacovať jednotlivcom i skupinám. Nečudo, že veľa zainteresovaných v akcii Z skončili zaslúžene za mrežami. Aj v našom prípade veľká časť faktúr za vykonanú prácu nezodpovedala skutočnosti, hotové dielo bolo iba na papieri, ale bolo vyfakturované ako zhotovené a odovzdané. Problémom bola aj kvalita stavebných prác. Nielen ja, ale aj ostatní pracovníci ZOO odmietali podpisovať takéto sfalšované predkladané fakturácie a tak sme sa dostali do nemilosti, predovšetkým u Obvodného národného výboru /ObNV/ Košice I, ktorý bol určený za investora výstavby, ale aj MsNV, ktorý bol zriaďovateľom ZOO. Osobne som musel čeliť mnohým vyhrážkam a obvineniam a tak sa celá záležitosť dostala dokonca na stôl vyšetrovateľa Bezpečnosti. Neustúpil som však, prioritou zostala nielen kontrola kvality vykonaných prác, ale aj správnosti predkladaných faktúr. Za to všetko ma hodnotili ako brzdu výstavby ZOO.

Čo sa týka pomoci mladých pri výstavbe ZOO: v apríli 1984 Mestská konferencia Socialistického zväzu mládeže /SZM/ prehlásila ZOO za Mestskú stavbu mládeže. Aj keď vtedajšiu jednotnú mládežnícku organizáciu veľmi často charakterizovala iba formálna činnosť, v tomto prípade išlo naozaj o príkladnú aktivitu a teda konkrétnu pomoc. Najvýraznejšiu ponúkli mladí z Východoslovenských železiarní, neskôr aj z U.S.Steel Košice. Bolo by nespravodlivé nespomenúť aj vtedajších košických vysokoškolákov či mladých z rôznych podnikov a inštitúcií v meste. Mnohí vo svojich súkromných archívoch majú brigádnické preukazy z tých čias, či v albumoch fotografie, zachycujúce ich pri práci. Takých snímok je dosť aj v kronike ZOO. Nechcem unavovať číslami, ale denne na stavbu ZOO prichádzalo v priemere 50 aj viac mladých ľudí. Napriek tomu, že vo väčšine prípadov sa vopred prihlásili, investor im nezabezpečil prácu, potrebné náradie, odborný dozor, nezaviedol ich do príslušnej evidencie a dokonca ich posielal domov. Žiaľ, stávali sa aj takéto prípady. Patrila medzi ne nielen nedostatočná kvalita vykonaných prác, ale aj plytvanie stavebným materiálom. Aj preto vznikali určité sporné body medzi MsV SZM, štábom Mestskej stavby mládeže a na druhej strane s ObNV Košice I. Znamenalo to úbytok brigádnikov, spomalenie výstavby, ktorá prestala byť realizovaná v akcii Z. Okrem toho v závere roka 1987 zväzáci dali najavo, že už nemajú záujem o to, aby výstavba ZOO bola aj naďalej Mestskou stavbou mládeže.

To však už dni tvojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa ZOO Košice boli dávno zrátané a tri dni po vyhlásení MsV SZM o vzdaní sa mládežníckeho patronátu nad výstavbou zoologickej záhrady ťa Rada Národného výboru mesta Košice na tvoju vlastnú žiadosť, ktorú si nikdy nepodal, odvolala z funkcie...

Stalo sa, čo sa stať nemalo: syn ideologického tajomníka mestského výboru komunistickej strany emigroval, čo na tie časy bola kauza ako hrom z jasného neba. Z funkcie musel samozrejme odísť a vyššie stranícke orgány rozhodli, že najlepšia preňho bude šéfovská stolička v ZOO. V mojom prípade bol porušený zákonník práce, nemal som nikde možnosť vyjadriť sa k môjmu takzvanému dobrovoľnému odchodu. Mohol som sa iba utešovať tým, čo mi povedal vtedajší vedúci odboru kultúry NVmK: „Uznávam, že dlho budete mať pocit krivdy!“

Vráťme sa však k dňom a týždňom plných nových vecí. K tým, ktoré v kronike ZOO i v tvojej knihe nemôžu chýbať...

Jednou z našich priorít bola záchrana huculského koňa, teda zvieraťa, ktoré si zasluhovalo patričnú pozornosť. Žiaľ, tento druh bol už na pokraji vyhynutia. V roku 1989 sme s uznávaným odborníkom svetového mena, profesorom Petrom Popeskom precestovali celý východoslovenský región s cieľom nájsť kvalitnú kobylu. Našli sme ju až v Krajnej Porúbke v chove súkromného podnikateľa, kúpili za 16 000 korún, teda za dnešných približne 530 eur. Volala sa Líza a ten historický dátum je 6.január 1981. Ešte v ten istý mesiac pribudli ďalšie dve z Topolčianok, tie boli drahšie, dohromady stáli 55 000 korún, asi 1830 eur. Samozrejme, ZOO ešte nemala svoje objekty a tak sme ich umiestnili na jednom roľníckom družstve v okolí Košíc. Podobne to bolo aj s ďalšími zvieratami, o tie sa však vo svojom rodinnom dome staral Dr.Ladislav Šimák. Išlo o mláďa rysa ostrovida a samčie mláďa leoparda škvrnitého, ktoré darovala ZOO v Bojniciach. Bolo to v roku 1984. Vráťme sa však k huculom. V náhradných priestoroch kobyla Líza priviedla 13.júna 1982 na svet kobylku Jar, 21.augusta k nej pribudol žrebček Jantár. Ten sa narodil Slávke, zakúpenej v Plemenárskom podniku Topolčianky. Líza sa prvý jarný deň roku 1985 stala babičkou, pribudol žrebček od Jari /aká to pekná symbolika/. Keď už sme pri tej Líze, tak nás navždy opustila v júni 1987 vo veku 16 rokov. Oficiálne sme sprístupnili ZOO pre verejnosť 5.septembra 1985, o štyri dni neskôr sa narodilo prvé zviera už v samotných priestoroch ZOO. Išlo o mláďa dančej zveri. Zároveň som mal radosť, že už vtedy sme mali sedem hektárov upravenej plochy s ôsmimi výbehmi a siedmimi voliérami a 24 druhmi zvierat.  Slávnostné otvorenie bolo až takmer o rok, presne 2.júla 1986 a už do konca roka sme zaregistrovali takmer 27 000 návštevníkov, z toho viac ako dve tretiny tvorili deti a mládež.

Pri tom otváracom akte sa však vyskytlo niekoľko nedostatkov, ktoré si neskôr musel „žehliť“ na všetky svetové strany...

Predovšetkým mesto na otvorenie nepozvalo riaditeľov zoologických záhrad z celej republiky. Tí nám predtým všestranne pomáhali a mnohé z nich prispeli aj darmi. Tak ako ja počas výstavby som navštívil všetky ZOO vo vtedajšej republike, tak aj všetci oni prišli k nám a poskytli dobré rady. Otvárací prejav mal jeden z námestníkov primátora, ktorému zriaďovateľ ZOO neumožnil zakomponovať doňho veľa z toho, čo som mu predtým poskytol. Tak sa stalo, že vo svojom vystúpení iba veľmi okrajovo spomenul pomoc vtedajšej Vysokej školy veterinárnej. Jej rektor akademik Jaroslav Otto Vtriak zareagoval tak, že odmietol ďalšiu pomoc a spoluprácu a až po ôsmich mesiacoch tento svoj príkaz zrušil. Presvedčil sa, že moje podklady boli upravené bez môjho vedomia. Samozrejme, pánovi rektorovi som sa osobne ospravedlnil.

Posledný októbrový  deň roku 1987 si sa musel rozlúčiť s dieťaťom, ktoré si vypiplal od jeho narodenia. Po čase si dostal ponuku pracovať v Správe Tatranského národného parku. Odišiel z Košíc, ktoré pre teba znamenali oveľa viac než len milované mesto, stal si sa Tatrancom a si ním dodnes. Presne o desať rokov po uvoľnení z funkcie riaditeľa ZOO si sa opäť uchádzal o túto funkciu, i keď sa hovorí, že nevstúpiš druhýkrát do tej istej rieky...

Primátorom mesta bol opäť Rudolf Schuster, teda muž, ktorý mal vždy záujem o výstavbu a prevádzku ZOO na patričnej úrovni. Našu zoologickú záhradu počas môjho pôsobenia navštívili aj ministri, vysokí stranícki funkcionári, niečo pochválili, niečo skritizovali, ale máloktorý z nich chcel ZOO skutočne pomôcť. Rudolf Schuster bol tou svetlou výnimkou. Našej ZOO pomáhal aj počas pôsobenia vo funkcii prezidenta republiky, z vlastných peňazí daroval 50 000 korún na výstavbu medvedinca. Dojímavé boli jeho slová, ktoré nám zaslal v júli roku 2000, z rakúskeho Innsbrucku po operácii, ktorá mu zachránila život skutočne – ako sa hovorí – päť minút pred dvanástou. „Nezabúdam na ZOO, ani svoj sľub podpory pre vybudovanie medvedieho výbehu. Už som dal pokyn svojim spolupracovníkom, aby uskutočnili potrebné kroky...“. Len pre zaujímavosť – v tom istom roku vtedajší starosta MČ Košice – Kavečany inicioval debatu o zrušení zoologickej záhrady. Teda tej, ktorá tak pomohla a preslávila ich mestskú časť. Jeho iniciatíva však nebola úspešná. Aby toho nebolo málo, tak jeden z námestníkov primátora sa vyjadril, že „ZOO je vredom na rozpočte mesta“. Na druhej strane dostal som možnosť vystúpiť pred poslancami v Šaci a tí po mojom príhovore odsúhlasili pre ZOO dotáciu vo výške 100 000 korún, teda asi 3300 eur na dostavbu horného medvedinca. Pritom išlo o najvzdialenejšiu mestskú časť od Kavečian. Ešte k tomu môjmu opätovnému zvoleniu za riaditeľa: poslanci mi dvakrát vyslovili nedôveru napriek tomu, že konkurzy som suverénne vyhral.

Priznám sa, že keď som sa dozvedel o tvojej iniciatíve z roku 2004 desať a dvadsať haliernikov, ktoré sa Národná banka Slovenska rozhodla vyradiť zo štruktúry národnej meny, tak som si myslel, že z toho nič nebude. Nakoniec sa ukázalo, že môj pesimizmus nebol opodstatnený.

V celej republike sa vyzbieralo presne 109 177 korún, a to veru  maximálne z dvadsiatnikov. Z dnešného pohľadu asi 3 625 eur. My sme vtedy naozaj žili tak, že každá koruna i odpracovaná brigádnická hodina bola dobrá.

Druhý začiatok vo funkcii riaditeľa ZOO pre teba i celú organizáciu nebol ľahký. Z mestskej pokladnice si mal dostať 14 miliónov, veď túto sumu schválilo mestské zastupiteľstvo, dostal si však o päť miliónov menej. Čo na to povedal primátor?

Reagoval s tým svojim typickým humorom. „Dúfam, že sa mu podarí aj z toho mála postupne zveľaďovať ZOO, aby mi Brigitte Bardotová nemusela písať karhavé listy, ale naopak, aby sa do Košíc prišla poďakovať.“ Rudolf Schuster veľmi dobre vedel, prečo spomenul túto slávnu francúzsku herečku, v mladosti jeden zo sexsymbolov celej Európy, v dôstojnom veku známu ochrankyňu zvierat. V septembri 1997, teda v čase kedy som ešte pracoval v Tatrách, mu napísala list, v ktorom vyjadrila rozhorčenie nad doslova škandalóznym predajom medvedích trojčiat, narodených v našej ZOO do cirkusu Aleš. Primátor jej o tri týždne odpovedal, že dal príkaz právnemu oddeleniu preskúmať legálne možnosti návratu medvedíkov do Košíc a zároveň ju pozval na návštevu nášho mesta.

Dvakrát si bol riaditeľom košickej ZOO, dvakrát si musel odísť na tzv. vlastnú žiadosť. Prečo sa situácia opakovala, i keď zoologická záhrada pod tvojím vedením aj napriek sústavným finančným suchotám kráčala od jedného úspechu k ďalšiemu?

Na túto otázku by najlepšie vedel zodpovedať exprimátor František Knapík. V apríli 2006 mi doslova prikázal podať žiadosť na odchod do starobného dôchodku. Pokiaľ tak neurobím tak vraj podá návrh na moje odvolanie mestským zastupiteľstvom aj bez udania dôvodu. Tak som jeho príkaz splnil... Spomenul som si pritom na bilanciu predchádzajúceho roku. V jeho posledný deň sme evidovali 1734 jedincov zvierat, z toho 65 druhov cicavcov, 42 druhov vtákov, dvadsať druhov rýb, 48 plazov, tri druhy bezstavovcov. V porovnaní s predchádzajúcim rokom počet platiacich návštevníkov stúpol viac ako o pätinu, dohromady ich bolo až 146 120.

Naďalej bývaš vo Vysokých Tatrách, ale pravidelne a často vedie tvoja cesta do Košíc a samozrejme do zoologickej záhrady. Čo pociťuješ keď vidíš výsledky svojej práce a môžeš ich porovnávať s tými, ktoré dosiahli tvoji nástupcovia?

Boli a sú rôzni a to sa týka aj ich práce. Nerád by som ich detailne hodnotil, to nech robia mestskí poslanci, primátori a predovšetkým návštevníci. Moje osobné pocity? Sú také zmiešané. Moji nástupcovia ma v ZOO nie veľmi radi videli a ja pre istotu som sa nepristavoval pri pracovníkoch, ktorých som poznal ešte z čias minulých. Len preto, aby potom nemali problémy a nepríjemnosti, aby nemuseli informovať vedenie o čom sa so mnou rozprávali. Nemrzí ma ani to, že nemám voľnú vstupenku do ZOO, nerobí mi problém postaviť sa do radu pred pokladňou a kúpiť si ju. Súčasného pána riaditeľa si vážim ako odborníka, na rozdiel od niektorých iných, ktorí prišli po mne. Myslím si, že v niektorých veciach by som vedel aj pomôcť i poradiť, ale ako som už povedal, v ZOO som po mojom odchode z funkcie riaditeľa nebol  veľmi vítaný. V poslednom čase sa to mierne zlepšilo, ale na možnosť odovzdať svoje skúseností stále len čakám.

Tvoja kniha je skutočne zaujímavé čítanie. Samé fakty, bez komentárov, dokonalá kronika. Píšeš v nej o požiari objektu, zabíjaní nevinných zvierat a ich mláďat – ťažko pomenovať tých kriminálnikov, ale aj o nezodpovednom prístupe a ľudskom zlyhaní, napríklad v chove tučniakov. Zahynulo osem z dvanástich a to skutočne nie je najlepšia vizitka pre rozlohou druhú najväčšiu ZOO v Európe...

Tie tragédie s tučniakmi sa stali v období kedy ja už som v ZOO nepôsobil a preto sa k ním nebudem vyjadrovať. Zaregistrovať v knihe som však túto skutočnosť musel. Ako aj to, že košickú zoologickú záhradu si prezrelo takmer štyri milióny spokojných návštevníkov.

Na obálke knihy je tvoja fotografia s tromi z piatich medvedíkov, narodených v ZOO počas tvojho riaditeľovania. Náhoda?

Rozhodne nie! Toto kvinteto chlpatých krásavcov preslávilo košickú zoologickú záhradu ďaleko za hranicami Slovenska, dostalo sa do Guinnessovej knihy rekordov a samozrejme do Slovenskej knihy rekordov. V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť košickú rodáčku René Piekar, ktorá žije v USA a ktorá za Atlantikom nazbierala viac než 10 000 amerických dolárov na ich chov, sama tiež prispela solídnou sumou a jedného z nich si adoptovala. 

V tvojej knihe tak trochu šokuje informácia z roku 2010 o konkurze na funkciu riaditeľa ZOO Košice, do ktorého sa prihlásilo až 34 uchádzačov! Veď napríklad v roku 1996, kedy si konkurz vyhral ty, mal si iba ôsmich súperov. Napriek tomu si sa vtedy riaditeľom nestal. O rok neskôr ste sa o post riaditeľa uchádzali šiesti, opäť si vyhral... V roku 2007 sa do konkurzu prihlásili iba piati záujemcovia. Prešli však tri roky a zrazu až tridsaťštyri ľudí má záujem stať sa riaditeľom košickej ZOO. Pritom tretina z nich nesplnila predpísané podmienky. Len pre zaujímavosť – o primátora druhého najväčšieho slovenského mesta sa každé štyri roky uchádza 10-12 Košičanov...

Ťažko je mi k tejto skutočnosti zaujať nejaké konkrétne stanovisko. Myslím si, že mnohí uchádzači nemali ani predstavy o tom, čo si vyžaduje práca riaditeľa zoologickej záhrady. Možno majú iba romantické vidiny o tejto funkcii, alebo si myslia, že prináša nejaké výhody a určité spoločenské postavenie. Každodenný život riaditeľa ZOO je však o niečom inom, predovšetkým o zodpovednosti za životy množstva zvierat, často unikátnych a vzácnych jedincov, či o neustálom zháňaní sponzorov. Bez nich sa nezaobíde žiadna ZOO na svete, ani tie v najbohatších krajinách sveta. V roku 2010 sa stal riaditeľom Erich Kočner, je ním dodnes a považujem ho za skutočného odborníka. Pred nástupom do funkcie mal za sebou dvadsaťročnú prax v ZOO Bojnice a najmä vo Dvore Králové nad Labem. Zaujímavé je, že v roku 2007 v konkurze neuspel. 

Náš rozhovor by sme mohli ukončiť konštatovaním, že tvoja kniha Moja najmilšia ZOO skutočnou kronikou, ktorá týždeň po týždni, mesiac po mesiaci, rok po roku zachycuje všetky udalosti, príjemné i tie menej, súvisiace s výstavbou i činnosťou prvej zoologickej záhrady vo Východoslovenskom kraji. Pre zaujímavosť – dovtedy jedinom v celom Československu bez ZOO. Skutočne hodnotné dielo, ktoré si vyžiadalo množstvo času nielen písania, ale i hľadania v archívoch. Akosi zo skromnosti nehovoríš o tom, že si stihol aj ďalšie zaujímavé aktivity. Tak ich prezraď aspoň teraz...

Celé roky som patril medzi dobrovoľných darcov krvi, na svojom konte mám vyše deväťdesiat  odberov a tak som sa stal držiteľom čestnej Jánskeho plakety. Roky som zároveň vykonával funkciu predsedu oddielu dráhového golfu pri Telovýchovnej jednote Slávia VŠT Košice, pričom sme vtedy patrili medzi československú elitu.  Založil som a bol prvým predsedom občianskeho združenia Zachráňme tatranského kamzíka, najmä pre školákov, ale aj dôchodcom som odprednášal veľké množstvo prednášok a besied o ochrane prírody na školách v Tatrách, Košiciach, Kežmarku, aj v Čechách, už ako dôchodca. Tieto moje aktivity boli ocenené titulom bronzový Senior roka z rúk prezidentky Fóra pre pomoc starším, od primátora mesta Vysoké Tatry som dostal Cenu za čin roka 2009 aj Cenu mesta Vysoké Tatry za celoživotné dielo v roku 2014. Za zozbierané fotografie a informácie o budovaní košickej zoo som získal 4 certifikáty o zápise do Slovenskej knihy rekordov, v zbieraní fotografií a informácií naďalej pokračujem, verím že mi budovatelia a sympatizanti košickej zoo pomôžu svojimi zážitkami aj zapožičanými fotografiami.